V službách pápeža

Raffael Santi, renesančný maliar a architekt žil a tvoril v časoch slávnych Leonarda da Vinciho a Michelangela. Raffael pochádzal z obyčajnej, až chudobnej rodiny, ktorá sa pretĺkala v Urbine. Jeho otec Giovanni bol maliar remeselník, nie umelec, a chystal svojho syna na rovnakú životnú dráhu. Lenže Raffaelovi sa to priečilo.

„Otec ťa ustavične pripravuje na biedu a na odovzdanosť, ktorá sa s ňou vždy spája…, no ty chceš žiť ako pán, alebo aspoň ináč ako tvoj otec.“ Mal som jedenásť rokov, ale už som chápal jeho i svoje vtedajšie postavenie. A ešte som si povedal: „Nepočúvaj otca, nech si len rozpráva, ty musíš dať zbohom santiovskej biede. Z otca si nesmieš brať príklad.“

Ako malý chlapec si zaumienil, že on bude žiť inak.

A tak sa aj stalo.  Vo Wikipedii nájdete dlhočizný zoznam prác, ktoré Raffael za svoj krátky život spravil, a napokon sa dostal do služieb pápežov Júlia II. a Leva X. Portréty oboch pápežov, len tak mimochodom, patria medzi Raffaelove najlepšie diela. Pápeži ho poverili vyzdobiť ich palácové miestnosti aj Vatikán.

Raffael Santi bol nesmierne ctižiadostivý a priebojný, dravý a schopný a najmä odhodlaný. Dokázal prekonať nepriazeň osudu a stať sa tým, o čom sníval – hoci za to musel zaplatiť najvyššiu cenu: životom. Jeho pútavý životný príbeh nám v týchto dňoch približuje reedícia Raffaelovho denníka Raffael, ktoré vydalo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ.

Pokračuje tak vo vydávaní životopisných kníh velikánov z minulých storočí. Nie tak dávno vyšlo fantastické čítanie o Vincentovi van Goghovi, ktorého život fascinujúco zbeletrizoval Irving Stone v románe s názvom Smäd po živote (písala som o ňom tu) a tentoraz nám vydavateľstvo predostrelo náhľad do života Raffaela Santiho, najmladšieho z renesančných géniov. Jeho denník, ktorý napísal Rolando Cristofanelli, nás vezme na krátku životnú púť tohto maliara a dovolí nám nahliadnuť do sveta ľudí, ktorých obdivujeme už celé generácie. Cristofanelli nemal ľahkú úlohu, pretože o Raffaelovi sa zachovalo veľmi málo správ, ale myslím, že sa mu to podarilo priam majstrovsky.

Raffael to nemal ľahké, koniec koncov ako každý umelec. Stálo ho to všetky sily, lebo osud mu nebol tak úplne naklonený. Venoval svojmu snu toľko úsilia, že nemyslel sám na seba, na svoj život, na priateľov ani lásku, len na slávu, až napokon podľahol podlomenému zdraviu. Podľahol však šťastný, pretože už o ňom vedeli všetci, a dokonca si mohol kúpiť vlastný palác…

„Ty sám budeš prvou obeťou svojich zásad, lebo sa nikdy neuvoľníš, ani na chvíľu nezabúdaš na to svoje maliarstvo, ctižiadosť, na svoje záujmy a objednávky.“ Timoteo tak uvažoval podľa vlastných skúseností, lebo on chodil medzi ľudí, vedel sa medzi nimi obracať, zabávať ich hrou na flaute, vedel veriť rozprávkam a vymýšľať si nejestvujúcich sokov, vedel snívať o úspechoch a sláve, to všetko vedel. Ale umelec, ktorému bolo predurčené stať sa skutočne veľkým, to všetko pokladal za hlúposti.

Pri čítaní Raffaela žijeme a cítime s chudobnými, stretávame sa s inými známymi umelcami, na vlastnej koži pocítime nedôveru v schopnosti, snahu vymaniť sa z osídiel vzorov a stať sa originálnym, konkurenčný boj, snahu stať sa jedinečným, moderným a nazrieme aj do Vatikánu a pozhovárame sa s niekoľkými svätými mužmi…