Do Andréeho expedície sa nedá nezaľúbiť
Som odchovaný na verneovkách a cestopisoch. Dnes ich už nečítam, ale neskrývam nadšenie, keď sa mi do rúk dostane kniha so skutočným príbehom o bádateľoch a dobrodruhoch, ktorý ako keby napísal sám Jules Verne, a ktorý má okrem toho ešte niekoľko pridaných hodnôt.
K takémuto knižnému objavu od včerajšieho večera priraďujem knihu Expedícia. Môj ľúbostný príbeh, o ktorej atraktívnosti nech svedčí fakt, že som ju dočítal už nasledujúce ráno. Autorkou je Bea Uusma (1966) – švédska spisovateľka, ilustrátorka a lekárka, ktorá sa zamilovala do jednej z prvých polárnych výprav (známej ako Andréeho expedícia 1897), a to až tak, že jej venovala niekoľko rokov života.
Tzv. Andréeho expedíciu tvorili: Salomon August Andrée, Nils Strindberg a Knut Frænkel. Títo traja dobrodruhovia sa rozhodli preletieť vo vodíkovom balóne s menom Orol Arktídu, a ako prví tak chceli označiť severný pól. Pre toto dobrodružstvo sa mimochodom rozhodli až 34 rokov po prvom vydaní románu Julesa Vernea, čo len dokazuje, ako francúzsky futurista vo svojich predstavách predbiehal dobu.
Švédski bádatelia si však k preletu vybrali tú najneprebádanejšiu oblasť, resp. na konci 19. storočia žiadny človek na svete ani len netušil, že Arktída nie je pevninou, ale pohybujúci sa ľad. S touto skutočnosťou nie sú oboznámení ani traja polárnici, ktorí niežeby neboli na objavnú cestu technicky pripravení, ale tiež sa nedá tvrdiť, že by neboli vo svojich hypotézach naivní.
Ich naivita spočívala už v konštrukcii samotného dopravného prostriedku. Podľa ich výpočtov bol ich vodíkový balón dokonalým dielom, ktorý sa mal vo vzduchu udržať až 900 dní, pričom neskôr to ešte raz prepočítali, no a vyšlo im tých dní už iba 30. Na tú dobu aj tak odvážne tvrdenie, keďže dovtedy sa žiadny balón neudržal vo vzduchu dlhšie ako 24 hodín, pričom ten ich nevzlietol pred ostrým štartom ani raz.
Ich odhady sa naplno ako tragické ukázali v reálnej situácii, keďže balón musel z technických príčin pristáť už po 65 hodinách letu, asi 480 km od miesta štartu, teda iba asi v jednej tretine plánovanej trasy. Zvyšok cesty sa výprava snažila prekonať po ľade pešo, pričom ani jeden člen výpravy nebol odborníkom v žiadnej oblasti, ktorá by ich mohla udržať pri živote v arktických podmienkach.
Pozostatky polárnikov objavili až v roku 1930 ďalší bádatelia a odvtedy sa vedú rôzne dohady o príčinách ich úmrtia. Túto tému po vyše 100 rokoch oživuje aj autorka predmetnej knihy, ktorá sa niekoľkokrát vydala po stopách stratenej expedície.
Jej bádanie sa uskutočnilo nielen v polárnych oblastiach, ale aj v archívoch, múzeách a vedeckých laboratóriách. Otvorila akoby nové forenzné vyšetrovanie prípadu, pričom jej kniha je nádherným kompilátom historických prameňov a jej zážitkov, postrehov, emócií a medicínskych záverov.
K spomínanej pridanej hodnote prispieva aj grafické spracovanie knihy. Zainteresovaný čitateľ musí podľa mňa s nadšením listovať tristo strán umne textovo, graficky a esteticky prerozprávaného príbehu. Na stránkach knihy sa striedajú akoby dva cestopisy. Jeden z 19. storočia, druhý zo súčasnosti.
Obidva sú podporované autentickými artefaktmi, čierno-biele fotografie striedajú farebné, moderná grafika tlmočí rukopisy polárnikov. Prosto jeden skvelý dobrodružný zážitok bez toho, aby človek musel nasadnúť na ladoborec a znášať vonkajšiu pocitovú teplotu s hodnotou -38 stupňov Celzia.
Bea Uusma: Expedícia. Môj ľúbostný príbeh, Absynt 2018, preklad: Simona Jánošková
