Denník N

Prečo už nie sme na námestiach „Za slušné Slovensko“?

Pred troma mesiacmi sme si hovorili „Vydržať!“. Dnes je záujem a revolučný tlak občanov minulosťou a vražda Martiny a Jána zostáva nevyšetrená. Podieľal som na organizovaní zhromaždení „Za slušné Slovensko“ v Prievidzi, takže dnešný vývoj vnímam aj ako moju zodpovednosť . Preto reflektujem, tiež sám pre seba, čo sa vlastne ne-stalo.

Na námestí som síce hovoril najskôr o tom, že nás čaká dlhodobý boj a zmena príde až s parlamentnými voľbami 2020, ale v rámci diskusií so spoluorganizátormi v našom meste som zmenil názor a uznal, že našim zhromaždeniam chýbala akčnosť, preto dnes vnímam iniciatívu „Za slušné Slovensko“ ako nevyužitú príležitosť. Prečo sa nepodarilo viac? Príčiny sú podľa mňa na strane nás organizátorov a tiež ovplyvnené politikou a celkovým nadstavením našej spoločnosti.

 

Na námestiach bolo v porovnaní s mlčiacou väčšinou stále málo občanov. Veď aj pád preferencií Smeru sa nakoniec zastavil na teoreticky viac ako 500 000 voličoch. A večnou výzvou takýchto zhromaždení zostáva, ako dostať medzi nás tých druhých, ktorí majú iný názor.

 

Chýbalo stupňovanie protestov, keď sme to my – občania – žiadali a aktívne podporovali. (Navyše platí, že záujem bol skutočne celoslovenský, čo bolo unikátne.) Zrušený protest v Bratislave bol jednoducho chybou a nevyužitá zostala aj energia pri spomienke na plánovanú svadbu Martiny a Jána. V tomto mohli pomôcť aj protesty farmárov.

 

Vládna klika rátala s tým, že časom jednoducho intenzita zhromaždení a tlak občanov začne oslabovať. Toto bolo podľa mňa ich hlavnou taktikou, ktorá im do veľkej miery vyšla. Prejavila sa aj v arogantnom naťahovaní odstúpení z funkcií. A celkovo keď si to tak vezmeme, tak sa valí jedna kauza za druhou a vládna koalícia ich jednoducho ignoruje.

 

Požiadavky na zmeny sa stali nejasnými a nejednotnými a ich plnenie nebolo niečim podmienené. Vzniklo veľa očakávaní a predstáv čo ne-robiť ďalej. V čase najväčšieho tlaku občanov sme mali skúsiť ultimatívne podmienky a nátlakové formy protestov.

 

Organizátori zhromaždení reprezentovali príliš rôznorodú skupinu, ktorá mala jasný názor na vraždu Martiny a Jána, do veľkej miery spoločné hodnoty, ale predstavy o dlhodobom fungovaní sa nepodarilo zjednotiť. Opakovane zaznievali rôzne názory na tému predčasné voľby, priama demokracia či ďalšie. A najväčším kameňom úrazu bola otázka ne-zapojenia sa do politiky. Časom sa tiež vytratil záujem z regiónov, z môjho pohľadu aj preto, že sme nemali možnosť byť vypočutí (čo bol spolu s celkovou nerozhodnosťou, hlavným dôvodom prečo som sa z celoslovenskej iniciatívy Za slušné Slovensko stiahol.)

 

Strana Most-Híd stratila posledné štipky slušnosti. Zvlášť Béla Bugár svojou hrou so slovíčkami … veď jednu chvíľu to vyzeralo jednoznačne na pád vlády!

 

Prezident Kiska netrval na svojej jasnej požiadavke „zásadná rekonštrukcia vlády alebo predčasné voľby“. Mne to v retrospektíve príde skutočne nepochopiteľné – mal v rukách legitímnu moc aj podporu veľkej časti spoločnosti.

 

Ne-kvalita dnešnej opozície. Veľká časť diskusií – či už medzi dlhodobými voličmi opozície alebo nerozhodnutými, prípadne medzi bývalými voličmi dnešnej koalície – na tému kto vlastne bude tou alternatívou, aj v kontexte prípadných predčasných volieb, končila skôr pesimisticky. (V tomto smere som ja osobne určite optimistom: máme možnosť si vybrať slušnejšie Slovensko.)

 

Celkovo však platí, že dosiahnuté zmeny zhromaždeniami na námestiach neboli neúspešné – práve naopak: Fico už nie je premiérom, Kaliňák už nie je ministrom vnútra, Gašpar už nie je policajným prezidentom a zaznel jasný odkaz, že citlivosť veľkého množstva ľudí na slušnosť a spravodlivosť v našej spoločnosti žije. Možno tiež vieme ako lepšie viesť budúce revolučné hnutie (určitá organizačná štruktúra, rozhodovací mechanizmus, zjednotenie očakávaní, …).

 

Prosím však, neberte môj blog ako sťažovanie sa – jednak platí, že po vojne je každý generálom a tiež chápem argument, že som mal predsa presadiť svoj pohľad u dostatočného počtu organizátorov, ak som ho chcel realizovať. Nechcem ani poškodiť iniciatívu Za slušné Slovensko – hoci ma v dnešnej podobe nereprezentuje a jej aktuálnu legitimitu vnímam s veľkým otáznikom – v zmysle, že neviem akú časť spoločnosti či bývalých organizátorov zhromaždení z regiónov reprezentuje.

 

Pre budúcnosť je kľúčové, že Slovensko už skutočne nebude rovnaké. Martina a Ján za to zaplatili najvyššiu cenu a tak je našou povinnosťou byť súčasťou slušného a spravodlivého Slovenska – a najmä priložiť ruku k jeho budovaniu.

 

 

P.S.: pozrite si aj záznamy so zhromaždení Za slušné Slovensko v Prievidzi.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie