Denník N

Nestíha

Len toľko jej chýbalo…

Dlhá chodba pomaličky končí. Dobrý pocit, pre ňu určite, veľmi komfortne sa tu necíti, typická nemocnica. Malá kabelka prehodená cez plece, keby aspoň mala so sebou jedlo. Ešte včera na to myslela, ale občas ani to nestačí. Akoby počula matku, vytýkala jej to neraz.

Dobre mohla vstať aj skôr, ale včera sa jej to zdalo zbytočné. Zmena, dnes je všetko inak. Kráča, rukou si niekoľkokrát prejde po bruchu. Ozýva sa bolesť a tie zvuky, registrujú ich všetci naokolo. Nezáleží jej na iných, len keby to nebolo také nepríjemné. Všetkým mudrlantom by napadlo okamžité riešenie, bufet a hotovo. Áno, ponuka je celkom lukratívna, všimla si cestou z parkoviska. Pre zdravých, zvyšok populácie si veľmi nevyberie. Ona s jej alergickou kombináciou určite nie, táto varianta pre ňu neexistuje. Kedysi áno, žiadne prípravy a mala čo jesť.

Úvahy preruší nepríjemné drnčanie. „Áno, mami, už som tam bola,“ odpovedá do telefónu. „Nie, nevybavila, poslal ma k ďalšiemu.“ S mobilom pri uchu stojí pri veľkej tabuli, meno, potrebuje vedieť ako sa volá. Rýchlo, papiere, tam by to malo byť. Nič, tento rozpis jednotlivých ambulancií jej nepomôže. Žiadny koniec, chodba pokračuje, dokonca niekoľkými smermi. Kam teraz? Sama nevie, možno ona. Upína k nej všetku svoju pozornosť. Žena, trocha pri tele, vlasy vyčesané dohora, biely plášť. Na doktorku nevyzerá, ale nasmerovať by ju mohla. „V tejto časti sa veľmi neorientujem, ale skúsim to,“ reaguje pomerne ochotne. Pohnú sa o niekoľko krokov, ruky jej lietajú všetkými smermi. Praktická navigácia, lepšie ako nič.

Rad dverí, jedny vedľa druhých. Prejde celkom dozadu, možno tieto. Viac nezistí, nestihne, mladá sestrička odfarbená na blond zo seba vysype. „Pán doktor už neordinuje, skúste o týždeň, vždy v stredu.“ Pravda, ordinačné hodiny hovoria jasnou rečou, vždy len do jedenástej hodiny. Tridsať minút, len toľko jej chýbalo, možno zlá orientácia, alebo mama. Už je to jedno, zopakuje si to o týždeň.

Teraz najčítanejšie