Denník N

Denník nahnevaného Ružinovčana

"Hirošima" vo svojej kráse.
„Hirošima“ vo svojej kráse.

Tento príbeh je o jednej ceste domov z práce plnej peripetií. Pre objasnenie, Ružinovčan je občan Ružinova a Ružinov je mestská časť Bratislavy. Snáď to nikoho neodradí a vychutná si príbeh až do konca, tak ako som si to trpko vychutnal ja.

Udialo sa to celkom náhle. Prozreteľnosť zaúradovala, pre neznalých manželka, a bol som zrazu bez auta. Nastal čas ísť domov z práce, tak som sa rozhodol ísť MHD. Pracujem na Prievozskej v blízkosti križovatky s Bajkalskou ulicou, tak pre mňa po rýchlej logickej úvahe prišiel do úvahy spoj 96, ktorý ide priamo do tesnej blízkosti môjho bydliska.

Došiel som na zástavku MHD a hľadám automat na lístky. Keďže z firemného čísla máme zakázané posielať SMS na SMS lístky, tak nemám inú možnosť. Bohužiaľ žiaden automat na zástavke nie je. Autobus má ísť až za 7 minút, tak si vravím: „Na ďalšej zástavke automat musí byť, zrejme ich osadzujú len na každú druhú?!“ Ani som vtedy netušil ako sa mýlim…

Blížim sa ku miestu kde sa Prievozská ulica rozdeľuje na Mierovú a ja chcem pokračovať rovno na Gagarinovú. Bohužiaľ chodník rovno nejde, len mierne do prava na Mierovú. „Nevadí, veď to je len kúsok, na ďalšej križovatke sa tam vrátim.“ Na moje nešťastie túto križovatku prerábajú a pridávajú jeden odbočovací pruh. Nikto pri tejto prerábke nemyslel na peších, lebo musím obísť celú križovatku v dosť veľkom okruhu a nadbehnúť si pár sto metrov. Rýchlo skontrolujem medzičas a túto možnosť zavrhujem. Kašľať na pocity a idem šup priamo cez rozkopanú cestu čo najkratšou trasou. Po ceste míňam mamičku s kočíkom?!? Evidentne nie som sám, koho to nebaví obchádzať. Prach ani stavebná špina ma nemôžu zastaviť, následne už len prekľučkovať medzi autá cez križovatku.

S vyplazeným jazykom dobehnem na zástavku sledujem ako mi odchádza môj autobus. Hromžím ako pohan, že budem musieť čakať ďalších 20 minút a zároveň sa obzerám po automate na lístky. „…a co myslíte, měl ho tam?….Neměl…“ Nechápem, automaty sú asi nedostatkový tovar a tak ich zrejme dávajú až na tretiu zástavku. Keďže mám tých 20 minút k dobru, hor sa na tretiu zástavku.

Teraz bez výraznejších problémov prichádzam na tretiu zástavku, vravím si „Do tretice všetko dobré. Už to musí vyjsť.“ Fakt nechcem nikomu zle, ale fakt toto už nie je sranda! Opäť žiaden automat. Pre istotu skontrolujem aj zástavku na opačnej strane cesty s rovnakým výsledkom. Plán ísť autobusom úplne zavrhujem, spravím si prechádzku pešo, aspoň spravím niečo pre svoje zdravie.

Idem ďalej popri Tomášikovej ulici smerom na sever a zbadám ruinu bývalého OD Ružinov. Plot, ktorý mal oddeľovať chodník a priestor staveniska je už na mnohých miestach zvalený, „stratený“, tak mi to dáva priestor na detailnú analýzu tohto areálu. Jednoducho strašné, keď niekto bude chcieť natočiť film 20 rokov po ľudstve, tak toto bude jeden z top kandidátov. Skelet bývalého OD zarastený náletovou zeleňou, kde na najvyššom poschodí si (zrejme) bezdomovci osadili otrhaný slnečník aby mali pred slnkom tieň…Nie nadarmo to tu ľudia nazývajú „Hirošima“.

Cez električkovú trať prichádzam ku skvostu Ružinova (ako si to jeho tvorci vysnívali v marketingových materiáloch) ku parku pred Paneurópskou univerzitou. Opäť ďalšia hrôza, polovica nových stromov je úplne vyschnutá – bez listov a druhá ich tam má akurát toľko, že vydrží do zimy. Pokračujem chodníkom, ktorý zrazu končí a nezostáva mi nič iné, ako ísť po udupanej zemi a blate. Pokračujem až domov a už nevládzem si všímať tie isté rozbité cesty, popukané, vzdúrené chodníky, chodníky bez nájazdov. Rodičia s kočíkmi musia veľmi byť radi. Všetky nájdené problémy hádžem do ignoru, už chcem byť doma.

Prichádzam domov, zmorený, frustrovaný. Vyžral som si to až do dna. Príjemná prechádzka po poobednom Ružinove sa mojím všímaním nedostatkov zmenila na nočnú moru. Nebudem preháňať keď poviem, že sme sa v samospráve od 89 nikam nepohli. A to verím, že väčšina samospráv na Slovensku je na tom podobne, ak nie horšie. Dokonca celá republika je na tom rovnako.

Máme tu v samospráve kandidátov, ktorí sa tu točia roky a aj vďaka nim to tu je také aké je. (Alebo možno práve práve preto je to tu také aké to je.) Myseľ otrávená tým, že som roky pricucnutý na verejné peniaze, sa nezmení. Musíme to spraviť my, aktívny ľudia, ktorí toho už máme dosť a chceme svojou troškou prispieť k verejnému blahu.

Teraz najčítanejšie