Denník N

Popravená 27.6.1950

Posledné slová JUDr. Milady Horákovej pred štátnym súdom v Prahe, pred ktorým, napriek vopred určenému scenáru, dokázala ešte aj v posledných chvíľach hrdinsky hájiť pravdu a spravodlivosť.
Posledné slová JUDr. Milady Horákovej pred štátnym súdom v Prahe, pred ktorým, napriek vopred určenému scenáru, dokázala ešte aj v posledných chvíľach hrdinsky hájiť pravdu a spravodlivosť.

Dnes uplynulo presne 68 rokov od tragickej popravy jednej z najväčších osobností československých dejín, právničky, političky, bojovníčky za spravodlivosť a obete bezhraničného komunistického teroru, JUDr. Milady Horákovej.

Proces so skupinou Milady Horákovej alebo aj Proces s vedením záškodníckeho spiknutia proti republike so skupinou Dr. Milady Horákovej bol najväčším z tzv. monsterprocesov, ktoré sa odohrali (a to doslova, keďže ich účastníci boli nútení pod tlakom neustáleho psychického i fyzického teroru zo strany ŠtB učiť sa vopred napísané texty výpovedí naspamäť) koncom 40. a začiatkom 50. rokov minulého storočia pod taktovkou komunistického monštruózneho štátneho aparátu. Spolu s Miladou Horákovou boli obžalovaní a nakoniec i odsúdení ďalší 12 „kumpáni“, pričom štyria z nich, vrátane Horákovej, si spred súdneho tribunálu odniesli ten najtvrdší trest – povraz.

Prečo sa ale toto všetko muselo odohrať? Prečo so sebou Víťazný február nepriniesol nič iné než len nenávisť k oponentom režimu, ľuďom inak zmýšľajúcim alebo, použijúc terminológiu ideologicky podfarbenú, k triednym nepriateľom? Aká bola príčina toho, že sa skupina nevinných 31. mája 1950 musela po dlhých mesiacoch prenasledovania a mučenia postaviť pred Štátny súd?

Odpoveď bude znieť napriek historickým skutočnostiam možno až ironicky jednoducho – to, čo máme dnes my, oni nemali. Nemali slobodu slova, nemali slobodu myslenia, nemali slobodu svedomia. Oni vtedy už nemali vlastne nič. Teda, až na „prosperujúce“ ľudovo-demokratické Československo, v ktorom si všetci nažívali pokojne, každý mal, čo potreboval a nikto nebol s režimom nespokojný. Až na tých pár tisíc, ktorí radšej nechali rodinu, priateľov, školu, zamestnanie, domov a všetko, čo im za tie roky prirástlo k srdcu, zbalili sa a kým sa ešte dalo (mnohí najmä vďaka pomoci Milady Horákovej), utiekli. A myslím, že o spokojnosti sa nedá hovoriť ani v prípade stoviek odsúdených, niekoľkých popravených a ďalších nespočetných množstvách režimom tvrdo perzekvovaných či komunistom nútene posluhujúcich.

Zlatí komunisti, za ktorých bolo vraj (podľa niektorých duchom chudobnejších) tak dobre, neváhali popraviť ženu, ktorá bola uznávaná nielen českými a slovenskými politickými špičkami, ale pred ktorou skladali klobúk i mnohé zahraničné autority, ženu, ktorá celý svoj život zasvätila boju za rovnoprávnosť pohlaví, za sociálnu spravodlivosť, lepší svet nie pre seba, ale pre ostatných. Prezident Gottwald bez mihnutia oka podpísal návrh ministra spravodlivosti (vidíte to flagrantné znásilnenie pojmu spravodlivosť? – komunistická delikatesa), ktorým žiadal, aby prezident nebral ohľad na mnohé žiadosti o milosť doručené prezidentskej kancelárii v nadväznosti na zverejnenie správy o právoplatnom rozsudku smrti pre dr. Miladu Horákovú a spol. Medzi množstvom listov, ktorých v tejto veci po 8. júni bol adresátom prezident Gottwald, nemožno nespomenúť žiadosti Alberta Einsteina, Winstona Churchilla či Eleonor Rooseveltovej. Nepomohlo jednoducho nič.

A tak 27. júna 1950 v skorých ranných hodinách na dvore pražskej väznice na Pankráci po presne deviatich mesiacoch väzby, krutého zaobchádzania, ponižovania a mučenia ako posledná zo štvorice na smrť odsúdených poslednýkrát vydychuje dr. Milada Horáková. Popravená na základe rozhodnutia potvrdeného Najvyšším súdom, odobreného prezidentom republiky, vykonaného obesením za obzvlášť drastických podmienok, kedy odsúdení nezomreli hneď, ale dusili sa dlhé minúty, pozorovaní svojimi katmi.

Napriek všetkému však Milada Horáková opúšťala tento svet neuveriteľne vyrovnaná, pokojná a odovzdaná. Navzdory tomu, že jej nebolo umožnené ani naposledy objať vlastnú vtedy 16-ročnú dcéru, napriek nespočetnému množstvu krívd, ktoré si vytrpela, a aj napriek tomu, že bola väznená oboma totalitnými režimami, ktoré za jej života zasiahli Československo, napriek všetkému odchádzala z tohto sveta plná lásky a odpustenia. Presne taký odkaz zanechala vo svojich posledných slovách v liste, ktorý písala svojim najbližším len dve hodiny pred popravou.

„Ptáci už se probouzejí – začíná svítat. Jdu s hlavou vztyčenou – musí se umět i prohrát. To není hanba. I nepřítel nepozbyde úcty, je-li pravdivý a čestný. V boji se padá, a co je jiného život než boj. Buďte zdrávi! Jsem jen a jen Vaše
Milada.“

Milada Horáková pred 68 rokmi zaplatila životom za niečo, čo ľudia dnešnej doby považujú za úplnú samozrejmosť. Pevný charakter, čisté svedomie a neoblomné zásady jej nedovolili prezliecť kabát a v záujme ochrany života seba samej i svojej rodiny sa správať konformne voči nastupujúcemu režimu, postupné uchopovanie moci ktorým veľmi intenzívne prežívala. Dokonca, napriek mnohým možnostiam, ktoré sa jej ponúkali, odďaľovala aj svoju emigráciu do zahraničia, čo bola pre ňu jediná možnosť záchrany. V onen osudný deň ju nestihol už jej manžel varovať, keď bola 27. septembra 1949 zatknutá a odvedená do väzby. Nevinná žena. Ako zločinec.

Cenu niečoho si vždy najlepšie uvedomíme až v momente, keď pocítime obmedzenie či stratu. So slobodou to nie je vôbec inak. História nám ale dáva jednu úžasnú možnosť – upozorňuje na hrdinské príklady ľudí, ktorí o slobodu prišli, a tým sa nás snaží vystríhať pred škodlivými následkami stavu neslobody. Nebuďme preto voči učiteľke života ľahostajní a pozorne načúvajme jej lekciám, aby sme ako nevnímavý národ neboli odsúdení k jej opakovanému prežitiu.

Vďaka Ti, Milada, za príklad čestnosti, vysokého morálneho kreditu, vznešených zásad a mnohého iného, čo v dnešnej dobe väčšina z nás stráda.

Na záver snáď už len posledné slová JUDr. Milady Horákovej predtým, ako bol štátnou mocou vykonaný jej nespravodlivý trest smrti:

„Padám, padám. Tento boj jsem prohrála, odcházím čestně. Miluji tuto zem, miluji tenhle lid. Budujte mu blahobyt. Odcházím bez nenávisti k vám… Přeji vám to, přeji vám to…“

Teraz najčítanejšie