Ad: Občianska spoločnosť nie je tretí sektor
„Tretí sektor, ako termín na označenie súboru mimovládnych organizácií, sa stáva anachronizmom. Preto vítam iniciatívu Milana Šagáta, aby sme prijali a používali termín občianska organizácia,“ píše Helena Woleková, prvá porevolučná slovenská ministerka, bývalá členka Grémia tretieho sektora a zakladateľka nadácie SOCIA.
Keď pani Zuzana Szatmáry počula spojenie nevládne organizácie, vždy, ale vždy protestovala: „My nie sme nevládne organizácie, my vládzeme“. Bol to prvý hlas, ktorý sa ozval na margo terminológie, ktorá sa práve tvorila. Tak ako pani doktorka Mária Orgonášová, ktorá nás už 20 rokov opravuje, keď hovoríme zdravotne postihnutí ľudia namiesto ľudia so zdravotným postihnutím.
Na tieto dve dámy som si spomenula, keď som si prečítala blog Milana Šagáta „Občianska spoločnosť nie je tretí sektor.“ Autor stručne a zreteľne odkrýva mätež slov, ktoré chcú vystihnúť nevystihnuteľné. Vrelo s ním súhlasím. Jediné, čo môžem k jeho výzve dodať je, že na tom „onálepkovaní“ občianskych organizácií sme sa podieľali aj my sami, pretože aj nám chvíľu trvalo, kým sme hľadali, našli a popísali svoje miesto v spoločnosti.
Každý termín, o ktorom autor blogu píše, reprezentuje určité štádium vývoja tohto sociálneho fenoménu a jeho udomácňovania sa u nás. Postavenie a úlohy týchto nových organizácií v spoločnosti ešte viac odkrývali rôznorodé zahraničné vzory, z ktorých sme v prvé roky kopírovali a čerpali. Významnú úlohu pri tom zohral profesor Lester Salamon z Univerzity Johna Hopkinsa v Baltimore so svojou knihou Global Civil Society. Z jeho piatich princípov mimovládnych neziskových organizácií sme príležitostne vždy „vytiahli“ jeden, ktorý najlepšie odpovedal našej aktuálnej potrebe.
Pred rokom 1989 sme tu mali „spoločenské organizácie“. Väčšinou mali celoslovenskú štruktúru (Slovenský zväz žien, Slovenský zväz telesnej výchovy a športu ….) a presne ohraničený rámec dovolených aktivít. O aké činnosti išlo, najlepšie ukazujú dáta zo začiatku 90-tich rokov. Zatiaľ čo v rozvinutých krajinách bola hlavnou činnosťou občianskeho sektora poskytovanie a podpora služieb obyvateľstvu, prevažujúcou činnosťou týchto organizácií u nás boli šport, voľnočasové aktivity a kultúra. Novembrom 1989 získali nezávislosť od centrálnych orgánov strany a vlády a oslobodili sa od „odporúčaní“ KSS.
Termín „mimovládny“ v tomto období zvýrazňuje práve fakt, že organizácie sú už samostatné, nezávislé od vlády, že nie sú štátne. Vznikajú z vôle občanov a im sa aj zodpovedajú. Prirodzenou reakciou na takýto výklad bolo, že mimovládne organizácie začalo okolie vnímať ako súkromné entity, pracujúce na vlastnú päsť. Aby sa zabránilo tomu, že mimovládne organizácie označia termínom podnikateľské subjekty a vyrúbia im dane, začal sa zdôrazňovať atribút ich neziskovosti, orientácia na potreby členov a obyvateľov, a nie na zisk.
Dodnes sme sa nedohodli, od čoho je odvodená skratka MVO/ MNO (MimoVládne Organizácie) alebo MNO (Mimovládne Neziskové Organizácie)?. Viete aká skratka je v názve Rada vlády pre …….?
Chaos v terminológii vznikol v časoch, keď sa jednotlivé združenia a rodiace sa strešné organizácie začali uchádzať o podporu obyvateľov a médií pri presadzovaní nejakého verejne prospešného záujmu. Hľadali takú stránku svojej organizácie, ktorá najlepšie vystihovala ich vlastné poslanie a ciele (mimovládna, nezisková, dobrovoľnícka, charitatívna, občianska i cirkevná). Zdá sa, že najdlhšiu životnosť má termín „mimovládna organizácia“.
A čo tretí sektor? Ten sa na scéne objavil v kampani Tretí sektor SOS v druhej polovici 90-tich rokov. Už niekoľko rokov predtým vznikali a pracovali občianske združenia podľa zákona o slobodnom združovaní občanov, ale stále nám chýbali ďalšie právne formy vhodné na poskytovanie služieb obyvateľstvu (nielen pre členov združenia) a ochranu krajiny. Chýbala právna úprava nadačnej činnosti a ďalších všeobecne prospešných aktivít a služieb. Bolo našou úlohou vysvetľovať občanom a médiám, ako zásadne sa mení štruktúra spoločnosti. Že za pár hektických rokov sa na Slovensku podarilo vybudovať trh, že každý môže a vie rozlíšiť, čo je trh a čo je štát a jeho orgány, slúžiace obyvateľom. Že štát môže robiť len to, čo mu prikazuje zákon a naopak, podnikatelia v rámci svojho úsilia nemôžu robiť to, čo im zákon zakazuje (vrátane morálnych zásad spoločnosti ako takej ). Štát a podnikatelia – dve hlavné zložky spoločnosti, ktoré sa stihli za pár rokov vyformovať s relatívne jasným profilom: biznis nebude robiť to, na čom nezarobí a štát nemôže robiť to, na čo nemá zákonnú kompetenciu.
Takže mnoho práce by zostalo neurobenej, najmä vtedy, keď je krajina na ceste k rozvoju po duchovnej i materiálnej stránke. Preto sa vynoril TRETÍ sektor , ktorý iniciatívne berie úlohy a výzvy, ktoré stoja pred krajinou, či pred miestnymi komunitami, aby našiel nové inovatívne riešenia.. Vytvorenie Grémia tretieho sektora bolo rukolapným dôkazom, že rozdrobené a v regióne roztrúsené občianske organizácie vedia účelne a účinne spojiť svoje sily a fungovať ako jednoliaty celok, keď ide o vec. Vedia fungovať ako samostatný sektor vedľa štátneho a podnikateľského/ súkromného. Grémium tretieho sektora je už históriou. V súčasnosti občianskou spoločnosťou hýbu iné témy ako pred 20 rokmi, resp. tie isté témy (sloboda, demokracia a vynutiteľnosť práva) zarámcované v inom zmenenom kontexte. Mení sa aj samotná štruktúra občianskej spoločnosti, keď stále viac a viac občianskych aktivít vzniká a rozvíja sa v neformálnych skupinách.
Tretí sektor ako termín na označenie súboru mimovládnych organizácií sa stáva anachronizmom. Preto vítam iniciatívu Milana Šagáta, aby sme prijali a používali termín občianska organizácia. (Len čo s tými cirkevnými, ktoré sú v sociálnej oblasti pevnou súčasťou sektora služieb?)
Samostatnou kapitolou v oblasti terminológie a právnych noriem je neznalosť problematiky občianskej spoločnosti u zamestnancov verejnej správy. Princíp výkonu verejnej správy, ktorý hovorí o tom, že majú robiť len to, čo im prikazuje zákon, im bráni pochopiť, prečo ľudia robia to, čo od nich nikto nepožaduje. A často aj bez finančnej odmeny.
Vrcholom stále pretrvávajúceho zmätočného chápania občianských organizácií v súčasnej spoločnosti sú dokumenty súvisiace s využívaním Európskych štrukturálnych investičných fondov (EŠIF). V Operačnom programe Ľudské zdroje, ale aj vo viacerých výzvach sú ako možní prijímatelia finančného príspevku vymenované tieto cieľové skupiny:
*mimovládne neziskové organizácie
- poskytovatelia sociálnych služieb
- subjekty vykonávajúce opatrenia v oblasti ochrany detí a sociálnej kurately
- občianske združenia
- miestne akčné skupiny
- nadácie
- záujmové združenia právnických osôb
- neinvestičné fondy
- cirkevné organizácie
- neziskové organizácie poskytujúce všeobecno prospešné služby a *neziskové organizácie zriadené osobitným zákonom
- Slovenský Červený kríž
*subjekty sociálnej ekonomiky
Samozrejme, sú tam aj orgány verejnej správy, ich organizácie a podnikatelia..
Z uvedeného je zrejmé, že tvorcovia týchto dokumentov sa veľmi slabo orientujú v relevantných právnych normách, a často nedokážu identifikovať zhodu obsahovej a formálnej podoby organizácie – žiadateľa, ktorý sa uchádza o podporu svojho projektu. Dôsledkom je neistota žiadateľa – občianskej organizácie, či spĺňa požiadavky programu a súčasne neustála neistota administrátora, či je schválený projekt realizovaný oprávneným subjektom. Ukážme si to na príklade.
Mimovládna nezisková organizácia je registrovaná ako poskytovateľ sociálnych služieb, ako nezisková organizácia poskytuje všeobecne prospešné služby a chce byť sociálnym podnikom.
V predchádzajúcej vete som využila spolu 4 rôzne formy označenia tejto organizácie z vyššie uvedeného zoznamu. A to hovoríme stále o jednej a tej istej organizácii. Kto poradí aké označenie našej organizácie mám použiť, aby môj projekt bol presvedčivejší? Prečo a načo taký dlhý zoznam? Nuž preto, lebo nemáme v legislatíve poriadok, a do vážnych dokumentov EÚ zasahujú amatéri bez vedomostí a skúseností o tom ako funguje občianska spoločnosť. Administrátori fondov sa boja urobiť chybu, aby neboli obvinení z diskriminácie, ak sa niekto v zozname nenájde. To je choré.
Veľké resty máme aj v pomenovaní organizácií, ktoré poskytujú všeobecne prospešné služby obyvateľom a ich zakladateľom nebol štát ani samospráva, ale občania. Sociálne mimovládky už roky bojujú o to, aby zákon ustanovil len termín poskytovateľ sociálnych služieb bez akéhokoľvek prívlastku. Prívlastky máme všade: štátna ambulancia, verejný poskytovateľ sociálnych služieb, mestská škôlka a iné. Negatívny prívlastok je prvý z neduhov, o ktorom nikto seriózne nediskutoval v čase, keď tieto organizácie vznikali, ani neskôr. Negatívne vymedzovanie týchto organizácií voči štátnym veľmi vážne ovplyvňuje ich vnímanie verejnosťou: neverejný poskytovateľ sociálnych služieb, súkromná škola, neštátna ambulancia, súkromné centrum špeciálno pedagogického poradenstva atď. Ako na základe týchto názvov má obyvateľ vedieť, či ide súkromnú činnosť za účelom dosahovania zisku alebo ide o organizáciu, ktorá vykonáva službu vo verejnom záujme a príspevok na jej prevádzku tečie z verejných rozpočtov podľa daných pravidiel? Je čo robiť!
Je na nás, na predstaviteľoch občianskych organizácií, aby sme iniciovali diskusiu, v ktorej poukážeme na potrebu pomenovať poslanie a úlohy občianskych organizácií pravým menom. Občianska kontrola rozhodovania verejnej správy a jej predstaviteľov, zadefinovanie sociálnych služieb vo všeobecnom hospodárskom záujme, partnerské vzťahy s verejnou správou pri ich výkone, diskusia s podnikateľmi o hraniciach a pravidlách sociálneho podnikania – to všetko sú nové témy, ktorých nositeľmi sú a budú aj občianske organizácie. Preto je aj v našom záujme nezanedbávať otázky terminológiie a systematiky právnych predpisov a venovať jej chvíľku našej pozornosti
Takže už prosím, milí priatelia, žiadny tretí sektor.
Helena Woleková