Denník N

Čo kvôli lejaku nezaznelo na spomienke na Dr. Miladu Horákovú

27.6. sme si spolu s niekoľkými vzácnymi hosťami pripomenuli justičnú vraždu doktorky Milady Horákovej a jej spolupracovníkov, ako aj ďalšie obete komunistického režimu u nás a vo svete. Lejak, ktorý našu spomienku prerušil, mi znemožnil povedať týchto niekoľko viet:

František Mikloško povedal na jednej z minulých spomienok na doktorku Miladu Horákovú a ďalšie obete komunistického režimu múdru vetu: „Režimy treba hodnotiť podľa ich obetí“.

Komunistický režim v Československu má na svedomí státisíce obetí, 248 z nich priamo popravil, ďalších vyše dvestotisíc odsúdil v politických procesoch, poslal do táborov nútených prác, zbavil občianskych práv, možnosti študovať, pracovať a cestovať podľa vlastnej vôle. Milióny ľudí v Československu prišli o majetok. Desiatky tisíc odišli za hranice, s vedomím, že sa do svojej domoviny už nikdy nebudú môcť vrátiť. Desiatky ľudí zahynuli pri pokuse o útek za železnú oponu, symbolizovanú ostatným drôtom, zátarasmi, ozbrojenými hliadkami so psami, pripravenými „narušiteľa“ kedykoľvek zabiť.

Komunistický režim u nás oficiálne skončil Novembrom 1989. Ale ako som už kdesi písal, boľševik v hlavách zostal a dnes opäť vystrkuje rožky. V Čechách v deň pamiatky obetí komunizmu vymenoval bývalý komunista vládu na čele s trestne stíhaným agentom komunistickej ŠtB, vládu, v ktorej ako minister bude sedieť bývalý policajt, mlátiaci v 80. rokoch protestujúcich ľudí na námestiach v Prahe. Vládu, ktorej vyslovenie dôvery v parlamente zrejme zabezpečia súčasní českí komunisti. Ľudia, ako Marta Semelová, ktorá mala tú drzosť povedať, že veď Dr. Horáková sa priznala ku všetkému, tak aká justičná vražda?

A na Slovensku? Vrátim sa ku slovám Františka Mikloška z úvodu článku. Ak by sme sa touto optikou pozreli na režim, ktorý tu s malou prestávkou už 12 rokov riadi Smer a jeho prisluhovači, obrázok by bol síce neporovnateľný s érou komunizmu (každý, kto tvrdí opak jednoducho nevníma realitu, alebo vedome klame), ale aj tak by bol tristný.

Režim Roberta Fica a Roberta Kaliňáka, ktorý plynulo pokračuje počas vládnutia Petra Pellegriniho produkuje neuveriteľné množstvo obetí vo všetkých oblastiach života.

Od novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, Henryho Acordu, cez pacientov, lekárov a sestry v slovenskom zdravotníctve, učiteľov a žiakov v slovenskom školstve, ľudí s hendikepmi a tých, ktorí sa o nich starajú, obete trestných činov, účastníkov súdnych sporov, farmárov na východnom Slovensku až po prírodné zdroje, nemilosrdne drancované a znečisťované v záujme osobného prospechu úzkej skupiny na dotácie napojených kvázipodnikateľov, či developerov.

Najväčšou a tiež najhoršou obeťou smeráckeho režimu sú ale podľa mňa jeho voliči, občania, ktorí aj po tom všetkom, čo sa za dvanásť rokov vlády Smeru stalo, stále veria, že to je strana, ktorú treba voliť, že to je jediná alternatíva. Že jedine Smer ich ochráni, zabezpečí im prácu, istoty a pokojný život.

Sú obeťou manipulácie, klamstiev, zastrašovania, rasizmu a dezinformácií, ktoré sa na nich valia z úst oficiálnych vládnych predstaviteľov a často si skutočne nevedia predstaviť, že niekto iný by mohol aj pre nich zabezpečiť lepší, zdravší, bezpečnejší a spokojnejší život. Tak často uverili a tak často sa sklamali, že už nechcú meniť, volia radšej poznané zlo ako strach zo zmeny a z neznámeho.

Táto skupina našich spoluobčanov je obeťou ľudí, ktorí ju v záujme udržania vlastnej moci a zvýšenia svojich príjmov udržiavajú v strachu zo zmeny a z neexistujúcich hrozieb. Každý deň je na nich vykonávaná poprava. Poprava zdravého rozumu, poprava odvahy, poprava sebavedomia, poprava schopnosti postaviť sa životu a jeho výzvam, poprava schopnosti spoliehať sa v prvom rade na svoje vlastné sily.

Je našou úlohou rozprávať sa touto skupinou ľudí. Je na nás, ktorí vidíme zlo, ako sa šíri, aby sme sa pokúsili otvoriť oči aj tým, ktorí ho nechcú, alebo nemôžu vidieť. Nie je a nebude to nikdy ľahké. Strach z budúcnosti, strach z neznámeho, strach zo zmeny, to sú veľmi silné emócie, ktoré sa nedajú len tak ľahko zrušiť. Musíme sa ale o to snažiť. Nielen rečami a sľubmi, ale činmi. Dodržiavaním dohôd, ukážkou schopnosti reálne spolupracovať, skutočným záujmom o problémy a obavy našich spoluobčanov.

Každý, čo i len jeden človek na Slovensku, ktorý vďaka našej snahe pochopí, že zmena neznamená nebezpečenstvo, ale nádej, je síce malou, ale dôležitou výhrou. Výhrou nielen nás, ale celej krajiny.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Juraj Petrovič

Juraj Petrovič

Človek, občan, manžel, otec. Pre tých, ktorí to náhodou ešte nevedia a preto, že píšem aj o politike, považujem za potrebné uviesť, že som podpredsedom Občianskej konzervatívnej strany (OKS). Napriek tomu, alebo možno práve preto, názory, ktoré tu píšem, sú len a len moje vlastné, podobnosť s názormi iných ľudí je čisto náhodná, ale potešiteľná.