Denník N

Z horizontu na horizont

Great Ocean Road, Blue Lake a anjeli strážni.

Great Ocean Road

Všetci opisujú Great Ocean Road ako najúžasnejší zážitok. Neviem, či to bolo prázdninami, čo sem prilákali všetkých obyvateľov Viktórie, a asi aj celého sveta, ale ja som bola rada, keď sme odtiaľ vypadli. Vliekli sme sa serpentínami, na ľavej strane more, na pravej skaly, človek si to za jazdy veľmi neužije, ale vraj je pre šoféra zaujímavá.

V podvečer sme našli kemp, kde mali posledné voľné miesto. Bez elektriny za 50 dolárov, pýtam sa, či si robia srandu. Nerobili. Počas prázdnin idú ceny hore. Tak nič, šoférovali sme ďalej, veď nejako bude. Stresovala som, chrlila slová, myšlienky ale nezachytávala. Luke zrazu zabrzdil a cúval, lebo na tejto zapratanej ceste za súmraku je cúvanie najbezpečnejšia činnosť. Odbočil na necestu, ktorá nás doviedla na kamennú pláž. Boli tam už dva kampery, dvaja mladí Nemci a stará dvojica z Kanady. Síce bez záchodov, ale zato s morom hučiacim do spánku, ti hovorím, Boh nás má rád.

Ráno sa jedna rodinka prišla poprechádzať po pláži, ale počasie neprialo, dlho sa nezdržali. Ešte sme len umývali riad od raňajok a oni sa už pratali. Motor im však odmietol naštartovať. Luke mal teda možnosť prvýkrát vyskúšať štartovacie káble. Pyšne som sledovala, ako to tam všetko sebavedome zapájal a nakopol motor – záchranca nás všetkých nepraktických jedincov. Vodič niečo zahundral, možno poďakovanie, nahnal rodinku do auta, odpichol a zmizol aj so svojím urazeným egom.

 

Do zapadajúceho slnka

Stovky nekonečných kilometrov, vždy rovno na horizont. Za horizontom ďalší horizont. Už mi šibe z opakujúceho sa obrazu, stále len červená zem, kríky, sem-tam nízky strom, spinifex, vtáky, čo hrajú divnú hru na odvahu. Sedia na kraji cesty a keď je auto pol metra od nich, jeden sa zdvihne a snaží sa vo výške svetiel preletieť na druhú stranu. Nie som si celkom istá, kto je podľa pravidiel víťaz.

Občas nás minie auto. Zamávame si. Čím menšie zaľudnenie, tým sú ľudia k sebe ľudskejší. Stretávame sa len na odpočívadlách, kde nocujeme. Prehodíme pár slov, kto odkiaľ a kam a čo sa oplatí vidieť. Milí ľudkovia, siví nomádi, cestovatelia, pre ktorých je život v karavane a spoznávanie krajiny najlepší spôsob, ako stráviť dôchodok. Niektorí sú na ceste aj dvanásť rokov, iní sa sťahujú v zime na sever, aby mali leto po celý rok.

Teraz ma najviac otravujú muchy. Mucha austrálska, aj o nej som čítala vo Vtákoch v tŕní. Opisy boli zlé, ale realita je ešte horšia.

Bzz.

Snaží sa mi vliezť do nosa. Odmávnem ju.

Bzz.

Odletí.

Bzz.

Je naspäť, na tom istom mieste, na ktorom sedela pred chvíľou.

Najradšej majú oči, ústa a nos.

Zúfalo si strieľam facky. Aj by som jačala, ale nemôžem si dovoliť otvoriť ústa.

Nudu zaháňame hádaním, či nám vydrží benzín po najbližšiu pumpu a tipovaním, koľko nás tam bude stáť.

Tiež sa bavíme na bilbordoch, ktoré upozorňujú vodičov na to, aby jazdili opatrne. Ich obsah a štýl záleží od štátu.

V Novom Južnom Walese sú fotografie a texty pre silné žalúdky, ako napríklad fotka ženy, do ktorej udrelo auto a teraz letí vzduchom:

„5k less and she would have only a bruised leg.“ (Len o 5 km/h pomalšie a mohla mať iba modrinu na nohe.)

V Južnej Austrálii zas majú radi vtipné piktogramy:

Don’t drive like a (obrázok kohúta/guľovej kľučky/W+kotvy).“ (Nejazdi ako ch.j.)

Inde aliterácie ako:

„Dead or deadline.“ (Tuhý či termín.)

„Drowsy drivers die.“ (Vyšťavení vodiči vypúšťajú dušu.)

„Slowing down won’t kill you.“ (Nezabije ťa, ak spomalíš.)

„Don’t text, you could be next.“ (Neesemeskuj, môžeš byť narade.)

„Please, arrive alive.“ (Prosím ťa, dôjdi živý.)

„No belt, no brain.“ (Bez pásu, bez mozgu.)

Ale a vážnejšie:

„Late or paralyzed? Choose wisely.“ (Neskoro alebo s ochrnutím? Zvoľ si rozumne.)

„Road accidents affect more, not just you. Don’t rush.“ (Nehody nepostihujú len teba. Neponáhľaj sa.)

Šoférujeme a šoférujeme, nudím sa tak, že by som si najradšej vyškriabala mozog, keby som vedela, ako otvoriť lebku. A potom John Lee Hooker spustil Dimples. Mala som chuť zastaviť, vyskočiť z auta a tancovať v prachu ako Nicholas Cage and Laura Dern v Divokosť v srdci. Vyskákať sa, vytriasť vlasy, vkopať si prach do očí, rozhadzovať rukami a nohami, a keď pesnička skončí, pozbierať končatiny, so smiechom sa objať a pobozkať, a ďalej šoférovať na horizont, vytrubovať na papagáje sediace na ceste a mávať stopujúcim kengurám.

Ale aká odmena ma čakala aj napriek môjmu niekoľkohodinovému reptaniu. Blankytne modrá, výstižne nazvaná Blue Lake, čo je sopečný kráter plný takej modrej, že som pri fotení ani nepotrebovala polarizačný filter. Leží takmer v centre mesta Mount Gambier. Mali sme šťastie, že sme prišli v januári. V zimných mesiacoch je vraj sivé a nezáživné. Leto v januári, na to si nikdy nezvyknem.

 

Životopis napísaný na čele (?)

Južná Austrália nemá z nejakého dôvodu na odpočívadlách záchody, a tak musíme opatrne rozvrhnúť čas na kávu. Mestečiek je tu totiž poriedko.

Vchádzame do jedného. Atmosférou pripomína western. Je už prehriate rannými lúčmi a žltý prach pokrýva všetko naokolo. Jediný pohyb, okrem nášho, je kotúľajúci sa stepný bežec po ceste. Možno o chvíľu niekto preletí lietacími dverami a začne sa prestrelka.

Salón sme nenašli, zato sme našli kaviareň. V kúte sedel starček, za pultom bola žena a jej asi sedemročná dcéra. Objímala mame nohu a pozerala na mňa. Objednala som pre seba long blackflat white pre Luka. Dlho nám trvalo, kým sme sa naučili, že je to káva, akú normálne pijeme. Bez mlieka a s mliekom.

Zatiaľ, čo sa mama zvŕtala okolo kávovaru, robila som na malú grimasy. Neprestala zízať, ale ani mi to nevrátila. Namiesto toho sa otočila na mamu s otázkou,

„Mummy, can I have a nanny?“ (Mami, nemohla by som mať pestúnku?)

 

Anjeli strážni

Na noc sme zakotvili pred Adelaide. Hádali sme sa. Asi kvôli únave, prachu, horúčave a muchám.

Varili sme večeru.

Cibuľa zhorela.

Panvica skončila v kríkoch.

Na večeru bola čokoláda. Jedli sme ju, ja s výhľadom na západ, Luke na východ. Počuť bolo iba muchy.

Po zotmení zas komáre.

Odniekiaľ priklusali dva psy v otrasnom stave. Ich srsť slúžila ako liaheň komárov; vodu a žrádlo nedostali pravdepodobne už storočie, lásku celé milénium.

Dali sme im napiť a ospravedlnili sa, že im nemáme čo ponúknuť na jedenie, pretože mäso nejeme.

Pochopili. Bez slova si ľahli k autu, že nás budú aj tak strážiť. Svojou prítomnosťou rozbili niekoľkohodinové mlčanie. Neboli však spokojní. Rozprávali sme sa totiž tak, ako keby sme stihli zabudnúť celú slovnú zásobu a tak zinscenovali komédiu.

Luke išiel čúrať. Ako som povedala, v Južnej Austrálii nemajú na odpočívadlách záchody, aby mal aké-také súkromie, robil potrebu rovno pri aute. Alebo aspoň súkromie pred ľuďmi. Psy sa vytešovali, že znova vyšiel von a obskakovali ho.

„Zmiznite, vy blbci!“

„Čo robia?“

„Pijú moju šťanku.“

„Sa otoč.“

„Však sa točím.“

Pozrela som von. Chlap na všetky strany šermoval čúrajúcim penisom, ale kam sa obrátil, tam bola otvorená papuľa.

Do auta vletela guča handier. Hneď nato nahý chlap. Plakala som od smiechu.

No a zaspali sme si v náručí.

Ráno už tuláci s nami neboli. Asi zachraňovali niekoho iného.

 

 

 

Teraz najčítanejšie