Simon Critchley: Poznámky k samovražde

Naozaj všetci pomrieme?
Všetci naozaj pomrieme raz.
Raz naozaj pomrieme všetci.
Pomrieme raz všetci naozaj.^[1]

V stodole vedľa našej stodoly, ktorá patrila babkinej susedke, sa obesil susedkin muž. Neviem, kedy sa to presne stalo, ale bolo to dávno predtým, ako som sa to ako 10-ročný dozvedel. Stodola sa už nepoužívala, boli v nej rôzne rozhádzané dosky, všade veľké množstvo prachu. Bol to zvláštny pocit, byť v priestore, kde niekto ukončil svoj život. V gréckokatolíckej dedine mu ako samovrahovi patrilo miesto v rohu cintorína, všetci ostatní boli pochovaní v hornej časti na opačnej strane. Dozvedel som sa, že samovražda je hriech a ak by som spravil niečo podobné, tak by som skončil vedľa susedkinho muža, ktorý by už nebol sám.

Simon Critchley (anglický filozof, ktorý sa okrem iného zaoberá dejinami filozofie, religionistikou, etikou, estetikou, literatúrou, Hamletom, Davidom Bowiem a futbalom) sa v knihe Poznámky k samovražde rozhodol preskúmať smrť z vlastného rozhodnutia. Pre napísanie knihy si zvolil nemenované anglické mesto na východnom anglickom pobreží s hotelovou izbou s výhľadom na Severné more.

Knihu otvára Mýtus o Sizyfovi. Autor hneď na začiatku prezrádza, že nie je zarytým odporcom samovraždy. Život nie je fetiš, ktorého sa treba držať za každú cenu bez ohľadu na okolnosti. Chce spoznať a preskúmať, čo ľudí vedie k rozhodnutiu, ktoré je definitívne a nezvratné.

Critchley rámcuje náš dnešný diskurz o samovražde, ktorý vychádza z kresťanskej metafyziky, podľa ktorej je samovražda hriech, lebo človek dostal život ako dar a preto ho nemá právo zničiť. V 19. storočí nahrádza tento koncept vzostup psychiatrie, ktorá už nepovažuje samovraždu za hriech, ale vníma ju ako mentálnu poruchu, ktorú treba odstrániť.^[2] Aj dnes po dekriminalizovaní samovraždy ju stále považujeme za isté zlyhanie, na ktoré reagujeme s rozpakmi. Automaticky predpokladáme, že samovrah konal pod ťažkou depresiou, závislosťou, zatemnením mozgu, stratou kontaktu s realitou, atď. Ak to tak nebolo, tak človeka oberáme o slobodu. Robíme z neho obeť, obeť vecí, ktoré sa mu vymkli z rúk.^[3] Alebo ho považujeme za sebeckého, nezodpovedného a hlúpeho. Mali by sme v sebe objaviť viacej empatie k príčinám, ktoré vedú samovrahov k tomuto ťažkému kroku. Pozor, autor vôbec nepíše o samovražde s ľahkosťou a ľahostajnosťou k životu a smrti (cituje Davida Huma: ,,Som presvedčený, že ešte žiaden človek sa nevzdal života, kým stálo za to ho žiť.“). Len chce byť spravodlivý k mŕtvym, ktorí si túto cestu vybrali ako najlepšiu zo všetkých možných.

Platón považoval samovraždu za hanebnú, rešpektoval niekoľko výnimiek, napr. samozabitie, ktoré sa rozhodol podstúpiť jeho učiteľ Sokrates. Ten si mohol vybrať ostrakizáciu, opustenie Atén, čo bola pre neho horšia možnosť ako sa vzdať života. Seneca tvrdil, že nad krátkosťou života netreba banovať. Ak ľudský život vinou nešťastného osudu už nie je zdrojom radosti, človek má právo ho ukončiť.^[4] Autor prechádza historickým diskurzom o samovražde. Spisy, ktoré boli k nej pozitívne, boli považované za kacírske (nezabúdajme, že vtedy boli ľudia pálení za to, že si mysleli, že zem nie je plochá). Priamo vo svätom písme nie je samovražda zakázaná.^[5] David Hume vyvracia stanovisko Tomáša Akvinského, podľa ktorého je všetko dané poriadkom božského univerza a my nemáme právo tento poriadok narúšať. Ak sa nemáme protiviť tomuto poriadku, tak by sme ani nemali liečiť choroby (čo robil Ježiš). Podľa Huma by to bol zlomyseľný, skazený Boh, ktorý by si želal, aby som trpel neznesiteľnou, neutíchajúcou bolesťou: ,,kto sa vzdáva života, nepácha na spoločnosti zlo. Iba prestáva konať dobro, a ak je to prehrešok, tak z tých najmenej závažných.“ Podľa Huma je samovraždu ,,možno zbaviť pocitov viny a hanby“.^[6] V Anglicku v roku 1769 bola samovražda počas jeho života dvojitým previnením, proti Bohu a kráľovi. Patrila medzi najťažšie zločiny (celý majetok prepadol kráľovi, telo bolo pri ceste prebodnuté cez kôl). Francúzi v roku 1670 vláčili mŕtvych tvárou po uliciach, potom ich vyvesili a hodili na smetisko, majetok prepadol štátu. V Číne sťali deti samovrahov. Dnes je samovražda trestná vo väčšine moslimských krajín.^[7] Oscar Wilde výstižne poukazuje, že prípadný Bohov zákaz: ,,Zakazujem ti vziať si život.“ By nebola láska. Lásku definuje ako odovzdávanie toho, čo máme, a prijímanie niečoho, čo sme si nevybrali.^[8]

Z listov na rozlúčku sa vieme dostať najbližšie k posledným myšlienkam samovrahov. Nikto si neželá zomrieť sám, sme spoločenské tvory, list je náš posledný dotyk so spoločnosťou. Je všeobecne známe, že most Golden Gate v San Franciscu je obľúbeným miestom samovrahov. Všetci skáču zo strany mostu s výhľadom na mesto, nie na Tichý oceán. Podľa autora je to preto, lebo samovražda je verejným činom, aktom publicity.^[9] Prejdeme sa viacerými listami s rôznymi motívmi. Bude nás sprevádzať Hamlet, Freud, Lacan a ďalší. Sebanenávisť, nenávisťoláska, láska, pomsta, zlá ekonomická situácia, skrat, altruizmus, mizerná perspektíva, dôvodov je veľa, zoznam je nekonečný.

Myseľ je skvelý sluha, ale zlý pán. David Foster Wallace si myslí, že preto si samovrahovia strieľajú do hlavy a nie do srdca. Chcú sa zbaviť zlého pána, toho nejasného priestoru za našimi očami.^[10]

Spisovateľ a angažovaný novinár Hunter S. Thomson pred samovraždou zastrelením napísal: ,,Futbalová sezóna je za nami. Je dohrané. Zbohom bombám. Zbohom prechádzkam. Zbohom zábave. Zbohom plávaniu. 67. 17 rokov po 50. O 17 viac, než som potreboval alebo chcel. Nuda. Stále zdutý. Nikoho to nebaví. Keď máte 67, začnete byť lakomý. Správajte sa podľa veku. Pokoj. Nebude to bolieť. V týchto vetách nenájdeme pomstu, odplatu, nároky, sebaospravedlňovanie, ani priveľa sebaľútosti. Skôr triezvosť a úprimnosť, ktorá človeka zaráža a vzbudzuje v ňom tichý obdiv.^[11]

Z poznámok k samovražde som spravil doslovné poznámky. Kniha si zaslúži našu pozornosť. Scitlivie naše vnímanie samovraždy – toho ťažkého životného rozhodnutia. V empatickej spoločnosti by sa nemalo stávať, aby napr. 104-ročný vedec cestoval preč z Austrálie do Európy, aby mohol dôstojne zomrieť a nemusel nedôstojne žiť.^[12] Samozrejme, ak máte niekoho blízkeho, ktorý fantazíruje o samovražde, tak to neberte na ľahkú váhu a čo najskôr vyhľadajte odbornú pomoc (pozrite napr. článok Radovana Bránika).^[13] Lebo nie je nič krajšie, ako život na Zemi.

Text bol neskôr publikovaný v spoločenskej revue Přítomnost.

Referencie:

1. Simon Critchley: Poznámky k samovražde, str. 5. Epitaf na náhrobnom kameni na cintoríne Cunwallow v anglickom Cornwalle.
3. str. 9
4. str. 15
5. str. 19
6. str. 21
7. str. 23
8. str. 26
9. str. 40
10. str. 43
11. str. 52
12. https://www.bbc.com/news/world-australia-43957874
13. https://www.tyzden.sk/casopis/17260/strucny-sprievodca-samovrazdou/