Denník N

Lesba, gej, a povrchnosť

Hovorím to zo srdca, a stav je naozaj taký, i keď žijeme v slobodnom a v demokratickom svete, a mnohí aj zainteresovaní sa tvária, že to tak nie je: homosexualita je stále nešťastím veľkého množstva ľudí. Nachádzajúc sa často v bezvýchodiskových situáciách, kedy množstvo mladých, ale aj dospelých, čelí strachu a ťarche väčšinovej povrchnosti, a sú schopní vziať si aj život, skôr než ho žiť v pretvárke, v nešťastí a v tme. Málokto dokáže neujsť tam, kde je jeho bytie uznané za rovnocenné a hrdé, bez skrývania sa a hanby pred vlastnou rodinou a okolím, pred opovrhnutím či náznakmi rozdielnosti.

Dovoľte mi preto, rád by som vám zdôveril presvedčenie homosexuála – vopred mi prepáčte, keďže je tak dané, ste publikom tvoreným hlavne  z heterosexuálov – žiadna žena a žiadny muž si neprajú stať sa s radosťou homosexuálom.  Stačí ich počúvať. Vždy je to dráma a vždy to drámou aj ostane. Volá sa to „Coming out“, alebo čas sebapoznania, vlastnej akceptácie a vyjdením s pravdou na svetlo.

Dnes, kto sa stará čo sa deje s ľuďmi, ktorí sa ocitnú v tejto životnej situácii ? Často vo veku puberty, obklopení neznalosťou, predsudkami a často aj vlastným nepokojom, či dokonca až zhrozením zo seba samého?

Zákon ich nielen vrhá do výčitiek, hanby a samoty, ale tiež do anonymity a strachu zo zavrhnutia. Prinútení skrývať svoju pravú identitu, príliš často nenájdu v rodine, v škole či v spoločnosti osobu, ktorá by ich počúvala, im podala informácie a priniesla im oporu, lásku a ochranu. Samotní rodičia sú schopní perzekvovať vlastné dieťa pre ich sklamanie. Akoby sme žili v spoločnosti, kde za inú farbu vlasov či očí sú rodičia schopní dieťa zavrhnúť. Naša povrchnosť a sebectvo sú tie pravdivé ničivé sily, ktoré rozbíjajú rodiny a spoločnosť, nie nárok na hrdý život, bez strachu a s právom na verejné priestranstvo tak ako každý iný.

Koľko je tých, ktorí ich chápu, poznajú ich príbehy, bez povrchnosti, počúvajú ich a berú ich ako rovnocenných, bez robenia rozdielov a v prípade potreby im pomáhajú ? Koľko je tých rodičov, ktorí nepotrebujú vysvetlenie a berú vlastné dieťa ako rovnocenné a hrdo s ním kráčajú na verejnosti ?

Nie, nie sú to chudáčikovia, a nevedie ich ani žiadna povrchnosť. Práve naopak. Sú to ľudia. Spoločnosť ich však u nás aj zákonmi vo svojej podstate neuznáva. Ľudia sú tak delení na lepších a menej lepších. Na páry také a onaké. A toto neuznanie je príliš často neuznaním pred samým sebou. Nie som normálny človek, lebo pre spoločnosť je nenormálne aby muž žil s mužom, držali sa za ruky, vyznali si lásku, mali a vychovávali dieťa. Je len anomáliou a bublinou miesto, kde takýto pár nie je nijak výnimočný pred jeho okolím a rodinou.

Ako mladý chlapec, a až dodnes, vždy som mal problém zistiť kto som a byť na to hrdý. Každý má pritom právo byť na seba hrdý. Byť hrdý na svoj život, tešiť sa ho žiť, tešiť sa milovať, a sem tam mať aj to právo držať sa za ruky na ulici a nežným bozkom prejaviť svoju lásku. A teraz nejde o tých, ktorí nikdy nemali chuť na verejnosti pobozkať svoju manželku či manžela, či držať sa za ruky. Lebo ak, to je ich právo a rozhodnutie, v žiadnom prípade však údel, ktorý im nadelila spoločnosť vedomým rozhodnutím, kde páry rovnakého pohlavia, tak ako aj nedávno v Trenčíne, musia sa báť pred opovrhnutím, prejavmi nenávisti či ublížením na zdraví.

Nikomu som neublížil, nikoho som neokradol, nikto ma zle nevychoval, prečo môžem teda na stanici vidieť dievča s chlapcom, ruka v ruke, bozkávať sa bez strachu a bez ostychu, a môj kamarát sa chce stretávať len večer, keď je už tma?  Náhodou ho stretnúť v meste to je skoro pohroma, nepoznáme sa. To je ďaleko od ruky v ruke či bozku na ulici. Nežná láska dvoch ľudí, ktorí majú len jeden sen, žiť svoj život v šťastí, tá láska patrí do tmy, na perifériu spoločnosti, tam kde ju vytláča svojim nepochopením.

Nie, tu nejde o toleranciu, ide o bratstvo. I keď sme rozdielni, žijeme spolu v jednom štáte, na ktorý máme rovnaké právo. Štát nám má prinášať bezpečie, ochranu môcť si plniť a žiť vlastné sny, mať rovnakú možnosť radovať sa zo života, bez skrývania sa a útrap, jednoducho byť rovní, rovnocenní každému inému plnohodnotnému človeku v tejto zemi.

Prečo má niekto druhý snahu obmedzovať druhých na vlastnom šťastí ? Prečo manželstvo párov mužov či žien ohrozuje manželstvo muža a ženy ? Ako ?

Slobodný človek a slobodný človek. Slobodná láska a slobodná láska. Mnohí však stále majú strach. Je však neoprávnený. Svetová zdravotnícka organizácia už veľmi dávno potvrdila : nejde o chorobu ani o poruchu, nejde ani o spôsob výchovy ani o zbožné prianie, je to ako farba pleti, je to jednoducho tak. A láska, tá pravá láska, nesebecká a nežná, dvoch slobodne milujúcich sa ľudí, tá ešte nikomu neublížila.

Dnes je však v spoločnosti veľmi častý jav, kedy sa mnohí skrývajú, lebo ľúbia. Ľúbia tých, ktorých im spoločnosť, kamaráti či rodičia nedovoľujú verejne ľúbiť. A tak v tme, v tajnosti, niektorí si siahajú na život, sami, iní utekajú ďaleko od svojich rodín, dokonca do iných štátov, lebo tu sa nedá žiť, lebo tu sa nedá ľúbiť ináč než povrchne. A nie je nič horšie pre ľudské, cítiace a rozumné bytosti než povrchnosť a povrchná láska.

A ty, ktorý žiješ tu, vlastnú lásku, muž s mužom, žena so ženou, žiješ šťastne na Slovensku lebo máš to naozaj veľké šťastie nájsť tu človeka, ktorého miluješ a ktorý ťa miluje, mať spoločne milujúce rodiny, priateľov a známych, a nechýba ti rovnaké právo na manželstvo či na adopcie, ani ty nebuď sebec, lebo máš to veľké a dovolím si povedať naozaj veľké šťastie žiť tak ako žiješ. Je tu veľmi veľa ľudí, hlavne  mladých, ktorí sú schopní si siahnuť aj na vlastné životy či ujsť ďaleko od rodiny. Vystúp z tmy, poď von, poď ukázať že si na seba hrdý, pridaj sa a poď s hrdosťou kráčať verejne, a posilni tento signál hrdosti a rovnosti pre tých, ktorí to potrebujú najviac, lebo nemajú toľko šťastia ako ty.

A ty, rodič, kamarát, človek, namiesto sebeckého pseudostrachu z niečoho čo nikomu nikdy ešte neublížilo, poď podporiť slobodnú lásku dvoch slobodných ľudí, podporiť ich nárok na možnosť žiť v hrdosti, podporiť ich žiť šťastne a bez strachu na verejnosti, na verejnom priestranstve, ktoré im patrí rovnako ako nám všetkým. Poď aj ty na pochod hrdosti: Pride, a rozprávaj o tom bez ostychu.

 

Tento text bol voľne inšpirovaný parlamentným diškurzom k interrupciám nedávno pochovanej Simon Veil v Parížskom Panthéone.

Teraz najčítanejšie