Snaživá

Dvere zatvorené. „Dobrý deň,“ úsmev slečny za nízkym pultom znie príjemne. Schody, vybehne rýchlo, veľa času si nedal. V pohode, stíha, to je podstatné. Nie je to ako za starých časov, maličká miestnosť je prázdna, nikde nikto, len on.

Hľadí do okna, kontrola auta musí byť, zapichol to kde sa dalo. Pre klientov istej kancelárie, hlásala dopravná značka, nemal na výber, šiel len o kúsok ďalej. Napriek pokoju tŕpne, odťahovka je poriadne drahý špás. Žena v rokoch, vlasy rozpustené, krátka sukňa, určite sestrička. Pootvorené dvere, usmieva sa, celkom dobré privítanie. „Posaďte sa, zavolám vás,“ berie kartičku poistenca a vytratí sa. Vrznutie dverí, nič viac. Neposadí sa, nemôže, núdzové parkovanie mu dáva zabrať. Prestupuje z nohy na nohu, kontroluje situáciu. Zatiaľ to ide, ale dokedy?

Zaklopanie, tiché, jemné. Dvere sa pomaličky otvoria, vysoká mladucha, asi ďalšia v poradí. Sleduje ju, lepšie povedané jej krok. Žlté lodičky na vysokých opätkoch, neistý krok, pohľad, ktorý upúta. „Pánovi doktorovi?“ fľochne smerom k nemu. Nevenuje sa jej, ale prikývne, patrí sa. Neotáľa, posadí sa presne oproti nemu. Gúľa očami, nohy prekladá jednu cez druhú, vysiela signály. Nevšíma si, jeho priority sú niekde inde. Za doktorovými dverami, presne tam sa potrebuje dostať. Vyšetrenie, lieky a rýchlo preč.