O veľkosti
Idem vám povedať niekoľko slov k ďalšej knižke, ktorú si potom asi už nekúpite.
Vyšla vo vydavateľstve Absynt, v tej kalligramáckej edícii Skica. Autorom je slovenský filozof Miroslav Marcelli. Knižka sa volá Myslenie v sieti. Tento článok som rozpísala a na niekoľko dní opustila, a potom sa mi zdal príliš ostrý, a tak si teraz pustím relaxačnú hudbu, desať hodín zvukov mora, a pekne to prerobím.
Zhrňme si dopredu, čo sa nám autor snaží povedať.
„Myslenie vo veľkom, uvažovanie o ľudstve, dejinách a kultúrach bolo donedávna vyhradené pre malú skupinu intelektuálov, ktorí mali privilégium zaujať vyvýšené stanovisko a odtiaľ skúmať záležitosti presahujúce každodenné problémy obyčajných ľudí.“
Popravde, už toto mi nevonia, ale iste by sme sa mohli zhodnúť napríklad na tom, že intelektuáli za sebou zanechali nejaké písomné svedectvá, kým o tom, že by premýšľali obyčajní ľudia, dôkazy nemáme. Odsek je potom zakončený nasledovne:
„Myslenie vo veľkom – to je pre nás všetkých výzva hľadať stratégie a taktiky, akými sa naše individuálne, a teda nevyhnutne malé myslenie môže ako súčasť kolektívneho myslenia konfrontovať s tým, čo ho presahuje. Nasledujúce skice sa pokúsia niektoré z týchto stratégií zadefinovať.“
Znie to celkom jasne. Ale doteraz si nie som istá, či chápem, čo tým ,myslením vo veľkom‘ myslí. A či je to niečo, čo treba riešiť… Ale po porátku.
Ľudu pospolitého drobné pochibnosti
Nechápem, čo v tejto knižke robí Pruitt-Igoe.
Ide o veľký architektonický projekt, panelákový komplex, ktorý v roku 1956 postavili na predmestí St. Louis. Mal vyriešiť problém s ubytovaním, miesto toho sa tu rýchlo rozmohol zločin a všeobecný morálny úpadok, napokon to celé zbúrali, a to dosť rýchlo, asi štyri roky po dostavbe.
Nechajme bokom, vraví Marcelli, fakt, že v socialistických štátoch sa v tom období podobné sídliská práve začali stavať a úspešne fungovali. Nevšímajme si teraz, pokračuje, že na nejednom mieste dodnes stoja a „sú považované za celkom obstojné príbytky“. Radšej sa spýtajme:
„Zmizol po demolácii štvrte Pruitt-Igoe sám problém, ktorý jej postavenie malo riešiť a, ako vieme, nevyriešilo? Všeobecne vyjadrené, stratila sa po tomto alebo nejakom inom, menej spektakulárnom okamihu zo života našej spoločnosti kritická potreba riešiť problém veľkého?“
Ak nevyriešilo, asi nezmizol, zdá sa, že otázka si sama odpovedá. Keď ide o tú druhú, neviem, kam vlastne smeruje. Marcelli sa k Pruitt-Igoe vracia ešte v závere, ako k jednej z dvoch veľkých explózií, s ktorými nám asi umrel nejaký sen o tomto ,myslení vo veľkom‘. Nie je ale argumentačne pochybné vziať si ako symbol prípad, ktorý sa predsa v kontexte podobných ukazuje skôr ako výnimka?
Ak totiž Pruitt-Igoe vnímame vo svetle tých ďalších prípadov, ktoré Marcelli z nepochopiteľného dôvodu odsúva, potom sme dokázali jedine to, že obyvatelia Spojených štátov, či prinajmenšom St. Louis, ťažko znášajú panelákové ubytovanie, čo je problém, ktorý však občania iných krajín podľa všetkého nemajú. A to je celé. Nie?
More, nepomáhaš.
Poznámka bokom
Nedávno som mala z knižnice požičanú knižku Za zrkadlom moderny, súbor filozofických článkov a statí, ktoré preložili a zostavili Miroslav Marcelli s Egonom Gálom. Stále mi odtiaľ behá po rozume jedna veta od Richarda Rortyho, ktorá hádam aj súvisí:
„Akí by sme boli, keby sme boli univerzálnejší a menej provinční, než sme teraz? Podľa mňa by sme boli menej geniálni, menej tolerantní, menej otvorení a menej omylní.“
Ale do toho nezabŕdajme; len tak to tu nechám.
Od teórie k praxi
Marcelli postupne predstavuje niekoľko teórií, filozofických či sociologických, krúžiacich okolo sociálnych sietí a možností ich využitia. Následne vždy vysvetlí, ako časom vyšla najavo ich neúplnosť či prílišný optimizmus. V závere potom povie, že zrod kolektívnej inteligencie by potreboval aj cieľavedomú intervenciu, budovanie a trénovanie kolektívu metódami, ako je team building a team training.
Americkí vedci zistili, že 80 percent ľudí, ktorí niekedy robili v korporáte, sa roztrasú a prežijú menší nervový záchvat pri zmienke o team buildingu.
Cieľavedomá intervencia by zrejme vyžadovala niekoho, kto by jej velil, a to je teda na zamyslenie.
Ja neviem.
Kniha obsahuje niekoľko pozoruhodne triviálnych postrehov, napríklad keď nás autor informuje, že, ako už dávno vieme, na internete si môžeme nájsť najlacnejšie letenky a e-mail je veľmi rýchla forma komunikácie. Niektoré tieto informácie sú zabalené do kvetnatejšieho jazyka, takže znejú lepšie, napríklad že v prostredí telekomunikačných sietí sa „kontakt nadväzuje a udržiava bez fyzickej blízkosti zúčastnených“. Čiže človeka, s ktorým voláš, nevidíš.
No, uhm.
Keby ste chceli nejaké tie stratégie a taktiky, ktoré sa tu sľubujú v úvode, možno lepšie zapnúť počítač a pozrieť si TED talks. O tom, ako sa dá využiť kolektívna inteligencia, výborne hovorí napríklad Clay Shirky (on to nazýva kognitívny prebytok, video tu). V inej prednáške sa venuje koordinovaným skupinám a novej forme spolupráce (video tu). To znie nudne, ale naopak, Shirky je frajer. Shirky vie, že drvivú väčšinu internetového obsahu vždy budú tvoriť obrázky mačiek (porno nechajme bokom) a že skupiny sa budú koordinovať za nepredvídateľnými, divnými účelmi (anorektičky bojujúce za svoje právo na anorexiu), ale netreba zúfať, Boh je taký, aký je človek, ktorý v neho verí, a rovnako internet vždy bude taký, aký je človek, ktorý ho používa.
Ženy vítané
V závere Marcelli spomína článok z jedného francúzskeho časopisu, podľa ktorého kolektívnu inteligenciu treba organizovať a kultivovať, pričom by sa vychádzalo z niekoľkých jednoduchých zásad. Ich stručný zoznam uzatvára táto poznámka: „prítomnosť žien je výhodou“.
Ďakujeme.
Možno keby tie ženy bolo viac počuť, nebavili by sme sa v tomto svete dokola o veľkosti, o rýchlosti a o výkone.
Úvahové zviški, ňež to zavreš
„Potreba myslenia ,vo veľkom‘ je dnes naliehavejšia než kedykoľvek predtým,“ píše sa v úvode predmetnej knižky. Veta je vyrazená aj napredku, na obálke (takou agresívnou ružovou, že ťa ani tých desať hodín zvukov mora neupokojí). Kedykoľvek vidím, že zas niekto niečo označuje za problém akútnejší než kedykoľvek predtým, alebo tvrdí, že nejaká otázka nikdy v dejinách nebola taká urgentná, predstavujem si, ako tie isté slová vypúšťa z úst úplne hocikto v úplne hociktorej predošlej dobe. Cézar pri pohľade na mapu svojej ríše, Krištof K. zo svojej paluby, Giordano B. s hlavou vyvrátenou k nočnej oblohe. A. G. Bell: Sme bezprecedentne prepojení, musíme myslieť vo veľkom, je to urgentné! atď.
Hej, no, asi sú tie problémy stále väčšie a väčšie, okej.
Marcelliho knižka je určite hodnotná v tom, že prináša prehľad tých zásadných konceptov kooperujúcej spoločnosti. Odráža sa od takzvaného Dunbarovho čísla, kladie si zaujímavú otázku, či jeho platnosť neukončil nástup sociálnych sietí, dôvodí, že neukončil, aj keď všeličo sa samozrejme zmenilo.
Predstaví napríklad aj ideu emergentnej inteligencie, ktorá pre mňa bola nová.
Ale keď v závere konštatuje, že pri čítaní článkov k tejto téme „nadobúdame dojem, že po nedávnom vyhnaní z dverí sa dnes kolektívna inteligencia vracia oknom,“ ja mám naozaj skôr pocit, že nikdy neodišla, dávno sa svojím spôsobom realizuje. Môžeme sa zrejme, ako spomína Marcelli, pokúsiť nejako ju kultivovať, ale ako, to si nedokážem predstaviť, a návrh „team building a team training“ mi k predstave nepomohol. Presieťovaný svet a nové formy komunikácie umožňujú, aby sa ľudia, ktorí majú nejaký spoločný záujem, našli a efektívne na ňom pracovali. To už robia.
Spolu sami
Ak to vyzerá, že mám pocit, že Marcelli trochu zmeškal dobu, úplne zrelaxovane by som podotkla, že to hádam nie. Spomína koniec koncov výhrady k jednotlivým konceptom a ich obmedzenej funkčnosti, a to stále platí. Ruší ma skôr intenzívny dojem, že sa na celú vec pozerá s akousi ľahostajnosťou, bez väčšieho zaujatia, a chvíľami skoro povrchne.
Viem, že váš čas je vzácny, máte dnes ešte v pláne kopu scrollovania a lajkovania, ale odporučila by som ešte jednu TED prednášku, od Sherry Turkle. Názov znie banálne: Connected, but alone? Ale počúvnite si to. Skúste vydržať aspoň do polovice, po ten príbeh z praxe, kde sa žena, ktorá prišla o dieťa, rozpráva s malým robotom – tuleňom.
Sherry tu naráža na to, čo som spomenula vyššie. Ach, to už som vlastne v snahe obmedziť fakovanie vymazala. Ide o to, že namiesto uvažovania, čo je dnes bezprecedentne iné, by sme sa naopak mohli pozrieť na to, čo sa nemení. Tieto potreby, ktoré sme mali a stále máme, nám môžu poskytnúť predstavu aj o tom, ako budeme v budúcnosti využívať technológie.
A kým tá kolektívna inteligencia mi skutočne pripadá ako čosi, čo sa organizuje samo podľa potreby, toto je naproti tomu oblasť, kde rozhodujeme my. A hádam to aj trochu súvisí – určite skôr vybuduješ dobrý kolektív z psychicky vyrovnaných jedincov, že.
Marcelli sa tejto témy, teda vplyvu sociálnych sietí na ľudskú psychiku a kvalitu našich vzťahov, dotýka v úvodných častiach. Napríklad v podkapitole, ktorá sa rozprestiera na stranách 20 až 22. Ja by som ju celú vyhodila. Nič nehovorí. Marcelli tu okrem iného so zarážajúcou ľahkosťou konštatuje, že poslaním umelcov je predsa „vierohodne predstierať postoje a city“, pozérstvo skrátka majú v popise práce.
Možno som len nepochopila iróniu. To sa mi naostatok stáva furt.
Iste, kebyže svoje sklamanie zhrniem, išlo o taký časom už samonasierací efekt – prvé strany mi pripadali také omáčkoidné a jalové, že ma autor ako čitateľa jednoducho stratil. Kdesi za polovicou som ešte nadobudla tieň viery, že mi čosi ozaj povie, ale prišiel len teambuilding.
Takže Sherry, počúvni si radšej Sherry, starú sympatickú pani. Nehovorí veľa nového, ale to staré pripomína veľmi pôsobivo – tuná.
Ešte jedna neodbytná myšlienka
Už asi týždeň ma, kedykoľvek uvažujem nad ,myslením vo veľkom‘, prenasleduje jedna veta z Thoreauovho Waldena. S kontextom či bez, vidím tam jasný súvis:
„Neoplatí sa oboplávať Zem, aby sme zrátali mačky v Zanzibare.“
Že to Thoreau myslel metaforicky, to je jasné. Ale ja to myslím ešte metaforickejšie. Podľa mňa sa toto dá postaviť ako protiargument. Proti celej Marcelliho knihe.
Za cenu toho,
že toto zas bude pridlhý článok, spomeniem, že som dnes bola na poetickom recitačnom soaré, kde bola kopa veľmi! mladých ľudí. Ktorí by sa podľa Marcelliho už asi ani nemali osobne stretávať a ak aj, potom si nehľadia do očí. O to nejde. Z deviatich dvaja prednášajúci čítali poéziu z mobilného telefónu, jeden chlapec v angličtine, pretože, ako vysvetlil, jeho pocitový svet sa odohráva v tomto jazyku. Whatever.
Bola to istá dávka zlej poézie, ale aj všeličo dobré a večer ozaj príjemný. Myslela som pritom na Marcelliho, ktorý vraví, že nebude súčasné trendy haniť, radšej zaujme opačný postoj, a že predsa len je mierny optimista. Ale načo sú filozofi? Aby sa s nami tešili, že je dobre? Alebo teda – nech je ten optimizmus miernejší – že nie je zas tak zle?
Jeden mladík si na prednes vybral Těsnohlídka ml., sám si ho preložil, možno to poznáte, je to taká dlhšia a nesmierne naliehavá báseň – tie vyčítavé pohľady, smerované tomu, kto nás nevaroval, že to bude takéto.
