Denník N

La Muralla Roja. Architektonická odpoveď na otázku, čo je to šťastie?

La Muralla Roja. Architekt: Ricardo Bofill (1973). Foto: Adam Berka

Keď počujeme o novom architektonickom projekte v Bratislave, zbystríme pozrornosť. V momente zafunguje obranný reflex a my čakáme, koľko stromov padne kvôli ďalšej opache bez citu k prostrediu, natlačenej na kraj pozemku, bez náznaku atraktívnych verejných priestorov, kde by sme mali chuť aspoň chvíľu pobudnúť. Odvykli sme si dokonca o nových projektoch hovoriť ako o architektonických a nazývame ich developerskými, pretože z výsledku je často evidentné, že budovy reflektujú viac túžbu investora speňažiť každý meter štvorcový, ako intelekt architekta, ktorý by mohol navrhnúť veľkorysú budovu pre ľudí.

Pred dvoma týždňami sme sa vrátili z Calpe, malého španielskeho mestečka vzdialeného asi 100 km od Valencie. Okrem veľkej skaly v mori, ktorá drobnému letovisku dáva punc Rio de Janeira, sa v meste nenáchadza nič, čo by stálo za zmienku. Zopár malých uličiek, pomaľovaných stien, pekných turistických reštaurácií, španielske schody, pláž, hotely.. a postmoderna.

Spoločnosť v priebehu dejín neustále osciluje medzi dvoma pólmi. Medzi vzletnými ideami, hľadajúc univerzálne odpovede a človekom, ktorý je tu, na Zemi, v jeho komplexnosti a kráse. Každé ďalšie vývojové obdobie je odpoveďou na to predchádzajúce a tak bola aj hravá postmoderna odpoveďou na drsné, zautomatizované obdobie moderny, ktoré nám prinieslo impozantnú, no ľudskej prirodzenosti vzdialenú architektúru vesmírneho veku. Aby sme dokázali pochopiť architektúru, musíme poznať kontext doby, v ktorej vznikala. Typickým príkladom modernej architektúry je panelové sídlisko. Koncom prvej polovice 20. storočia čelili architekti novým urbanistickým výzvam. Potrebovali sa v krátkom čase vysporiadať so spoločenskými problémami, ktoré sa hromadili po stáročia. Predovšetkým šlo o snahu vyrovnávať sociálne rozdiely medzi ľuďmi, pretože spoločnosť s vysokou mierou nerovnosti sa vždy, pomaly ale isto, blíži k neželanej kataklizme. Zvyšovanie životného štandardu pre široké masy bolo úlohou číslo jeden, ktorou sa inžinieri a vedci zaoberali v mnohých odvetviach, no s výsledkami práce architektov, prichádzame do kontaktu dodnes.

Dôležitým mílnikom architektúry 20. storočia bola Aténska Charta, ktorá položila základy moderného urbanizmu. Šlo o dobu uskutočňovania utópií, ktoré na jednej strane odpoveďdali na akútne potreby veľkého množstva ľudí, na druhej strane veľká mierka architektonických a urbanistických riešení v kombinácii s averziou voči histórii, neumožňovali vidieť potreby jednotlivcov v ich komplexnosti. Projektanti novej budúcnosti verili tomu, že ak ľudí ubytujú a nakŕmia, vyriešia tým všetky ich problémy. Schematické zúženie ľudských potrieb na minimum, viedlo často k tvorbe miest, ktoré pripomínali viac púšte ako oázy v mestskej krajine. Ľudia potrebujú k životu impulzy. Potrebujú príbehy, ktoré ich vtiahnu do deja, potrebujú cítiť, že sú súčasťou kmeňa a v kontexte architektúry sa potrebujú vedieť identifikovať s miestom svojho pobytu.

Úloha ako stovrená pre bandu intelektuálov. A tak na scénu prichádza postmoderna.

La Muralla Roja. Foto Adam Berka

V roku 1957 začína štúdium na Barcelonskej škole architektúry 18 ročný študent francúzskeho lýcea Ricardo Bofill (nar. 1939). Syn Márie Levi a Emilia Bofilla, stavbára a developera, progresívne zmýšlajúceho liberála a veľkého odporcu Francovho režimu. Veľa cestuje a zvlášť si zamiluje tradičnú stredomorskú architektúru Andalúzie, ktorá je silne poznačená miešaním vplyvov afrických a európskych kultúr. Ako veľa mladých ľudí v tom čase je aj Ricardo nadšeným ľavičiarom a marxistom a tak sa deje, že po jednej z demonštrácií proti režimu je zatknutý a vzápätí vyhodený zo školy, pričom mu hrozí vyhostenie z krajiny. V slede týchto udalostí uteká v roku 1958 do Švajčiarska, kde na Univerzite výtvarných umení v Ženeve pokračuje v architektonickom štúdiu.

V roku 1963 sa ako 23 ročný pripája k rodinnému podniku a formuje multidisciplinárny pracovný tím pozostávajúci z architektov, inžinierov, urbanistov, sociológov, spisovateľov, filmárov a filozofov, aby oživil tradíciu remesla katalánskej architektúry a aby sa mohol pustiť do riešenia lokálnych urbanistických problémov vtedajšieho Španielska na politickej aj sociálnej úrovni.

Potreba riešiť veľké projekty vedie Bofillov tím k vytvoreniu vlastnej metodológie postavenej na geometrickej skladbe stavebných prvkov v priestore, ktorá napriek svojmu jednoduchšiemu tvarosloviu vedie k organicky fungujúcim kompozíciám. V počiatkoch jeho tvorby sa radí k prúdu takzvaného kritického regionalizmu.

V roku 1973 v španielskom Calpe, neďaleko už existujúcej stavby s názvom Xanadú (1971) dokončuje legendárnu stavbu La Muralla Roja (červená stena). Táto stavba je reakciou Ricarda Bofilla na modernistické tendencie a politiku tej doby v Španielsku.

La Muralla Roja je obytný komplex pozostávajúci z 50 apartmánov troch rôznych veľkostí, 60, 80 a 120 m2, poskladaných podľa presného geometrického plánu daného proporciami gréckeho kríža s dĺžkou ramien 5m. Objemy bytov krížovej dispozície sú zoskupované do väčších celkov, pričom na mieste, kde dochádza k ich stretu, sú v podobe servisných veží umiestnené kuchyne s kúpelňami. Filozofia stavby inšpirovanej hlinenou architektúrou Severnej Afriky (tzv. Kasbah) je postavená na stieraní rozdielov medzi verejným a súkromným priestorom. Za farebnými múrmi červených odtieňov, vyrastajúcimi zo skaly nad morom, vytvára spleť nádvorí, terás, chodieb, mostíkov a schodísk rozprávkový labyrint. Architekt sa hrá s priestorom a za pomoci premysleného výberu farieb a tvarov, vytvára architektonické kompozície, ktoré sú v silnom kontraste k okolitej prírode.

La Muralla Roja. Schematický pôdorys stavby
La Muralla Roja (1973) a Xanadú (1971) Ricarda Bofilla. Dobová fotografia
Pod budovami pri mori sa kedysi nachádzala reštaurácia s betónovými pontónmi. Dnes sa na jej mieste nachádzajú už len ruiny. Dobová fotografia
La Muralla Roja (1971) inšpirovaná hlinenou architektúrou Severnej Afriky (tzv. Kasbah). Dobová fotografia
La Muralla Roja (1973) a Xanadú (1971) Ricarda Bofilla. Calpe. Špenielsko

Hrad, ktorý Ricardo Bofill navrhol poskytuje návštevníkovi nekonečnú variáciu unikátnych pohľadov, ktoré sa menia v priebehu dňa, zatiaľ, čo sa slnko pohybuje po oblohe. To mení paletu oranžových, červených, ružových a modrých tónov La Muralla Roja, pričom vnímanie priestoru nemení len meniaca sa paleta farieb, ale aj štruktúra vrhaných tieňov. Korunou tomuto unikátnemu architektonickému klenotu je vydláždený bazén v tvare kríža, nachádzajúci sa na streche uprostred labyrintu. Napriek tomu, že ho v náznakoch z okolitých striech vidíte, na prvých pár pokusov nie je ľahké sa k nemu dostať.  Aj keď už sa zdá byť na dosah ruky, vždy sa nachádzate kúsok vedľa na nesprávnom podlaží. Pokiaľ ste ale v budove ubytovaní, kľúč od trinástej komnaty, ktorú bazén predstavuje, máte v rukách.

Vyberte k nemu v noci za svitu mesiaca a ponorte sa do vody pod nočnou oblohou. Mesiacom osvetlená hladina bude vrhať pohyblivé tiene na tmavomodrom dne bazéna a vy sa v tej chvíli ocitnete v úplnom strede vesmíru. Aj takú moc dokáže mať architektúra.

Adam Berka
architekt, kníhkupec a aktivista

La Muralla Roja
architekt: Ricardo Bofill Taller de Arquitectura
klient: Palomar s.a.
rok realizácie: 1973
miesto: Calpe, Španielsko

P.S.: Sympatické na tejto stavbe je, že nejde o žiadnu 5 hviezdičkovú rezidenciu pre smotánku. La Muralla Roja je „obyčajný“ obytný bytový dom pre ľudí a štandard, ktorý poskytuje, by mohola poskytovať ľubovolná novostavba. Kľúč je vo veľkorysosti. To, čo je na tejto stavbe čarovné, je riešenie spoločných priestorov. Niečo, o čom sa obyvateľom súčasných stavieb môže len snívať.

Fotografie: Adam Berka

Poznámka: La Muralla Roja slúži dodnes ako obytný domom. V dome sa nachádza 50 bytov, približne v 10 bytoch žijú ľudia celoročne, ostatné byty využívajú sezónne. V cca 3 bytoch žijú pôvodní majitelia od prvého dňa. Dva až tri byty slúžia na prenájom a jediný spôsob, ako viete budovu navštíviť, je tak, že sa tam ubytujete. Dom je oplotený a pokiaľ v ňom nebývate, je zakázané vtúpiť na jeho pozemok. Ak sa v priestoroch nachádzate, treba mať na vedomí, že v dome žijú iní ľudia, preto sa prosím správajte k jeho obyvateľom úctivo.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Adam Berka

Adam Berka

Architekt, kníhkupec a aktivista. V roku 2012 rozbehol 82 bøok & design shõp, kníhkupectvo zamerané na architektúru, dizajn, umenie a ilustráciu (www.82.sk). Architektúru vyštudoval v Bratislave a Ahmedabáde. Dlhoročný a komplikovaný vzťah k Bratislave, ho stojí veľa úsilia, no podľa jeho vlastných slov, nemenil by. Založil projekty Miesta Mesta, Hnutie proti okrášľovaniu Bratislavy a Bratislava Budúcnosti, ktorým sa aktívne venuje.