Denník N

Perth

No a teraz už upaľujeme do najizolovanejšieho hlavného mesta na svete, do Perthu,

za Lukovým kamošom Adamom a možno aj za prácou. Budeme bývať pod strechou, mať jedlo v chladničke, spať v posteli, sprcha a záchod budú hneď vedľa izby, netreba si svietiť na cestu a báť sa, že stúpime na hada. Luxus ako sviňa.

Prvé dva dni som čumela na televízor. Potom som pochopila, že austrálska denná televízia je rovnako nudná ako európska, nechala som diaľkový ovládač zapadať prachom a vyrazili sme na výlety do mesta, okolo mesta, ale aj za prácou a ubytovaním.

Občas sme si vyšli s Adamom a jeho kamarátmi na pivo. Ale fakt len občas. Nie sme FIFOáci, my si môžeme dovoliť schooner (čítaj skúner, 425 ml pivo) za 12 dolárov len raz v živote. Fly-in, fly-out robotníci (FIFO) lietajú za prácou na sever do baní na trojtýždňové hrdlačenie. Týždeň doma, tri týždne v bani. To hrdlačenie je poriadne zaplatené. A čuduj sa svete, v baniach pracujú aj ženy.

My zase vieme, kde sú aké zľavy a na čo bude ďalší týždeň akcia.

 

Skúška odvahy

V Perthe sme zostali tri mesiace. Lukovi sa podarilo zamestnať sa, aj keď to bol boj, lebo tu bol pomer tridsať backpackerov na jednu prácu. No ale zručnosť a vynaliezavosť vyhrala a zrazu mal až tri džoby.

Ja som sa hrala na žienku domácu a spisovateľku. Našli sme si však aj čas na výlety. Ten naj bol do Pembertonu.

V karri (tunajšia odroda eukalyptu) lesoch sa ukrývajú dvaja velikáni – Diamond Tree meria 52 metrov a jeho brat Gloucester Tree, ktorý ho prerástol o 8 metrov. V minulosti oba stromy slúžili ako požiarnické veže. Liezlo sa, a stále sa lezie, po kovových paličkách zapichnutých do kmeňov, takže je to v podstate šplhanie sa po točivých schodoch.

O Diamond Tree sme sa delili s jednou rodinou. Liezla som posledná, pozrela som sa dole z výšky asi piatich metrov, roztopila sa ako Dalího hodinky a stiekla po tých klincoch na zem.

„Hlavne sa nepozeraj dole,“ zazneli mi v hlave Adamove slová, keď som nadobudla pôvodné skupenstvo. Luke mi tvrdil, že aj jeho telo sa bránilo, ale prekonal sa. Na vrchole bola plošinka, odkiaľ bol pekný výhľad na okolie.

Bola som rozhodnutá, že zdolám aspoň Gloucester Tree, lenže bol víkend, celé rodiny prišli víťaziť nad pudom sebazáchovy a premávka bola taká hustá, že ju musel navigovať správca. Hore sa liezlo po vnútornej strane, zliezalo po vonkajšej. Po strome vrtko behali sedemročné veveričky a pod stromom čakal dlhý rad.

Nešla som. Ak by som skolabovala, bola by som každému na smiech. Radšej som si pofotila okolie.

 

Nedeľa

Išli sme do mesta. Cesta autobusom bola dlhá a nudná, aby sme ju zbytočne nepremárnili, mali sme si hodinu slovenčiny. Obohacovala som Lukovu slovnú zásobu o slovo „neskôr“. Aby si ho ľahšie zapamätal, bolo v kontexte, či sa budeme milovať teraz, alebo až keď prídeme domov. Neskôr, samozrejme, že neskôr.

Neskôr.

Neskôr.

Neskôr.

Stíchla som. Zrazu mi chýbala kuracia polievka.

 

Deň Austrálie, či invázie?

26. januára sme mali v Kings Parku oslavovať štátny sviatok Australia Day. Oslavuje sa prvá britská flotila, ktorá sem dorazila.

Rodiny sa zídu niekde, kde sa dá opekať, jašiť, či hrať futbal. Vo všetkých parkoch sa dá nájsť niekoľko grilov, jedlo a pivo si prinesie každý v Esky (prenosná ľadnička), taktiež ležadlá a deky a žúr sa môže začať.

V parku mali byť ohňostroje, ale keďže sa spustila búrka, odmietla som ísť. Nemám rada blesky.

Možno tak Matka Zem vyjadrovala hnev nad utrpením jej najstarších detí.

 

Novodobí gladiátori

Naše víkendovky v nás vyvolali túžbu znova sa hýbať. Ani čierne labute na Monger Lake nás tu nemohli udržať. Ani úžasný komediant Guy (Sorry, nemôžem prísť, dal som si namiesto prášku na srdce viagru.), nieto telá prevísajúce zo stoličiek vo fastfoodoch všetkých supermarketov. Z ich stehien by som vykresala štyri moje, XXXL tričká im boli pritesné. Ich pokožka, aj očné bielka, boli sivé. Mali výraz zúfalstva.

Štatistiky ukazujú, že 60 % dospelých a 25 % detí v Austrálii je obéznych. Obezita je jednoznačne spojená so stravou, hlavne príjmom nadmerného množstva cukru, ktorý sa nachádza vo všetkých reklamou podporovaných … ako to nazvať? … jedoch? Pretože „jedlo“ s nulovou výživovou hodnotou nie je jedlo. Inak by títo obézni netrpeli podvýživou. S obezitou sa taktiež spája cukrovka typu B, vysoký krvný tlak, srdcovo-cievne ochorenia, vysoký cholesterol, rakovina, a tak ďalej, všetko choroby, s ktorými bojuje chudobný príbuzný asi všade na svete – zdravotníctvo. Nedáme mu nič, ale podporíme korporácie, ktoré pripravujú ľudí o zdravie. Každý jednotlivec má predsa slobodnú vôľu, sám sa rozhodne, čo bude do seba tlačiť.

Keď slobodná vôľa, tak slobodná vôľa. Navrhujem teda zlegalizovať všetky doteraz nelegálne drogy a nechať na jednotlivcovi, nech sa rozhodne, či si dá, alebo nie. Určite na tom spoločnosť nebude horšie ako s cukrom a alkoholom.

Vedci dokázali, že cukor vo všetkých formách je návykovejšia látka ako kokaín. Dali potkanom na výber medzi cukrovou vodou a kokaínom. 94 % z nich, dokonca aj tie, ktoré si už vytvorili závislosť na kokaíne, preferovalo sladkú vodu. A keď im tú vodu zobrali, potkany mali abstinenčné príznaky.

Neverím, že títo ľudia sú šťastní. Ale budem hovoriť za seba. Nevedomky som upadala do depresie a tak som sa jeden deň utešila tabuľou čokolády, ďalší litrom zmrzliny, to, že sa mi podarilo doraziť do piatku, som oslávila britským národným jedlom fish and chips (smažená ryba s hranolčekmi), alebo pizzou. Neprišlo to ako lavína, zosúvala som sa pomaly, deň po dni, až mi zrazu boli nohavice úzke a deti v škole sa ma pýtali, či som tehotná. Váha ukazovala, že na nej stojí statný chlap, ale aj to som ospravedlnila. Naši ma videli raz za rok, okomentovali ma a ja som im nadávala do netaktných Slovanov.

To že som tlstá som si všimla až keď sme raz v škole robili nejaký video projekt. Prehrali sme si záznam, objektívne som sa na seba pozrela a mojím riešením bola sťahovacia bielizeň. Naozaj som pochopila, ako ďaleko som zašla, až keď mi Luke ukázal moje dve fotky. Pred a po roku cestovania. Zľakla som sa. Tak toto videli naši, keď som prišla domov. Toto videli všetci, len ja nie. Nebola som v depresii, lebo som bola obézna, bola som obézna, lebo som bola v depresii. Potom prišlo totálne zrútenie sa. Na druhej strane, keby sa to nestalo, necestovali by sme.

Naša spoločnosť vie, ako z tohto stavu vyťažiť. Na symptómy máme nápravu. Spojky do srdca, chemoterapiu, odtučňovacie diéty pestrejšie ako denná strava. Nepočúvajte hipisákov, ktorí tvrdia, že jedine farebný tanier je cesta k úspechu. Načo sa namáhať s krájaním zeleniny, keď máme donášku do domu?

Amerika prišla s ďalším výborným nápadom ako na nešťastníkoch zarobiť a tak v nedeľu večer pozeráme zábavný program The Biggest Loser. Do austrálskej verzie vybrali 16-tich súťažiacich vážiacich v rozpätí 110 až 241 kilogramov. Kto za týždeň zhodí najmenej, ide domov. Spravili sme si večeru a zabávali na tom, ako tí chudáci behali po pieskových dunách. Mala by som sa hanbiť, nemám zľutovanie so súťažiacimi, ktorí celý život priberali len preto, aby som sa práve teraz mala na čom smiať.

 

Teraz najčítanejšie