Denník N

Prisnilo sa mi

Foto N – Tomáš Benedikovič

Že – kráčam popri plote, popri opustenom parkovisku kamsi na za mesto. Tam sa rozprestiera malá trávnatá plocha a na za ňou sa začína riedky lesík. Na jeho kraji stojí a na mňa sa díva päť zvierat: jelenček, vlk, líška a dve menšie, ktoré si nevybavujem.

Niekde po pravej strane, v diaľke, skôr cítim než vidím niekoľkých ľudí. Nerobia nič a nezdajú sa nebezpeční, ale poviem si, že tu predsa zvieratká nesmú zostať, radšej ich zaženiem. A tak s dupotom vybehnem proti nim, aby som ich zaplašila.

Lenže vlk sa mi poklusom kamarátsky vyberie naproti.

Skúsim to naňho ako na psa, poviem si. Pobežím, možno pobeží so mnou.

A naozaj, bežíme spolu, ostatné zvieratá sa pridajú, vnoríme sa do lesíka. Lenže keď zastanem, zastanú aj ony. Dívajú sa na mňa s veľkou dôverou, začnem im vysvetľovať:

Ja (položím si dlaň na srdce) pôjdem (naznačím chôdzu dvomi prstami) domov (urobím striešku z dlaní, akože domček). Vy (položím dlaň jelenčekovi na bielu huňatú náprsenku, veľmi príjemné)… Zvyšok vety si nepamätám, ale naznačila som im smer kamsi ďalej od mesta, kde som v predstavách videla malý kopec s hustejším, tmavším lesom – bezpečie.

Nato mi odpovedá jelenček. Ja, povie a položí si kopýtko na bielu hruď – hej, anatomicky ťažké, ale čo narobíš – a zvyšok vety si zasa nepamätám, ale normálne to povedal nahlas a už to „ja“ bolo prekvapivo dlhé slovo, najmenej osem písmen, a znelo cudzo. Musím sa naučiť po fínsky, napadlo mi vo sne.

Takže sme v lesíku. Vymenili sme si so zvieratami dve tieto vety, doplnené posunkami. Stále sa na mňa dívajú s veľkou dôverou, ale nehýbu sa, žiadny odchod zjavne nemajú v pláne. Ešte chvíľu stojíme a nato mi napadne: sloboda.

To je celé. Zo sna ma vytrhol budík, päť hodín ráno, šla som na stanicu.

Jam session

Doma sme v ten deň s mamou robili čerešňový džem. Keď robíš džem, môžeš tam nasypať gelfix a máš to hotové. Alebo to môžeš skúsiť veľmi prírodne, že z rozmixovaných čerešní vyvaríš vodu, zmes zhustne sama. A to trvá, cé cé á, celú večnosť.

A tak sme na striedačku stáli nad žeravou panvicou, potili sa, do toho smrdel rum, ktorým sa dezinfikuje okraj pohárov – má to byť ženská práca, a cítiš sa ako námorník.

Rozprávala som mame, čo sa mi snívalo. Jasné, čo mi napadlo ako prvé – že je nefér vyháňať zvieratá. Prečo by sa mali prispôsobovať ony nám? Ale o to mi ani nešlo. Chodila mi po rozume jedna kniha, ktorú mi mama nedávno požičala, knižný rozhovor s českým psychiatrom Radkinom Honzákom.

Slepec pred Jerichom

Mám to niekde poznačené, ale nechce sa mi to hľadať, takže parafrázujem. Honzák na jednom mieste v súvislosti so stavom zdravotníctva spomína biblický príbeh, v ktorom Ježiš prichádza do Jericha a pred bránami mesta nájde a uzdraví slepca.

Mužovi sa vrátil zrak, vidí – a jasá, od nadšenia celý bez seba.

Lenže čo si počne taký človek, pýta sa psychiater Honzák, ktorý celý život nič nerobil? Ktorý bol odjakživa odkázaný na pomoc iných a ani nie je zvyknutý pracovať? Nezostane aj tak visieť na krku spoločnosti? Predtým zdravotné, teraz sociálne.

Ale o to nejde. Hovorím si – sloboda.

To sa dá použiť na hocijakú podobnú situáciu, oslobodenie od čohokoľvek. Napríklad od práce. Predstavme si, že väčšinu práce skutočne prevezmú stroje a umelá inteligencia, ľudia dostanú ten takzvaný univerzálny základný príjem (UBI) a zrazu môžu so svojimi peniazmi aj časom naložiť, ako sa im zapáči.

Ako by to dopadlo? Nebol by to svojím spôsobom jeden veľký silvestrovský večer, keď si dáš osemsto chvályhodných predsavzatí, ktoré ťa jedno po druhom v prvých dňoch či týždňoch opustia?

Najprv to znie ohromne, si nadšený, lenže dni plynú, čo s nimi? Na prácu môžeme nadávať, ale jednak pre nás predstavuje nejaký sociálny okruh, jednak nám zaberá dosť času na to, aby sme nikdy pridlho nestáli zoči-voči trápnej otázke, čo si so sebou počať.

Ide mi len o toto, hovorím mame, priveľa slobody naraz tiež nepomôže. Nie?

Zovšeobecnenia sú vždy riskantné, ale predsa sa mi zdá, že by mnoho ľudí aj tak len zúfalo utekalo od seba samých. Možno by sa podaktorí vzdelávali (veď sa ten základný príjem v niektorých krajinách aj osvedčil, keby len o to išlo), využili by voľno nejako „zmysluplne“ – možno to je napokon otázka, ktorej by sme zostali stáť tvárou v tvár – čo je skutočne zmysluplné?

Útek na zelenú lúku

Zmyslela som si aj na tú Ballekovu krátku prózu, ktorú som tu nedávno rozoberala, a na niečiu prekvapivú poznámku na okraji, že sloboda je utekať.

Možno je sloboda, práve naopak, nemusieť utekať.

A možno zbytočne filozofujem. Aj tie úvahy o pracovnom kolektíve a sociálnych okruhoch – čo ja o tom viem, robím z domu.

Návšteva z hôr

Vrátila som sa potom do nášho najhlavnejšieho mesta, kadiaľ sa vzápätí na svojich divokých sesterských cestách mihla goralka, beskydská bohyně, s ktorou som svojho času, vtedy dávno, ešte v Prahe, obývala jednu malú dvojkomôrku pod nuselským mostom. Ukázala som jej krásy mesta, všetky tri, hahaha, a potom sme sedeli pod lipami, porozprávala som jej tento svoj sen. Aj som jej vyložila všetko o slobode, a ona mi na to, že zas analyzujem, pritom som vedľa:

„To jsou přece tvý vnitřní zvířata. A ty je takhle posíláš někam doprdele…“

Facepalm. Prepáčte.

Možno si vravíš

Že ty nemáš také epické sny, ale máš, iba si ich nepamätáš. Už som tu raz, niekedy včera, predvlani, v minulom živote, paralelnom vesmíre spomínala knihu Tajemství dvou partnerů od pani Heffernanovej. Partneri sú vedomie a podvedomie. Freud is dead, chvalabohu, je to skôr jungovské. A trochu campbellovské. Veľmi pekná teoretická časť o starých kultúrach a potom praktická, ako si sny pamätať a ako im rozumieť.

Kniha sa ťažko zháňa a ty aj tak nemáš čas, tvoj problém a tvoja škoda!

Noci, noci sú plné príbehov.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/