Denník N

Pomocníčka

Počula ju, tak predsa…

Akési zvuky, nič zvláštne, dopadajúce dažďové kvapky bubnujú na okno. Vonku je tmavo, akoby ani nebol deň. Jeseň, napadne človeku pri pohľade na ulicu. Nie, tak ďaleko sa rok ešte nedostal, píše sa osemnásty august. Leto, ale iba podľa kalendára.

Aj v izbe je šero, maličká lampička je nasmerovaná presne na písací stôl. Nedeje sa tu toho veľa, drobné dievčatko sedí na čalúnenej stoličke. Rukou si podopiera hlavu, ťažká je, zdá sa podľa polohy. Druhá ruka je v činnosti, prstami vykrúca končeky rozpustených vlasov. Po oboch stranách červené sponky s akýmsi motívom, ťažko rozpoznateľný, možno značne ošúchaný.

Na boku stola kôpka papierov, zásoba na dlhšiu dobu, zdá sa. Priamo pred ňou jeden položený na šírku. Na opačnej strane niekoľko len tak pohodených. Čisté nie sú, neidentifikovateľné haky-baky, dá sa povedať. Zíva sa jej, pootvorené ústa, prekryje ich rukou. Nový impulz, postaví sa do dverí. Nehýbe sa, ďalej ani krok. „Mami,“ znie jej tichý hlas. Ešte niekoľko krokov, možno nepočula. „Mamička,“ pokúša sa znova. Hlas s nádychom smútku, ani sa nepohla. Zatiahnuté rolety znásobujú ponurú atmosféru, ešte chvíľku pozerá smerom k posteli. „Choď si kresliť,“ ozve sa odrazu.

Počula ju, tak predsa. Podíde k posteli, posadí sa na kúsok, len maličký, aby bola pri nej. Vystretá ruka, úprimná túžba, žena v šatke sa pootočí. Ruky sa stretnú, silný okamih. „Ako ti je, mami?“ Úsmev poznačený bolesťou, ale predsa, komunikuje. Tvár značne opuchnutá, hrá všetkými farbami. „Donesiem ti vodu,“ vstáva rezkým krokom. Chce niečo spraviť, aby bolo lepšie. Možno keby jej niekto poradil, operácia zubov, slová, ktoré jej veľa nepovedia.

Oči privreté, ticho bude najlepšie, vráti sa do izby. Po stole sa kotúľajú pastelky, možno obrázok pomôže. Dve postavy, mamička a ona, na oblohe obláčik. Ešte žltá, chýba slniečko. Hotovo, potom jej ho ukáže.

Teraz najčítanejšie