Denník N

Tiché dni v Prahe IV: Lucia Berlin

Ja… nepoznám zľutovanie.

To je ale gýčová veta, čo?

Lucia Berlin ju napísala na záver svojej poviedky Mama. Viete, aké sú jej poviedky? Nevymyslené, nevyfantazírované. Odžité, prežuté a vypľuté na papier. Vždy, keď čítam čokoľvek od Henryho Millera (okrem Sous les toits de Paris), hovorím si, že už nepotrebujem čítať nič iné, že toto je pravé písanie. Je to, pravdaže, blbosť. Ešteže mám okolo seba kopec „kvalitných čitateľov“, ktorí mi pod ruky hádžu super knihy. Preto vlastne toto celé píšem. Aby sa čo najviac ľudí dozvedelo o knihe, ktorú treba čítať.

 

Manuál pre upratovačky

Juraj má novú posteľ. Kúpil ju od nás s Terezou asi pred rokom. Býva v najcentrovatejšom pražskom centre, na Ípáku. Kusy postele sme spolu vyniesli hore a Juraj ma previedol bytom. Vždy si všímam, kto je aký poriadkumilovný. Keď má niekto doma bordel, prvá vec, ktorú mu navrhnem, je, aby sme šli niekam von na pivo. U Juraja bolo čisto, je to arťák a byt, čo má v prenájme, je priestranný. Najkrajší poriadok mal v knižnici. Iba zopár knižiek, polovicu som vôbec nepoznal.

„Čo mi odporučíš?“

„Toto,“ podal mi do ruky krásnu knihu s názvom Manuál pre upratovačky.

„Čo to je?“

„Parádne poviedky, Kubo. Budeš hotový.“

Obracal som tú knihu v rukách.

„No neviem. Kto si už dá pseudonym Lucia Berlin? To bude nejaká asexuálna bratislavčanka so zarovnanou ofinou a okuliarmi od Harryho Pottera, čo sa obšmieta okolo KC Dunaj.“

„Vôbec!“

 

Alkohol

Lucia Berlin umrela na svoje šestdesiate ôsme narodeniny. V Kalifornii. Ale narodila sa na Aljaške. Žila všade naprieč Amerikou. Chile, Mexiko, odvykacia liečebňa v Albuquerque, chladné ranné ulice v New Yorku, nemocnica pre chudobných. Spoznávala viacerých mužov, niektorých z nich si vzala. Porodila štyroch synov. Popritom všetkom ju sprevádzal alkohol, skolióza a chudoba a nádherný zmysel pre humor, akým nás „normálnych“ ohurujú ľudia, ktorí sa nie a nie vzdať. Našťastie so sebou mávala okrem fľašky aj pero a papier. Písavala len sporadicky, ale pár viet jej vždy stačilo na to, aby vyžmýkala na papier svoj život tak ako nik. Alebo teda tak, ako Alice Munro, Ray Carver a A. P. Čechov, na úroveň ktorých ju zaraďujú.

V poviedke Nezvládnuteľné opísala na troch stranách, čo to znamená byť alkoholikom. Keď som videl Requiem za sen, povedal som si, že sa drog ani nedotknem. Keď som si prečítal tieto tri strany, povedal som si, že prestanem piť. Samozrejme, samotná poviedka vysvetľuje, že je to nemožné.

Keď dopila, cítila sa lepšie a zašla do práčovne, kde začala plniť práčku. S fľaškou potom zašla do kúpeľne. Osprchovala sa a učesala si vlasy, obliekla sa do čistého. Ešte desať minút. Pozrela sa, či za sebou zamkla, posadila sa na záchod a dopila vodku. Zvyšok alkoholu jej už nepomáhal, už sa z neho začínala opíjať.

Lucia Berlin svoj alkoholizmus napokon porazila. Bola nesmierne silná.

 

Poviedka 2018

Teraz na chvíľu preskočím, ale vrátim sa. V čase, keď som čítal poviedky Lucie Berlin, som sa zároveň ako jeden z porotcov prebáral poviedkami, ktoré prišli do tohto ročníka súťaže Poviedka. Zopár z nich som posunul ďalej, a na Pohode sme spolu s ostatnými porotcami vyberali víťaza. Nešlo to celkom Hlatko. Stále som myslel na Luciu Berlin a jej poviedky, latku som mal nastavenú o šesť vesmírov vyššie oproti ktorémukoľvek z textov, ktoré napokon nájdete v zborníku. Poviedky súťažiacich: depresia, alkoholizmus, staroba, smrť, schizofrénia, strach z osamelosti. Takmer nič z toho sa nikomu z autorov nestalo, bolo to cítiť. Väčšina píšúcich prepadla ilúzii, že spisovateľ musí písať o smutných a vážnych veciach, že literatúra je prostriedkom, ako sa podeliť o problémy a tragédie.

Je mi jedno, či čítam o veselých ľuďoch, smutných ľuďoch, narodeniach alebo úmrtiach, pokojne si prečítam čokoľvek o mimozemšťanoch, pokiaľ budem cítiť, že autor píše o sebe. Alebo, ideálne, že píše seba. Takých poviedok tam bolo zopár, stroskotali na tom, že neboli „technicky dobré“. A predsa som si zapamätal jednu poviedku, s hrozným názvom Príbeh môjho srdca, jedinú, pri ktorej som mal zimomriavky. Nebola dobrá, predpokladám, že autor je mladé, možno malé dievča; nemôžeme hovoriť o bohatej slovnej zásobe, vycibrenej technike, originálnych prirovnaniach a obrazoch a všetkých týchto blbostiach, podľa ktorých tak radi hodnotíme. Je to príbeh o znásilneniach, alkoholizme rodičov, útekoch z domu a zachraňovaní mladšej sestry. Je to vlastne volanie o pomoc. Hovorím si Toto napísala Lucia Berlin, keď mala jedenásť rokov. Ktokoľvek si, dievča, držím ti palce.

 

Túlavé psy

Úplne najlepšie by bolo, keby som sem jednoducho vypisoval úryvky jednotlivých poviedok Lucie Berlin. Ale to si rovno kúpte knihu. Investujete peniaze do kultúry. Som zvedavý, ako sa vám zapáčia Túlavé psy. Lucia bola na odvykačke v púšti, zblížila sa tam s kuchárom Bobbym, ktorý sa staral o bastardy, čo k nim každý deň odniekiaľ z tej širočiny pribiehali. Raz sedela s kuchárom pred liečebňou a

Začali prichádzať psy. Shortie, Blackie, Spot, Duke.
Museli naraziť na dikobrazy. Pred niekoľkými dňami, určite, pretože rany po pichliačoch mali zapálené, hnisavé. Hlavy mali opuchnuté ako obludné nosorožce, vytekal z nich zelený hnis. Nafúknuté oči sa im zavreli, zlepili malinkými šípmi. Najhoršie bolo, že ani jeden z nich nevidel. Ani poriadne neštekol, pretože hrdlá mali tiež opuchnuté.
Blackie dostal záchvat. Vymrštil sa do vzduchu so zvláštnym zakloktaním. Drmal sa, zvíjal, šťal vo vzduchu. Vysoko, tak pol metra nad zemou a potom dopadol mokrý a mŕtvy do prachu. Liza prišla posledná, pretože nemohla chodiť, len sa plazila až k Bobbyho nohám, zvíjala sa pri nich, labky mu položila na topánku.
„Dones mi tie posraté nože.“
Liza sa túlila nežne k Bobbyho topánkam, akoby chcela, aby ju pohladil, hodil jej loptičku.
Bobby zašiel do špajze a priniesol steak. Obloha bola levanduľová. Svitalo.
Nechal psov, aby mäso oňuchali. Volal ich, lákal, aby za ním prešli cez cestu k dielni s nástrojmi. Zostala som pod stromom.
Keď tam prešiel, keď za ním nakoniec všetky prišli, utĺkol ich kladivom. Nevidela som to, ale počula a z miesta, kde som sedela, som zbadala krv striekajúcu a stekajúcu po stenách. Myslela som si, že povie niečo ako „Liza, moje sladké slniečko“, ale nepovedal ani slovo. Keď sa vrátil, bol celý od krvi, ani sa na mňa nepozrel, zašiel do barakov.

 

Trikrát a dosť

Knihu Manuál pre upratovačky mi napokon kúpil môj otec. Zavolal mi a povedal mi, že si to musím prečítať. Kúpil ju v Košiciach a poslal mi ju do východných Čiech, kde som mesiac ležal na posteli s obviazanými, operovanými kolenami. Ešte som ju ani nestihol dočítať, a už som kúpil ďalšie dva Manuály pre upratovačky pre mojich najlepších kamarátov Viki a Maťa. A dnes som Maťa poprosil, aby mi kúpil ešte jeden Manuál a priniesol mi ho do Janských lázní, lebo ho chcem poslať kamarátovi Radovanovi do Berlína.

Neviem, kto stojí za vydavateľstvom Inaque, ale klobúk dole. Urobili ste super vec.

 

P. S.: Píšete? Píšte o sebe.

Teraz najčítanejšie

Kubo Zaťovič

Žijem na Mallorce bez dokladov a citujem: "Kousala krutě, jako zvíře." (Henry Miller: Tiché dni v Clichy)