Aký problém potrebuje dieťa vyriešiť, naznačia rodičom i rozprávky

Janka Šeligová s deťmi. Foto: A. Hajdúchová

Aká bola vaša obľúbená rozprávka? 

„Mojou srdcovkou  bola Snehová kráľovná. Nemali sme ju v knižnej podobe, počúvala som ju u susedov na gramofónovej platni. Keď rodičia potrebovali, aby ma niekto postrážil, pýtala som sa k susedom, aby som ju mohla počúvať.“

Prečo?

„Obdivovala som postavu lúpežníckeho dievčaťa, pôsobila na mňa veľmi odvážne. Túžila som byť ako ona, no chýbali mi všetky jej vlastnosti. Bola som tiché, ustráchané dievčatko. Pasáž so zbojníckym dievčatkom je pritom v rozprávke krátka, ale pre mňa bola taká silná a inšpirujúca, že som, najmä vďaka nej, tú rozprávku chcela počúvať dokola.“

Pýtam sa preto, lebo podľa psychológov to, akú sme mali obľúbenú rozprávku, veľa hovorí o nás samých.

„Presne tak, v tom sú rozprávky čarovné. Často nás oslovia prostredníctvom symbolov. Vedome si môžeme myslieť, že vieme, prečo sa nám nejaká rozprávka páči, no na nevedomej úrovni môže byť dôvod oveľa hlbší. Sama som si až neskôr uvedomila, že nielen lúpežnícke dievčatko, ale celá rozprávka pre mňa mala veľký význam a symbolickým spôsobom vyjadrovala moju situáciu i cestu k vyliečeniu “zamrznutého srdca”. Moja mamina bola prísna, často až chladná, ako Snehová kráľovná. Vedela som, čo je prijateľné a aká musím byť, aby som bola “dobrá“ dcéra. Dieťa je na rodičovi závislé, potrebuje jeho lásku, je to otázka prežitia. Nie každý rodič dokáže svoje dieťa milovať bezpodmienečné a nepretvárať ho podľa svojich predstáv. Niektoré deti sú silnejšie osobnosti, vzdorujú, bojujú s rodičom a nevzdávajú sa ľahko, ja som toľko energie nemala.

Raz, to už som bola dospelá, som videla sfilmovanú verziu tejto rozprávky, kde Gerda zachránila Kaya tým, že pomohla Snehovej kráľovnej. Zistila, že keď bola Snehová kráľovná malým dievčatkom, ľudia sa jej báli kvôli nadprirodzeným schopnostiam. Nemala kamarátov, cítila sa osamelá, časom zatrpkla, srdce sa jej premenilo na kus ľadu. Gerda sa nedala odradiť jej tvrdosťou, Snehovú kráľovnú objala a jej srdce obmäklo. Znovu bola malým dievčatkom, ktoré konečne našlo kamarátku. Vy ste mali obľúbenú rozprávku?“

Asi klasické princeznovské, pamätám si Zlatovlásku.

„A pamätáte si prečo?“

Už veľmi nie, asi preto, lebo bola krásna. Vždy som bola medzi kamarátkami tá menej pekná, ani vzťah s otcom mi na sebavedomí nepridával…

„V pôvodnej verzií Zlatovlásky vystupuje čierna pani. Ženy, ktorým sa páči Zlatovláska, často samé seba nevnímajú ako úžasné. A ak sa dievčatko nevníma ako  krásne, sebavedomé, je to väčšinou práve čierna pani, ktorá potrebuje byť oslobodená. Dievčina tak symbolicky stojí pred úlohou oslobodiť potlačené časti seba samej, ženskú stránku svojej osobnosti, ktorú reprezentuje čierna pani, ale i ďalšie, ukryté v postavách zakliateho služobníctva, ktoré Zlatovláska nachádza v zakázanej komnate. Zlatovláske sa v rozprávke podarí zachrániť všetkých. Bohužiaľ, upravená verzia rozprávky, ktorú dnes dievčatá poznajú ako Na vlásku, túto časť stratila.“

Čo sa zmenilo?

„Namiesto čiernej pani vystupuje  v „Na vlásku“ zlá čarodejnica, ale tá v závere zomiera, rozsype sa na prach. Takže zlo akoby bolo potrestané, ale v Zlatovláske ide o oveľa viac. Pôvodné verzie rozprávok sú silné svojim odkazom, symbolikou, ktorá sa pri moderných verziách môže strácať.“

Moderné rozprávky strácajú liečivú silu symbolov

Rozprávkam ste sa venovali aj v diplomovej práci. Z rozhovorov s rodičmi vyplynulo, že dnes rodičia čítajú deťom najmä skrátené verzie rozprávok.

„Keď som písala diplomovku, bola som presvedčená, že rodičia by mali čítať deťom pôvodné dlhé verzie rozprávok. Dnes poviem, že je skvelé, ak máme možnosť čítať deťom pôvodné verzie. Môžeme im dať oveľa viac ako skrátenou verziou, ale nemyslím si, že to potrebuje každé dieťa. Dôležitejší je vzťah.  Ak mám ako rodič dobrý vzťah s dieťaťom, nezáleží až tak, čo mu čítam. Dôležité je, že spolu trávime čas a je nám príjemne. Ak náš vzťah funguje, nepotrebuje dieťa tak výrazne liečivú silu rozprávky.“

V diplomovke ste robili aj anketu s rodičmi, niektorí hovorili, že ich dieťa rozprávky úplne odmieta. Sú také deti, alebo je to práve otázka vzťahu?

„Je to individuálne. Keď nám mama čítavala, brat sa hral a mama mala pocit, že ju ignoruje. No o nejaký čas rozprával pasáže z kníh. Vnímal teda príbeh, ale nevyžadoval si jeho čítanie. Sú deti, ktoré majú problém koncentrovať sa, môžu mať iné záujmy, nerobila by som z toho tragédiu. Ak dieťa nechce počúvať rozprávku, no je spokojné, šťastné, tvorivé a baví ho niečo iné, je to v poriadku. Môžem to vyskúšať neskôr. Niektoré deti začne rozprávka zaujímať až okolo piatich rokov.“

Tento rok si pripomíname 190. výročie narodenia P. Dobšinského.

Odporúčate čítanie ako večerný rituál?

„Záleží opäť na rodičovi a dieťati. Pre deti je veľmi cenný čas pri zaspávaní. Keď ho môžu stráviť s maminou či ocinom je jedno, ako. Ak je to rozprávka, ktorá nás spája a dieťa dobre naladí, doprajem mu ju. Môže mu však byť bližšie porozprávať sa ako bolo v škole, potúliť sa, alebo si zahrať hru.  Dôležité je nájsť čas a stráviť ho príjemne. A dôležité je, ak chcem dieťaťu čítať, aby som čítala to, pri čom je dobre aj mne. Zbytočne čítam Dobšinského rozprávky, keď sa mi nepáčia. Ak by som k rozprávkam, ktoré čítam, nemala sama kladný vzťah, alebo miesto čítania už chcela byť niekde inde, dieťa to vycíti.“

Niekedy rozprávka skrátením  stráca logiku. Niekedy vypadáva cielene surovosť, napr. Červená čiapočka. V príbehu Charlesa Perraulta, ktorý zbieral ľudové rozprávky a koncom 17. stor. vydal Rozprávky matky husi, Čiapočka  zomiera. Pri poslednej otázke ju vlk prehltne a nasleduje ponaučenie, že sa dámy nemajú púšťať do rozhovoru s cudzincami. U Grimmovcov je už vlk rozpáraný a Čiapočka dostane druhú šancu. V najnovšej verzii, ktorú som našla, je snaha obísť násilie absurdná. Čiapočku už vlk nezožerie, podarí sa jej ujsť z domčeka. Ujde i starká a horár vlka zastrelí, keď ich naháňa.

„To je obrovská škoda, rozprávka stráca pôvodný význam. Z hľadiska symboliky, je dôležitý práve kontakt s vlkom. Ak je v pôvodnej verzií Červená čiapočka zožratá vlkom, je to varovanie, kam až to môže dospieť, ak nechám agresívnu zložku v sebe zájsť príliš ďaleko. Postavy v rozprávkach zobrazujú aspekty duše – vlk, čiapočka, horár. Vlk poukazuje na niečo deštruktívne vo mne. A ak s tým nebudem vedieť správne pracovať, môže ma to až „zožrať“.“

Podľa niektorých výkladov má rozprávka o Červenej čiapočke zobrazovať stretnutie dievčaťa s mužstvom, ktoré má dve podoby – dobrú a zlú, v podobe poľovníka a vlka. Psychológ  Bruno Bettelheim hovorí, že Červená čiapočka zobrazujúce detskú ambivalenciu, či sa – ako radí matka „pridržiavať sa vychodeného chodníka“, alebo sa nechať sa uniesť túžbou po neznámom a podriadiť sa slasti, prebúdzajúcej sa sexuálnej zvedavosti.

„Aj takto môžeme Červenej čiapočke rozumieť. Môžeme brať do úvahy aj aspekt, že ohrozenie číha vo vonkajšom svete. Mne je však bližší výklad umožňujúci prácu s vlastným vnútrom. Pretože, ak mám zvládnutého „vlka“ v sebe, nemusím sa báť ohrozenia z okolia. Bolo by škoda nepracovať so sebou a vidieť nepriateľov len vonku či robiť nepriateľov z mužov.“

Deti nevnímajú smrť  v rozprávke ako definitívnu

Pre rozhovor ma inšpirovalo to, že si pripomíname 190. výročie narodenia Pavla Dobšinského. Jeho pôvodné rozprávky by ste deťom asi nečítali?

„Ľudové rozprávky boli pôvodne určené dospelým poslucháčom, text mal zaujať toto publikum. “

Ako dieťa som sa snažila čítať pôvodnú verziu, ale bolo to desivé. V Medovníkovom domčeku Dobšinský verne opisuje, ako ježibaba horí a „jazyk vyplazila, bielky na očiach jej vyskočili ako upečené vajcia, sila z nej vybehla a telo sa upieklo na škvarku“. Nie je to pre dieťa strašné?

„Konkrétne s týmto opisom by som nemala problém, ale priznám sa, že úplne pôvodné Dobšinského texty som nečítala. Doma máme upravenú verziu a tie rozprávky som mala rada. Deti však nevnímajú krutosť v rozprávke tak ako my. Ani smrť pre ne nie je niečo definitívne. Je akési samozrejmé, že hrdina musí najprv umrieť, aby mohol byť pokropený živou vodou a zobudil sa mladší, zdravší a krajší ako predtým. Smrť v rozprávke často znamená transformáciu – musím nechať niečo negatívne, nefunkčné či staré v sebe zomrieť, aby živá voda mohla otvoriť cestu novému.“

Prostonárodné slovenské povesti Pavla Dobšinského, vydanie z roku 1966.

A čo rozprávky Hansa Christiana Andersena? Ťažko deťom čítať Dievčatko so zápalkami, smutný je aj Cínový vojačik.

„Niektoré jeho rozprávky odzrkadľujú dobu, v ktorej žil a jeho životné presvedčenie poznačené ťažkým detstvom (chudobná rodina, skorá smrť otca – poz. aut.). Odrážajú Andersenovo vnímanie sveta a nemajú v sebe liečivú symboliku. Ale napísal aj rozprávky, kde svoj príbeh vedel využiť tvorivo a konštruktívne, napríklad aj Snehovú kráľovnú.“

V klasických rozprávkach sa so smutnými koncami často nestretneme. V diplomovej práci citujete americkú psychoanalytičku Clarissu Pinkola Estés, ktorá hovorí, že „brutálny námet je starodávny spôsob, ako prinútiť svoje emotívne Ja, aby venovalo pozornosť naozaj veľmi dôležitej informácií.“

„Silné príbehy, ktoré nás neupokoja šťastným koncom, často nesú silné posolstvo, pred ktorým nie je ľahké zatvárať oči. Niekedy len surová pravda dokáže prebrať z letargie, nakopnúť, uvedomiť si, že ak niečo nezmením, môžem stratiť príliš veľa.“

Môžeme povedať príklad?

Napríklad rozprávka Červené topánky, ktorú spomína práve C. P. Estés v knihe Ženy, ktoré behali s vlkmi. Je to príbeh siroty, ktorá sa vzdáva svojich starých a špinavých, no vlastnoručne ušitých červených topánok. Nehodia sa do bohatstva a prepychu, ktorý jej je ponúknutý. Tým sa ale vzdáva aj tvorivého a slobodného života. Prispôsobí sa životu na zámku, naučí sa predstierať, že je niekým iným, no hlad duše po slobode umlčať nedokáže. Túži po nových červených topánkach. Sú krásne, drahé, ale nie sú ušite jej rukami. Keď ich dostane, jej inštinkty sú už oslabené, nedokáže kriticky myslieť, nevníma varovania, že topánky sú nebezpečné a mala by sa ich vzdať. Rozprávka končí tým, že dievčina si topánky nemôže vyzuť, ani keď chce. Stále proti jej vôli tancujú, až prosí kata, aby jej odťal nohy a ako mrzák sa potom túla svetom. V symbolickej rovine príbeh varuje pred  správaním, ktoré môže viest až k sebazničeniu. Ukazuje nám, kam až nás potláčanie samých seba, vlastných inštinktov, vzdanie sa vnútornej slobody a tvorivosti, môže doviesť.“

Ako príklad uvádzate aj Ľubku a Kovovlada práve od P. Ďobšinského.  Pre Ľubku nie je dobrý nijaký ženích. Neposlúchne matku, vydá sa za pána zlatých či medených baní, no spod zeme sa nedostane ani na matkin pohreb, čo si navždy vyčíta.

„Rodičia reprezentujú často v rozprávkach Superego, od ktorého sa každý musíme v istom veku odpútať. Konflikt s matkou tu nie je pointa. V symbolickej rovine ide o to, že v našom vnútri by mala byť v rovnováhe mužská a ženská stránka, mali by sme sa stať celistvými bytosťami. V tejto rozprávke sa to hlavnej hrdinke nedarí, nedokáže včas prejsť potrebnou transformáciou, nehľadá si rovnocenného partnera. Pýcha jej prináša život v prepychu, ale bez ľudského jedla, slnečného svetla a možnosti trvalého návratu domov.“

Odpútanie od rodičov a transformácia dieťaťa je veľká téma rozprávok. Najmä mužskí hrdinovia sa opakovane vydávajú na cesty za oslobodením princeznej, záchranou kráľovstva, nájdením pokladu…  

„Dievčatá i chlapci musia na ceste z detstva do dospelosti zvládnuť  viacero skúšok, odpútanie sa od rodičov je len začiatok. Hrdinovia opúšťajú mamu, otca, aby čelili nástrahám, podstúpili skúšky, poučili sa, zmúdreli, premohli draka, oslobodili princa či princeznú, získali kráľovstvo… Hrdina sa vďaka zvládnutým výzvam stáva dospelým, dosahuje integritu, ktorá je často symbolizovaná svadbou – spojením Anima a Animy. V rozprávkach nájdeme kopu možných zaseknutí a prekážok, ktorým počas nášho vývoja môžeme čeliť. Preto sa deťom často páčia rôzne rozprávky, každému rezonuje jeho vlastná téma. Niekde je hlavným hrdinom dievčina, ktorá má zachrániť princa (Žabí princ, Finist, jasný sokol), inokedy sa zas mladý muž vyberie do sveta, dospieva v muža a nachádza lásku (Nebojsa, Tri citróny, Lomidrevo…), niekedy sú hlavnými postavami súrodenci (Medovníkový domček, Braček Jelenček). Možnosti je veľa. Veľmi pekne s rozprávkami psychologicky pracuje spomínaná Estes alebo Röhr v knihe Narcismus – vnitřní žalář.“

Božena Němcová a jej zozbierané ľudové rozprávky.

Ešte odpútanie (úsmev) – ako mamu ma zaujala symbolika odpútania dcéry od matky. O Snehulienke píšete i v diplomovke, že „je príbehom zobrazujúcim nutnosť separácie a cestu nachádzania vlastnej identity.“  Láska matky a dcéry v istom veku prestane byť bezpodmienečná, matka má nároky, prichádza žiarlivosť vo vzťahu k otcovi. Aby však dcérine negatívne pocity nesmerovali k matke, v rozprávke ju nahrádza macocha. Rodičom by možno prospelo, keby poznali symboly v rozprávkach.

„A možno stačí spoľahnúť sa na rodičovskú intuíciu a lásku (úsmev) a dôverovať tomu, že ak moje dieťa bude nejakú rozprávku potrebovať, nájde si k nemu cestu.

Pri silnej potrebe dcéry počúvať Snehulienku, môže byť vnútorný konflikt s maminou o niečo hlbší, než je len bežné vyrovnávanie sa s tým, že mamina nie je ideálna a neurobí všetko tak, ako by som chcela. Mamina môže byť príliš prísna, nedovolí dievčatku vyvíjať sa slobodne,  nemusí byť napríklad schopná vytvorenia hlbokého, bezpečného vzťahu s dieťaťom až sa stáva zlou macochou.“

A dostávame sa k tomu, ako nás rodičia ovplyvňujú na celý život a hovoria o tom mýty i rozprávky…

„Veľmi veľa záleží od rodičov. Oni dokážu ovplyvniť,  aká časť Ja ostane v dieťati „zakliata“. Každý z nás potrebuje mať svoju mužskú a ženskú časť v rovnováhe a nie každému sa to vplyvom výchovy podarí. Niekedy sa stane, že potlačíme ženskú časť, inokedy sa, práve naopak, stanú z dievčat ezoterické víly, ktoré nie sú schopné zvládať praktický život. Veľa rodičov si myslí, že vie, čo je pre ich  dieťa dobré, ale stačí, ak ho budú len počúvať a správnu odpoveď sa dozvedia. A môže byť úplne iná, ako očakávali.“

Takže nepodsúvať rozprávky, ktoré sa páčia mne ako rodičovi, ale čítať to, čo chce počuť dieťa. Mne sa napr. páčia moderné rozprávky, kde sa princezné už zachraňujú samé, napr. Frozen či Brave. Tú prvú milujú veľa dievčat, tú druhú so mnou dcéry nechcú pozerať (úsmev).

„Väčšina z nás má v sebe uloženú kopu nevyriešených vecí a konfliktov z detstva, schovávame ich pod pokrievkou a nechceme s nimi byť v kontakte. Príchod dieťaťa do nášho života často spôsobí, že naše komplexy začnú vychádzať na povrch. Deti často zrkadlia a odhaľujú naše slabé miesta. Môžu nás rozčuľovať, keď sú slabé, závislé, vzdorovité… Môžu v nás vyvolávať potrebu chrániť ich až príliš, dopriať im v nadmernej miere, čoho sa nám nedostávalo a podobne. Je dobré, ak si to uvedomíme, pretože deti od nás veľa veci preberajú a svojím správaním často dávajú najavo, že niečo v rodine nefunguje. Ak sa ako rodič pozriem, kde je môj problém a riešim ho v sebe, oslobodím od toho svoje dieťa. Veľa rodičov však ide za psychológom s tým, že: moje dieťa má problém, „opravte mi ho“ a všetko bude v poriadku. Nie každý je ochotný pracovať na sebe. Práca s dieťaťom je väčšinou o práci s rodičom.“

Pýtate sa na obľúbené rozprávky aj v praxi?

„Veľmi rada pracujem s rozprávkami a príbehmi. Nemusí ísť len o obľúbenú rozprávku, deti napr. rady vymýšľajú vlastné rozprávky, vkladajú do nich kus seba, popíšu svoje zranenia, niekedy dokonca samé nájdu spôsob, ako si so životnou situáciou poradiť. Občas sa stane, že počúvam a napadne mi rozprávka alebo príbeh, ktorý celú situáciu symbolicky vystihuje, pomáha jej porozumieť či nazrieť na ňu z iného uhla.“

Pôsobili ste ako psychologička v detskom domove, ako tu fungovala práca s rozprávkami?

„Záležalo na veku deti. Pri mladších – do  12. rokov, sa rozprávky počas individuálnych sedení pri terapii hrou objavovali častejšie. Niekedy napr. opakovane prehrávali rozprávku, ktorú poznali. Niekedy použili známu rozprávku, ale nepamätali si koniec, príbeh dotvárali. Niekedy vytvárali nové príbehy a pracovali sme s nimi. Najčastejšie využívali rozprávkové postavy draka, ježibaby, princezná, princa alebo zvierat. Stalo sa aj, že som počas sedenia, keď som cítila, že to je v danej chvíli v rámci terapie dôležité, cielene rozprávku dieťaťu prečítala. Pri starších deťoch sa rozprávky tak často neobjavovali, ale stalo sa, že sme sa v rozhovoroch k obľúbenej rozprávke z detstva dostali, alebo som použila nejakú, ktorej časť či postava dobre vystihovala situáciu.

Deti v domove väčšinou rozprávky počúvajú veľmi radi. I keď niekedy možno viac než po rozprávke tužia po pozornosti dospelého. Našťastie sú vychovávatelia, ktorí si popri všetkých povinnostiach dokážu nájsť čas na čítanie. Ale znovu – nech je rozprávka akokoľvek liečivá, vzťah je liečivejší. Zranenia detí v domove môžu by rôzne, ale sú podobné tomu, čím si prechádzajú aj deti, ktoré sa do domova nedostanú. Len môžu mať extrémnejšiu podobu. Na druhej strane, do domova sa dostávajú i deti, ktoré rodičia nedokážu uživiť, ale vzťah môže byť v poriadku.“

J. Šeligová s dcérkou. Foto: archív J.Š.

Filmovými rozprávkami si kupujeme pokoj

Často to vidíme, robím to aj ja a vyplynulo to aj z ankety medzi rodičmi, že sa uchyľujeme k filmovým rozprávkam. Tie podľa odborníkov ničia detskú fantáziu, je to tak?

„Často počúvame, že filmové verzie nepodporujú fantáziu. Sú k tomu výskumy, ale z môjho pohľadu je fantázia pre dieťa prirodzená. Tiež občas dcére pustíme rozprávku, ale keď sa hrá, je kreatívna a vymýšľa si príbehy, ktoré nepozná z televízie. Ak má dieťa dobré zázemie, cíti sa bezpečne, môže sa oprieť o pevné vzťahy a nemusí riešiť problémy, ktoré by dieťa riešiť nemalo, napríklad hádky rodičov, má čas na to, aby bolo tvorivé. Nie som zástancom uchyľovať sa k filmovým verziám príliš často, najmä ak rozprávky nemajú hlbšie posolstvo alebo obsahujú veľa násilia. Rodič si takto kupuje pokoj od dieťaťa.  Určite by som miesto čítania rozprávky nedala dieťaťu každý večer do postele tablet.“

V ponuke sú dnes i nahovorené klasické rozprávky, kde má hrdina meno dieťaťa. Má to nejaký význam?

„Ak ide o klasickú rozprávku, nevidím na to dôvod. Sila symbolov je silná i bez toho, aby sme dieťa osobne oslovovali, je to čisto komerčný produkt. Pokiaľ však má dieťa konkrétny problém, napr. strach z verejných vystúpení, vtedy môže dobre napasovaná rozprávka pomôcť. Dieťa sa identifikuje s postavou a môže sa pokúsiť riešiť problém podobne. Niektorí rodičia takto postupujú a terapeutická rozprávka sa využíva aj v praxi. Meno dieťaťa sa ale použiť neodporúča. Urobila by som to len v prípade, ak dieťa pozná svoj problém a chce ho riešiť. Ak ide o situáciu, keď si dieťa ešte nevie či nechce problém priznať a pomenovať ho, mohlo by to vnímať ako nátlak či podsúvanie riešenia. A to by mohlo byť zraňujúce či vyvolať opačný efekt. Je lepšie využiť napr. postavu zvieratka, vtiahnuť dieťa do príbehu niekoho iného a pomôcť mu s problémom pracovať.“

Ako rozprávky čítate svojim deťom?

„Staršia dcérka má tri zatiaľ ju baví počúvať kratšie básničky (napr. Čin-čin, Chorý medvedík) alebo príbehy, v ktorých sa môže pozerať na obrázky. Máme doma veľa rozprávkových kníh, nejakú si vyberie a my jej potom vlastnými slovami s využitím obrázkov rozprávku prerozprávame. Teraz najčastejšie nosí „Jack a fazuľka“ a „Medovníkový domček“.“

Na aké rozprávky sa tešíte, keď začnete naozaj čítať?

Veľmi rada by som čítala dlhé rozprávky od Dobšinského či Němcovej. Ale bude záležať na deťoch, či ich budú chcieť počúvať. Budem sa im snažiť ponúknuť širokú paletu a výber bude závisieť od nich.“