Denník N

Imigrácia

Stojíme na jednom z námestí v Adelaide. Z každého rohu vykúka veža kostola. Teraz už chápem, čo znamená fráza Adelaide, City of Churches (Adelaide, mesto kostolov). Otáčam sa okolo vlastnej osi a vykrikujem,
„Tam je kostol! Aj tam!“

„Krava bláznivá, buď ticho,“ ťahá ma Luke preč.

Dotiahol ma až do Imigračného múzea.

V 50-tich rokoch 18-teho storočia sa v Austrálii hľadalo zlato. Zišiel sa tu celý svet, pracoval bok po boku, ale Európanom a Američanom vadili Číňania. Mali na to hneď niekoľko dôvodov. To, že sa od nich líšili vzhľadom bola maličkosť, ale Číňania sa držali vo svojej skupine (koniec koncov ako všetci ostatní), ale oni na rozdiel od západniarov pracovali ako jedno telo a boli tak oveľa produktívnejší. Ako prví našli zlato vo Viktórii pri meste Ararat. Rozhnevaní belosi im potom dovolili pracovať len na územiach, ktoré oni už prezreli a čo bielych muselo ešte viac naštvať, aj napriek tomu tam Číňania objavili kvantá zlata.

V rokoch 1901 – 1958 musel každý prisťahovalec prejsť jazykovým testom. V pohode, nadiktujú ti päťdesiat slov a ideš. Ale jazyk záležal od toho, kto ten test robil. Napríklad biely Brit ho mal v angličtine. Dievčatko z Írska zase vo švédčine. Čierny Brit v maďarčine. Politický aktivista z Európy v škótskej galčine. Bol to jednoduchý trik, ako si udržať bielu Austráliu.

Až po roku 1973 sa selekcia imigrantov na základe rasy skončila, ale to neznamená, že rasizmus neexistuje.

Rádio každý deň hlási, že sa veľa imigrantov, takzvaných boat people, prichádzajúcich na vratkých lodičkách z Indonézie, utopilo. Ľudia telefonovali do štúdia s nápadmi, čo s týmto problémom robiť. Volajúci pokojne povie, že Minister zahraničných vecí si nerobí svoju prácu, že Austrália by s tým mala niečo robiť ešte vo vodách Indonézie, najlepšie vyhodiť lode do vzduchu. S otvorenými ústami zízame na rádio. Ďalší volajúci zahlásil, že ich mali otočiť do Papuy Novej Guiney, tam by sa o nich už postarali. Predpokladám, že tým myslel, že poslúžia domorodcom ako poživeň.

Asi už všetci zabudli, že sú potomkami nelegálnych migrantov. Do návratu domov som si naivne myslela, že keby tí volajúci boli v Európe, tak by im už po prvej vete vykoplo komando dvere na byte, ale tu moderátor len lakonicky poznamená, „Hm, zaujímavé.“

Doma som zistila, že na celom svete vypukla pandémia ľahostajnosti.

Veď aj u nás sme mali vojnu a ľudia utekali. Aj pred komunistickým režimom sa utekalo. Ľudia pred vojnou odchádzali za prácou do Ameriky, dnes húfne odchádzame do celého sveta. Voláme to „odliv mozgov“, ale v skutočnosti sme rovnakí ekonomickí migranti ako tí, ktorým právo ísť za lepším životom odopierame. Vraj má táto nevraživosť niečo spoločné s kultúrou, našimi hodnotami. Z reakcií mi vychádza, že to nebude strach o stratu jednej z najvyšších kresťanských hodnôt a teda, „Miluj blížneho svojho ako seba samého.“ Tak čo sú tie hodnoty, o ktoré sa tak strašne bojíme? Xenofóbia? Rasizmus? Zadebnenosť? Halušky? Alebo, teraz hovorím o celom človečenstve, je naša sebaláska vlastne sebanenávisť? Inak by sme sa tak cielene nevalili do záhuby. Ak nič nespravíme, onedlho po nás zostanú len dve kopy – kopa odpadu a kopa peňazí. A možno len jedna, keďže peniaze sú dnes z veľkej časti v elektronickej podobe.

Navštívili sme aj Tandanyu. Niekedy sa tak volala celá oblasť Adelaide, dnes to meno nesie iba Národný inštitút pre aborigénsku kultúru. Je to najstaršie austrálske kultúrne centrum riadené Aborigénmi. V tom čase akurát vystavoval Ricky Maynard portréty, Ali Gumillya Baker výšivky s témami domácej slepoty a Ian Willding akrylové maľby. Veľmi silné veci od moderných aborigénskych umelcov.

Ali povedala, „Máme inštitúciu, ktorá sa volá Múzeum prírodnej histórie. V tejto inštitúcii sú Aborigéni vnímaní v minulom čase.“

Išli sme si to overiť a bohužiaľ mala pravdu. Medzi fosíliami, minerálmi, vypchatými zvieratami a napichnutými chrobákmi boli na výstave aj hry so špagátikmi, ozdoby, ornamenty, náboženské predmety, lovecké nástroje, koše, maľby na stromovej kôre, nástroje na robenie ohňa, narkotiká pre zdravie, ale aj rekreačné účely, ukážky toho, čo jedli. Všetky exponáty boli opísané v minulom čase. A pritom len pred chvíľou sme si prezerali obrazy živých Aborigénov. Pred niekoľkými dňami sme sa s jednou rozprávali a tu mi chcú tvrdiť, že ich kultúra už neexistuje? Že kultúra, ktorá existovala cez 50-tisíc rokov, za dvesto rokov úplne vymizla? Kto za to môže? Ak by sme žili v rozprávke, zvíťazilo by dobro, ale v realite víťazí ten silnejší. Alebo je ešte ďaleko do konca? Možno raz predsa len bude človek človeku človekom.

Našťastie nie je všetko stratené. Aborigéni začali nadväzovať na svoje dedičstvo. Napríklad ich šéfkuchári znova varia špeciality používajúc rastliny, mäso a korenie tak, ako to celé tisícročia robili ich predkovia. Iróniou je, že ochutnať ich si zatiaľ môže dovoliť iba milionár.

Teraz najčítanejšie