Bez problémov navigujem len na Nullarbor Plain.

Luke stráca trpezlivosť.

Do zachrípnutia na seba ziapeme.

„Počúvaj, čo ti hovorím!“

„Ty počúvaj, čo sa ťa pýtam!“

Vytrhne mi ten debilný prístroj. Je pravda, že je v mojich rukách celkom nanič. Nie je to moja vina. Modrá bodka má ukazovať našu pozíciu. Podľa nej sme momentálne v mori, ale ja mám predvídať, chápať súvislosti a blablablablabla.

„Tak mi to raz poriadne vysvetli.“

„Za ten čas by si to už mala vedieť.“

Ospravedlnenie príde, až keď dorazíme do cieľa.

„Ženské nevedia čítať mapy.“

„To preto, že ich vymysleli chlapi.“

„Už vidím mapu nakreslenú ženou – roh Kaviarne a Obuvi pred ktorou sedí roztomilý psíček.“

Zasmiali sme sa, objali sa a boli sme znova priatelia.

Vošli sme do nejakej usadlosti, či náhodou nebudú mať benzín.

Nemali.

„Kam idete?“ spýtal sa nás chlapík.

„Do Perthu.“

„Tak to na hlavnú a doľava.“

Pár kilometrov od Adelaide je navigácia taká jednoduchá, že ju aj ja zvládam. Do Perthu vedie jedna cesta cez Nullarbor Plain, skoro tritisíc kilometrov ničoho, občas roadhouse, občas aborigénska komunita, občas mini komunita s masívnym poznávacím znamením.

Kimba má napríklad len 1211 obyvateľov, ale spoznáte ju podľa osemmetrového papagája The Big Galah.

Wudinna, s 513 obyvateľmi, má osemmetrovú sochu austrálskeho farmára The Australian Farmer.

Minnipa, s 253 obyvateľmi, má ako atrakciu The Concrete Crappa, čo je – tamtarará – záchod. Z betónu.

Je pekné vidieť, že aj tie najmenšie komunity sa tu snažia nejako od seba odlíšiť a tak zapísať na mapu turizmu. Myslím, že naše malé Slovensko by si mohlo zobrať príklad. Možno nie práve z Crappy, ale vedela by som si predstaviť napríklad veľkého zbojníka.

Na noc sme sa usalašili niekde medzi stromami. Pár stromov sa nájde aj na „planine bez stromov“, ako sa z latinčiny prekladá Nullarbor Plain.

Bol spln, nemohla som spať a bola som rada, lebo to bol najkrajší spln v mojom živote. Bola som v živej čierno-bielej fotografii. Okolo mňa bolo také ticho, až som čakala, že tiene na zemi ožijú. Počuli však môj dych a ani sa nepohli. Počkali, až kým som zaspala.

Ráno sme išli do Head of Bight, odkiaľ vraj vidno veľryby a je tam aj aborigénske centrum, kde sa môžeme niečo naučiť. Najprv sa ale ideme pozrieť na more.

Viedol k nemu na kolíkoch vyvýšený drevený chodník so zábradlím, náučnými tabuľami a plošinami pre ten najlepší výhľad. Prebudila sa vo mne detinskosť a rozbehla som sa à la Pheobe z Priateľov. Na nohách som mala tie sandále, čo si Luke kúpil vo Woolgoolge. Zdedila som ich, hoci som do nich mohla napasovať ešte aj nohu novorodenca.

Rozhadzovala som končatinami a smiala sa ako trojročné dieťa. Zrazu som pocítila zliačeninu v chodníku a bolo mi jasné, že to nevykrývam. Padala som ako v spomalenom filme, čo je dobre, mala som čas otočiť sa tak, aby sa foťáku nič nestalo.

Po nejakom čase som si ošuchla ľavé líce, tu a tam kožu, skrivila okuliare. Pravá dlaň, pravé koleno a pravé chodidlo krvácali, ale najprv som kontrolovala foťák.

Luke ma postavil na nohy. Povedala som, že kašlem na veľryby, kašlem na históriu, nech to pofotí a potom mi o všetkom porozpráva a odkrívala som k autu. Chvíľu mi trvalo, kým sa mi podarilo ľavou rukou vsunúť kľúč do zámky, hlavne preto, že som cez slzy nevidela. Vydolovala som lekárničku a z nej antiseptickú utierku, ale to bolo všetko. Zbabelo som revala, neschopná siahnuť si ňou na rany.

Luke ma samozrejme nepočúvol a nepočkal na veľryby. Súcitne mi čistil rany, keď to na mňa prišlo. To je také naše s otcom – zmrzačení a dolámaní sa rehoceme pri komédii, ktorá nám dookola hrá v hlave.

Zo vzduchu, kolmo na zem, plác.

A znova.

Celé moje obrovské ja.

Kto každý videl môj pád?

A znova.

Videla som na Lukovi, že sa teraz viac obával o moje duševné zdravie, čo ma ešte viac rozosmialo.

Pokračujeme v ceste. Snažím sa ovládať sa, dusím v sebe smiech, ale keď očerveniem, zavelí, nech to zo seba vypustím.

Kilometre idú.

Predbehneme chlapíka na bicykli. Na bi-cy-kli. Pedáluje. Pe-dá-lu-je. Cez Nullarbor Plain, kde sa 150-kilometrový úsek úplne rovnej cesty úplne stratí. Do Perthu ho čaká asi 1600 kilometrov. Tu je na mieste otázka o duševnom zdraví.

Zastavili sme sa niekde na obed a výhľad. Ja som však zostala v aute, fúkalo a ešte stále som mala záchvaty smiechu a plaču.

Cyklista dobicykloval až sem. Chcela som mu zamávať, ale zdržala som sa. Luke sa s ním ale dal do reči. Bol to Talian a naozaj išiel do Perthu, zo Sydney, čo je skoro štyritisíc kilometrov. Denne odbicykloval sto kilometrov a na cestách bol už skoro mesiac. O dvadsať dní mal byť v Perthe. Z jeho pohľadu sú karavanisti nebezpečnejší ako kamionisti. Tí aj prejdú do protismeru, aby sa mu vyhli. Len nech netrúbia. Zatiaľ čo niekoľko karavanistov ho už takmer šuchlo.

Na druhý deň sme boli na hranici Južnej a Západnej Austrálie, 1255 kilometrov od Adelaide, do Perthu ešte 1126 kilometrov. Od sivých nomádov vieme, že nás s čerstvým ovocím a zeleninou cez hranicu nepustia. Obžierali sme sa teda, ale zostalo nám plno cibule, cesnaku a zázvoru.

„Bude stačiť, keď ich očistíte,“ povedali siví nomádi.

Colníkovi to však nestačilo.

„Buď to vyhodíte alebo uvaríte,“ povedal.

„Vyhodíme,“ povedal Luke.

„Uvaríme,“ odporovala som.

„Veľmi sa nehádajte, tu nechodí verejná doprava,“ povedal colník.

Vyhrala som, otočili sme sa a išli variť. Šesť cibúľ, tri cesnaky a veľký zázvor. Luke zúril, ja som zúrila, lebo on zúril, ponáhľal sa, neviem kam, hovorím, že päť minút nás nezabije.

„Budeme mať cibuľovú polievku!“ vykríkla som, keď som zametala interiér. Predpokladala som totiž, že keď im vadí čistá zelenina, bude im vadiť aj piesok z Južnej Austrálie. Mala som pravdu.

Na hranici chcela colníčka vidieť každý kút. Keď som otvorila moje dvere, skríkla,

„Preboha, čo sa ti stalo?“

Ja som už bola taká zžitá s mokvajúcimi chrastami, že som nestihla reagovať. Luke ma predbehol. „Spadla,“ povedal.

Pravdepodobne jej to bolo podozrivé, lebo sa ma pohľadom spýtala, či hovorí pravdu. Stačil najmenší signál, že potrebujem pomoc a určite by nás ďalej spolu nepustila. Očami som jej vysvetlila, že ma fakt Luke netýra.

„Tak choďte a dávajte na seba pozor,“ povedala a my sme sa ocitli v novom štáte.