Karpatská variácia amerického sna sa dá splniť aj tam, kde vraj nič nie je

Pre mnohých západniarov je východné Slovensko ako neznáma krajina. Vzhľadom na niekoľko desaťročí existujúcu iba jednosmernú migračnú trasu, človek na slovenskom západe úplne prirodzene pozná mnohých východniarov, ale vzhľadom na tridsaťročný nesplnený sľub diaľničného spojenia západu s východom, len málo západniarov prekoná svoju pohodlnosť a navštívi východné regióny.

Veď pre obyvateľa z hlavného mesta Slovenska je to do Kráľovského Chlmca takmer tak ďaleko, ako do srbského Belehradu. Keď si k tomu pridáme ešte jeden slovenský paradox, že do Kráľovského Chlmca sa dostaneme najrýchlejšie a najbezpečnejšie po diaľnici cez Budapešť, tak je úplne pochopiteľne, že západniar radšej volí iné destinácie.

Je to bezpochyby na škodu, pretože tak pre mnohých západniarov zostávajú východniari iba stereotypnou predstavou, a to aj napriek tomu, že východné Slovensko je bohatý kultúrno-historický priestor, osídlený etnicky, nábožensky a jazykovo rozvrstvenými societami.

K sebapoznávaniu určite tiež neprispievajú dlhoročné politické zápasy medzi východom a západom, a ani degradovanie regiónu na územie, kde „nič nie je“. Dnes už vieme, že tieto urážajúce slová vyslovil expremiér tejto krajiny z čisto zúfalých pohnútok, aby odpútal pozornosť od problémov jeho vlastných ľudí na východe.

Pretože dnes už totiž vieme aj to, že pre istých ľudí bolo východné Slovensko ako bájne Eldorádo, v ktorom sa bežne diali praktiky ako na americkom divokom západe. Toto zistenie bolo skutočne bolestivé aj pre západniarov, pričom v tomto kontexte je ešte bolestnejším faktom to, že veľkú časť svinstva odkryla až nepochopiteľná a zákerná dvojnásobná vražda.

Sugestívne svedectvá o týchto dlhoročných problémoch po vražde novinára Jána Kuciaka priniesol z východného Slovenska aj reportér Andrej Bán. Jeho reportáže o podvodoch s agrodotáciami na Zemplíne pohli ľadmi a nedávno sa stali aj súčasťou jeho knihy reportáží s názvom Slon na Zemplíne.

Andrej Bán v nej zužitkoval aj svoje iné staršie texty, postrehy a poznámky. Vznikla tak reportážna kompilácia o východnom Slovensku, ktorá je vôbec prvou knihou reportáži o Slovensku z dielne vydavateľstva, orientujúceho sa na žánrovú reportážnu literatúru.

Po Šimečkovej knihe Medzi Slovákmi je toto už druhá kniha prinášajúca report o tom, akí sme a ako si tu žijeme. Obidve sú o súčasnosti, ktorú však nie je možné vnímať bez pochopenia súvislostí, či už historických, ekonomických a geografických. Majú veľa spoločného, ale je medzi nimi aj niekoľko rozdielov.

Tým najvýraznejším je fakt, že kým Šimečkove texty sú skôr esejami o komplexnom pohľade na Slovákov ako na politický národ, Bánove reportáže sa zameriavajú na konkrétne regióny, a na to, čo sa z pohľadu západniara javí ako periféria.

Autor tieto „periférie“ navštívil, pričom vo svojich textoch aj veľmi subjektívne popisuje vnímané skutočnosti. Nemá problém charakterizovať ani to, čo by sa na „periférii“ dalo chápať ako mentalita obyvateľstva žijúceho na konkrétnom území, no v makrosvete západu by to už bolo za čiarou generalizovania.

Niektoré jeho reportáže sú veľmi sugestívne, a to najmä na tých miestach, kde dáva do kontrastu dve podoby života na týchto územiach. Na jednej strane nevymožiteľnosť práva a chudobu, na druhej karpatskú variáciu amerického sna.

Bán okrem toho tiež poukazuje na to, že vôbec nie je jedno na akej periférii žijeme. Keďže niektoré reportáže sa viažu aj na pohraničné regióny, kde sa dôsledkom zmeny hraníc vytvárali ďalšie periférie, na ktorých sa kvalita života ešte znížila. Ako príklad uvádza svoje skúsenosti s Medzibrodžím, kde by dnes už len málokto vymenil život na slovenskej periférii za trvalý pobyt na maďarskej alebo ukrajinskej strane.

 

Andrej Bán: Slon na Zemplíne, Absynt 2018