BLOG
Miriam Studeničová
Miriam Studeničová
817

Koľko máme pozemských životov? Veľa, alebo len jeden jediný?

Všetky východné učenia, či už Védy, hinduizmus, alebo budhizmus sú toho názoru, že človek sa rodí v hmotnej úrovni univerza nespočetne veľa krát a počas každého svojho pozemského života prežíva ako radosť, tak aj utrpenie. Počas mnohých životov prežíva biedu, hlad, strach, bolesť, smútok, úzkosť, nenaplnenie a mnoho iného. A to sa opakuje pri každom jeho zrodení v rozličnej miere, až napokon človek zatúži uniknúť z tohto, neustále sa opakujúceho kolobehu.

A táto jeho túžba sa stáva prvým krokom na ceste duchovného vzostupu. Na ceste postupného odpútavania sa od hmoty, od svojich hmotných túžob a žiadostí, i od svojich rôznych chýb a necností. Človek začína čoraz vedomejšie usilovať o dobro, spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť i o čistotu. Tým sa stáva čoraz viacej duchovným. Až napokon, vo svojom maximálnom zušľachtení dokáže opustiť hmotný svet a vstúpiť do ríše ducha, kde vládne už len šťastie, harmónia a mier, a kde niet žiadneho utrpenia, ako v hmotných životoch na Zemi.

Všetky východné náboženstvá sú svorne presvedčené, že každý z nás má k dispozícii nekonečné dlhé časové obdobie, v ktorom môže precitnúť a prehliadnuť nedostatočnosť pozemského života s jeho ustavičným striedaním radosti a utrpenia. Že má nekonečné časové obdobie na rozviazanie všetkých svojich hmotných väzieb a povznesenie sa do ríše Ducha.

A keby snáď tento jeho osobný proces duchovného dozrievania presiahol trvanie životnosti našej planéty, budú ľudia pokračovať vo svojom vývoji na ďalších planétach vo vesmíre.

Bežný človek sa teda podľa východných učení neustále pohybuje v hmotnom svete. Prevažnú väčšinu svojho bytia trávi ako duša v jeho jemnejšej časti a z tejto jemnej hmotnosti sa z času na čas rodí do hmotnosti najhrubšej, čiže do fyzického tela. Keď zomrie, odkladá svoje telo a odchádza ako duša do jemnohmotnosti, aby sa z nej opäť po nejakom čase zase zrodil na Zemi.

A takto to ide bez konca, pričom človek na základe zákona karmy, alebo inak povedané, na základe zákona spätného pôsobenia trpí za zlo, ktoré spôsobuje a zakusuje radosť, ako ovocie dobra, ktoré učinil.

Či sa už nachádza v jemnohmotnosti, alebo v hrubohmotnosti, zákon spätného pôsobenia naňho všade dopadá takým spôsobom, že zlo odmeňuje zlom a dobro dobrom. Tým je človek reálnym prežívaním vlastného bytia navádzaný na cestu dobra. Na cestu ušľachtilosti a rozvíjania cností, čím postupne, úplne samovoľne zahajuje svoj duchovný vzostup do ríše trvalého šťastia, radosti a mieru – do kráľovstva nebeského. Z hľadiska východných náboženstiev je teda čas, kedy človek dospeje vo svojom vývoji až sem absolútne neobmedzený.

V protiklade s týmto názorom je tu ale názor kresťanov a tí hovoria len o jednom jedinom živote. Na základe toho, akým spôsobom ho človek na Zemi prežije, pôjde buď do raja, alebo do pekla. Buď do kráľovstva nebeského, alebo do večného zatratenia.

Ak bol človek dobrý, ale má predsa len ešte chyby, strávi síce nejaký čas v takzvanom očistci, ale v zásade ho už očakáva kráľovstvo nebeské. Kresťanstvo teda, na rozdiel od východných učení, vsádza všetko na jeden jediný pozemský život, ktorý je preto absolútne rozhodujúci.

Kde sa ale nachádza skutočná pravda? Máme neobmedzené množstvo pokusov, alebo máme len jeden jediný pokus?

Presne tak, ako v mnohých iných veciach, je skutočná pravda pravdou zlatej strednej cesty. Znamená to teda, že pravdu nemá ani jedna, ani druhá strana. Alebo inak povedané, každá z oboch strán má len časť pravdy, pričom skutočná pravda sa nachádza kdesi uprostred.

Východné učenia sa mýlia v jednej dôležitej veci. Z hľadiska časového obmedzenia trvania hmotného sveta, to jest jeho konečnosti a hmotného zániku nie je možné, aby sme mali k dispozícii nekonečný počet životov a nekonečný čas na to, aby sme duchovne dozreli a opustili hmotný svet. Nijaká transmigrácia na iné planéty a do iných častí stvorenia nie je možná. Náš osud, ako ľudských bytostí, je nerozlučne spojený jedine s našou časťou univerza, nazývanou Efezus.

Tu máme rásť a vyvíjať sa. Tu má dozrievať náš duch prostredníctvom nadobúdania cností, prostredníctvom konania dobra a prostredníctvom zbavovania sa chýb a necností.

My ľudia sme čosi ako zrnká obilia. Ako zrnká ducha, zasadené do pôdy hmotnej svetovej časti Efezus, v ktorej máme rásť ako obilie a priniesť úrodu. Úrodu plného rozvinutia našej osobnosti, úrodu dobra, cností a ušľachtilosti, za čo budeme môcť byť po žatve posledného súdu povznesení do Pánovej sýpky kráľovstva nebeského.

Kto teda do žatvy, čiže do posledného súdu, to jest do zániku hmotného sveta stihne zodpovedajúcim spôsobom dozrieť, toho zrelá duchovná osobnosť vstúpi do kráľovstva nebeského.

Kto však do žatvy, čiže do posledného súdu nestihne zodpovedajúcim spôsobom dozrieť, toho nezrelá osobnosť bude naopak ponechaná hmote a jej nezvratnému osudu. A tým je zánik všetkého, čo je hmotné.

Presne tak, ako je zrno neoddeliteľne spojené s pôdou, do ktorej je zasiate, v ktorej musí vyrásť, dozrieť a priniesť úrodu, presne tak sme aj my ľudia, ako drobné zrnká ducha neoddeliteľne spojení s osudom hmotnej časti Efezus.

Zrnko, ktoré z nejakých dôvodov včas nedozreje, nemôže byť presadené na iné pole, aby tam pokračovalo vo svojom dozrievaní. A presne tak nie je možná ani žiadna transmigrácia ľudských duší zo svetovej časti Efezus do iných svetových častí tohto obrovského univerza, kde by pokračovali vo vlastnom duchovnom dozrievaní.

Preto nie je náš duchovný vývoj v hmotnosti neobmedzený, ale naopak, časovo obmedzený, ako sa o tom tak často hovorí v evanjeliách. Raz teda v našej časti hmotnosti nevyhnutne dospejeme k časovej hranici, na ktorej budú ostrým rezom oddelení tí, čo sú dobrí a ušľachtilí do takej miery, že môžu vo svojom vývoji pokračovať smerom k bránam kráľovstva nebeského od tých, čo zostali z vlastnej viny duchovne nezrelými. Pred nimi sa naopak brána ku kráľovstvu nebeskému pevne uzavrie, pretože kvôli pôžitkom hmoty zanedbali svoj duchovný vývoj. Tým premeškali drahocenný čas svojho pobytu v hmotnom svete, do ktorého prišli jedine preto, aby včas dozreli a povzniesli sa do ríše Svetla.

Buďme si preto dobre vedomými toho, že nikto z nás nemá neobmedzený čas a nekonečné množstvo životov na to, aby duchovne dozrel a mohol byť povznesený z hmotnosti do večnej ríše ducha.

A teraz sa pozrime na to, v čom sa zase mýlia kresťania. Tí ako vieme tvrdia, že máme k dispozícii jeden jediný život a v ňom musíme zavŕšiť celý svoj duchovný vývoj. Ak to zvládneme, pôjde do raja a ak to nezvládneme, pôjdeme do zatratenia.

Tento kresťanský názor je ale chybný preto, lebo jednoducho nieje možné, aby každý človek splnil vysoké kritériá pre vstup do kráľovstva nebeského behom jediného pozemského života. Tento omyl je dôsledkom rozhodnutia kresťanských duchovných elít. Tie na piatom vatikánskom koncile v Konštantínopole odhlasovali, že opätovné vtelenia ľudskej duše z takzvaného druhého sveta, alebo z jemnohmotnej úrovne na Zem už nebude oficiálna kresťanská cirkev naďalej akceptovať. Na a z toho dôvodu potom celkom logicky vyplynulo, že celý duchovný vývoj človeka musí prebiehať počas jediného pozemského života.

To je ale absolútny nezmysel! My ľudia, ako už bolo povedané, prežívame väčšinu svojho bytia v jemnohmotnom svete, odkiaľ sa z času na čas rodíme do hmotnosti. Účelom nášho bytia v jemnohmotnosti, ale aj na Zemi je rozvíjanie zrelosti ducha prostredníctvom dobra, ušľachtilosti a cností. Na Zemi, v pozemskom živote máme žiť tak, aby sme vždy po našej fyzickej smrti mohli postúpiť do oveľa vyššej jemnohmotnej úrovne, než bol tá, z ktorej sme sem do hmotnosti prišli. Týmto spôsobom môžeme stúpať do čoraz vyšších a vyšších jemnohmotných úrovní. Tak sa budeme dostávať stále vyššie, do blízkosti kráľovstva nebeského, až napokon, vo svojom maximálnom ľudskom zušľachtení budeme schopní opustiť jemnohmotnosť a vstúpiť do ríše ducha, ako zrelé osobnosti, schopné konať už len dobro a zohľadňovať už len Vôľu Najvyššieho. Potom opustíme hmotnosť a prestaneme sa rodiť na Zemi, pretože už budeme žiť vo večnej radosti kráľovstva nebeského.

Toto je pravda o človeku, o jeho živote vo stvorení, i o zmysle jeho bytia. Takáto je pravda o druhom svete, o našich pozemských zrodeniach, i o kráľovstve nebeskom.

Zostáva iba na nás, či ju budeme akceptovať a v súlade s ňou si hodnotovo usporiadame celý svoj život. Zostáva iba na nás, či sa všetko toto rozhodneme nebrať do úvahy a žiť v zameraní iba na hmotné. Zostáva iba na nás, či sa rozhodneme zviazať svoj vlastný osud iba s osudom hmoty našej svetovej časti, ktorá kedysi vznikla a ktorá pomaly smeruje k svojmu zániku. Jej zánik však bude potom aj našim zánikom, pretože sme sa nedokázali včas odpútať od hmoty a povzniesť vo svojom maximálnom duchovnom zušľachtení do večnej ríše kráľovstva nebeského, nachádzajúceho sa v bezpečí, vysoko nad všetkými hmotnými svetmi.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|