Od proximátneho k ultimátnemu alebo o evolučných príčinách správania

Zdroj

O účelnosti správania

Človek je vedomá bytosť a preto si myslí, že vie, čo robí a prečo to robí. O existencii iných, ako zdanlivo vedomých, príčinách vlastného správania, zvyčajne netušíme, žijeme totiž vo svete bezprostrednosti. Čo si však človek myslí, nie je až také zaujímavé. Pátranie po evolučných príčinách správania –  to sú tie, o ktorých existencii zvyčajne netušíme – je oveľa zábavnejšie.

Vďaka schopnosti introspekcie je naše vedomie náchylné vkladať do javov a procesov okolo neho akýsi, často krát vyšší, úmysel. Jazyk na vágnosti našich predstáv len pridáva, pretože nevyhnutne zosobňuje, antropomorfizuje a prisudzuje aktívnu rolu. Evolúciu si tak mylne predstavujeme, ako zámerný proces, vnútorné pudenie organizmov k sebazdokonaľovaniu, ako pokrok, lineárny vývoj a podobné záležitosti. Pri pozorovaní organizmov, napríklad pri vyhľadávaní potravy, partnerov k páreniu, stavbe hniezda, svadobnom tanci, či migrácii, nadobúdame dojem, že za daným správaním sa ukrýva konkrétny zámer, cieľ, ba kalkulácia. Máme pocit, že organizmy niečo reálne chcú, o niečo sa usilujú, niečomu sa vyhýbajú (spomeňme si na psa Bucka, hlavného hrdinu novely Volanie divočiny od Jacka Londona). V dôsledku toho všetkého ostávame v nemom úžase nad tým, aká je tá príroda chytrá a inteligentná, lebo presne vie čo, kedy a ako má robiť. Ono to tá príroda viac-menej aj naozaj „vie“, no spôsob, ako k tomu dochádza, je zásadne odlišný od našej naivnej predstavy (viď nižšie).

Správanie tak máme sklony vnímať, ako účelové, t.j., že vzniklo a deje sa za nejakým známym, vopred premysleným účelom. Presne to je kameňom úrazu pri evolučnej interpretácii správania. Evolúcia totiž vytvára účelné, nie účelové vlastnosti. Zatiaľ čo účelovosť znamená, že niečo vzniklo úmyselne, za nejakým účelom, účelnosť alebo funkčnosť je, ak niečo iba plní nejaký účel, funkciu. O účelnosti správania hovoríme vtedy, ak sa z evolučného hľadiska ukázalo, ako úspešné pri prežívaní a rozmnožovaní, bez toho, aby si ho jeho aktéri boli nutne vedomí. Účelné správanie len vytvára dojem, ako keby vzniklo za nejakým vedomým účelom. Organizmy reálne nekalkulujú, aj o sebe si to väčšinou len namýšľame, v našom rozhodovaní je množstvo kognitívnych skreslení a iracionality. V komplexnom a nepredvídateľnom svete je totiž dlhodobo a úspešne kalkulovať nemožné. Organizmy sa iba správajú, ako keby reálne kalkulovali, iba ako keby presne vedeli, čo chcú a ako to majú dosiahnuť, iba ako keby ich správanie bolo motivované nejakým úmyslom. Evolučne úspešné, čiže účelné, správanie je potom také, ktoré sa tej reálnej kalkulácii, tomu vedomému úmyslu, čo najlepšie približuje.

Ako vzniká správanie?

Základný predpoklad, na ktorom stojí celý tento argument je, že správanie je produktom evolúcie. To znamená, že súčasné prejavy správania organizmov prešli sitom prírodného výberu, pretože, oproti iným formám, sa práve tie ukázali, ako úspešnejšie pre prežívanie, ale najmä rozmnožovanie. To zároveň implikuje, že správanie musí vykazovať určitú dedičnosť (pozor, žiadny genetický determinizmus!), ktorej nosičom sú gény. Tým mám ale na mysli iba metaforický gén, tak, ako ho chápe Richard Dawkins, teda taká časť genetickej informácie, ktorá naprieč generáciami zotrváva neporušená (pretože uniká mutáciám a crossing-overu) a vo forme početných kópií prežíva dostatočne dlho na to, aby sme ju mohli považovať za jednotku prírodného výberu. Jednotlivci, populácie, ani druhy takúto vlastnosť nemajú.

Revolúcia, ale zároveň aj značné verejné pobúrenie (rozumej nepochopenie), ktorú v 70. rokoch minulého storočia spustil Dawkins a sebecký gén (t.j. intra-lokusová kompetícia alel), spočívala práve v zmene orientácie z jednotlivca, ako základnej jednotky prírodného výberu v pôvodnom darwinizme, na gén. Sú to gény, presnejšie alely (jedna z foriem génu), ktoré prostredníctvom svojho efektu na fenotyp, vrátane správania, s inými alelami „súťažia“ o čo najvyššie zastúpenie vlastných kópií v genofonde ďalších generácií. Nie sme to my, čo sa snažíme presadiť, čo najviac vlastných génov, ale gény sa prostredníctvom nás, takpovediac dopravných prostriedkov, ktoré si vytvárajú, všemožne snažia presadiť samé seba! Samozrejme, darwinizmus stále platí, jediné, čo sa zmenilo, bola zmena paradigmy z individuálno- na géno-centrickú. Problémy s jazykom, ktoré som spomínal vyššie, sa pri takejto zmene orientácie, žiaľ, ešte viac prehĺbili. Sebeckosť však nie je žiadna vlastnosť génov, tie v skutočnosti aktívne nesúťažia, ani sa o nič nesnažia, nikomu neškodia a vôbec nič nechcú. Sebeckosť je iba výraz, ktorým skrátka popisujeme jav (alebo skôr stav), že určité gény sú, na úkor iných génov, vo vyššej miere zastúpené v genofonde populácií.

Ak teda prepneme do jazyka génov, gény „programujú“ správanie tak, aby maximalizovalo prítomnosť, čo najvyššieho počtu ich vlastných kópií naprieč generáciami. Opäť, rétorika je iba jazyková pomôcka, nejde o žiadnu aktivitu génov. Efekt génov je však pomalý (cez účinok proteínov) a odohráva sa so značným časovým oneskorením. Jediné, čo teda môžu robiť, je organizmy, v ktorých dočasne pretrvávajú, čo najlepšie naprogramovať dopredu tak, aby boli schopné anticipovať toľko eventualít, koľko je len možné. Anticipovať všetky možné životné situácie sa však nedá, ostáva tak vytvoriť akýsi univerzálny program, ktorý bude schopný, čo najlepšie si poradiť so situáciaimi v budúcom prostredí (vrátane interakcií s inými organizmami). Lenže, gény prirodzene nevedia predvídať, ani plánovať dopredu. Správanie tak odráža minulú skúsenosť génov a je teda logicky naprogramované na podmienky prostredia v minulosti. To všetko len za predpokladu, že to budúce prostredie bude aspoň priemerne podobné tomu minulému. Kľúčová je teda pravdepodobnosť. Programovanie správania génmi je teda niečo, ako predikcia, či skôr, ako stávka v lotérii. V komplexnom svete je totiž predikcia riskantný biznis. Prostredie sa neustále mení, žiadne správanie, ani žiadna iná vlastnosť, tak na prostredie nikdy nebudú vyladené dokonale. Stačí však, ak sa v očakávaných situáciách zachováme tak, ako je to zvyčajne výhodne. Gény tak programujú správanie len nepriamo, skôr ako počítačový programátor, vyvíjajúci jednoduché všeobecné algoritmy, vzorce správania. Tým sa dostávame k rozlišovaniu na proximátne mechanizmy a ultimátne príčiny správania.

Od proximátneho k ultimátnemu

Na otázku prečo, najčastejšie mladí, muži investujú obrovské množstvo času a energie do aktivít, akými sú šport, hudba a iné formy samčieho predvádzania, existuje niekoľko rôznych odpovedí. Z hľadiska fyziológie môžeme povedať, že za to môžu hormóny, menovite testosterón. Z hľadiska ontogenézy, že nimi lomcuje puberta. Z fylogenetického hľadiska, že športové, či hudobné vlohy zdedili od svojich predkov. Z hľadiska účelu, že takéto aktivity sú užitočné na signalizáciu určitých kvalít, ktoré sú atraktívne pre opačné pohlavie. Všetky odpovede sú samozrejme pravdivé, no pri pátraní po evolučných príčinách správania, nás zaujíma len posledný typ odpovede – k čomu je to predvádzanie dobré.

Skúmaním, ako sa organizmy správajú a ako správanie vzniká, čiže v prípade prvých troch odpovedí, sa pohybujeme v tzv. proximátnej rovine uvažovania, skúmaním prečo sa organizmy správajú tak, ako sa správajú, v tej ultimátnej, čiže evolučnej. Proximátne alebo „bezprostredné“ príčiny operujú s fyziologickými alebo environmentálnymi faktormi a popisujú mechanizmy, ako ku správaniu dochádza. Správanie je potom prirodzeným výberom formované tak, aby podľa možnosti, prinášalo, čo najvyšší reprodukčný úspech. Ultimátne alebo „konečné“ vysvetlenie teda operuje s reprodukčnými dôsledkami správania, s tým, ako úspešne sa konkrétne správanie premieta do reprodukčného úspechu, nie jednotlivca, ale génov, zodpovedných za dané správanie. Tvrdením, že muži sa venujú kulturistike, píšu knihy alebo skladajú romantické piesne, pretože ich to motivuje a vnútorne napĺňa, sa pohybujeme v proximátnej rovine uvažovania. Ak poviem, že muži všetky tieto činnosti robia preto, aby zapôsobili na opačné pohlavie, čoho si sami muži nie sú nutne vedomí, uvažujem v ultimátnej rovine. Z tohto pohľadu je správanie výsledkom proximátnych algoritmov, naprogramovaných tak, aby sprostredkovávali ten ultimátny cieľ, a tým je reprezentácia maximálneho počtu kópií génov, zodpovedných za konkrétne formy správania, v následujúcich generáciách.

Ľudia, ani iné organizmy, si ultimátne príčiny vlastného konania a existencie samozrejme neuvedomujú, to však ani nie je potrebné. Ultimátny cieľ je totiž záležitosťou génov, nie nás, dočasne existujúcich entít. My sa iba nejak správame a ten ultimátny cieľ, viac alebo menej úspešne, napĺňame. No z princípu je médiom, na ktorom prirodzený výber prebieha, práve fenotyp, konkrétne správanie. Algoritmu „Maximalizuj svoj reprodukčný úspech!“, by však žiadny organizmus nerozumel, pretože je až príliš nekonkrétny, nepriamy. Rozmnožovanie jednotlivcov je vec výhodná pre gény, nie pre jednotlivca, ktorý sa ani najlepšou snahou o rozmnožovanie zániku nevyhne. Aby sa jedinec rozmnožoval, musí z toho niečo mať. Organizmom sa to skrátka musí povedať inak, a to cez proximátny program, ktorý by znel asi takto: „Telo, rob to, čo ti prináša potešenie!“. A tu do hry vstupuje mechanizmus hormonálnej odmeny, ktorá spôsobuje, že sex nám prináša pôžitok. Ak by nám sex pôžitok neprinášal, nikto by sa nerozmnožoval. Z tohto pohľadu láska nie je chyba v programe, ale iba proximátny algoritmus, plniaci ten ultimátny cieľ, reprodukciu. No vďaka spomínanej neschopnosti génov predvídať, problém nastáva pri takej masturbácii, používaní sexuálnych pomôcok alebo antikoncepcii, ktoré síce človeku prinášajú potešenie aj bez reprodukcie, k šíreniu génov nijako neprispievajú.

Iným príkladom, ktorého nepochopenie zlyháva práve na neschopnosti rozlišovať medzi proximátnymi a ultimátnymi príčinami, je altruizmus (nezištnosť, nesebeckosť). Otázka, prečo by malo existovať správanie, ktoré svojmu nositeľovi škodí, zatiaľ čo tomu, ktorému sa dostáva, prináša úžitok, je vyslovene ultimátneho charakteru. Avšak, väčšina ponúkaných vysvetlení existencie altruizmu je len proximátnych: náboženstvo a strach z nadprirodzena, trestajúceho za neposlušnosť (predstava pekla), neuro-fyziologické mechanizmy odmeny za trestanie tých, ktorí nespolupracujú, či sociálne normy, ktorými sa nesebeckosť vynucuje. Takéto vysvetlenia však hovoria len o tom, ako k altruistickému správaniu dochádza, no na vysvetlenie prečo takýto druh správania vzniká, nepostačujú. Už len samotný fakt, že fungovanie ľudskej spoločnosti stojí na existencii pravidiel, ktoré si altruizmus vynucujú, je podozrivý. Ultimátnym, evolučným vysvetlením altruizmu je, že je v prvom rade výhodný pre samotného altruistu. Praví altruisti, ktorí za svoju nezištnosť vôbec nič nechcú (aj za tým sa väčšinou skrýva len nejaký trik), snáď až na ojedinelé výnimky v ľudskej spoločnosti, neexistujú, pretože takéto správanie je vysoko náchylné na vykorisťovanie a skôr, či neskôr zanikne. Na druhej strane, aj keď najvýnosnejšou stratégiou je číre sebectvo (podvádzanie, neodplácanie atď.), ani to zvyčajne nie je dlhodobo udržateľné, zatiaľ čo kooperácia a reciprocita, t.j. vzájomné odplácanie, síce vynášajú menej, ako číre sebectvo, sú evolučne stabilné. Pointa je v tom, že evolučne úspešné vlastnosti sú práve tie, ktoré dokážu, na úkor iných vlastností, dlhodobo pretrvávať, tak ako altruizmus, či kooperácia, čím sú už z definície sebecké.

Evolúcia, intuícia a morálka

Uvažovanie v ultimátnej rovine je pre nás, prirodzene, neintuitívne a často provokujúce, náš mozog a vedomie sú totiž nastavené na fungovanie vo svete proximátneho dôvodenia. Tvrdiť, že život jednotlivca je len natoľko relevantný, nakoľko plní poslanie, na ktoré ho naprogramovali jeho gény, nepochybne vyvoláva vážne, eticko-filozofické dilemy. Človek má predsa svedomie a slobodnú vôľu. Ako veľmi chceme v existencii života vidieť zmysel, je už na každom z nás. Ľudská myseľ má už tú vlastnosť, že vidí účel, zmysel a príbeh aj tam, kde žiadny nie je. No čo si človek myslí, nie je až také zaujímavé. Účelom, tentokrát tým vedomým, bolo len ukázať, že o správaní je možné uvažovať v niekoľkých, kvalitatívne odlišných, rovinách. Ani jedna z rovín nie je nadradená tej druhej, naopak, obe sú komplementárne a pre komplexné pochopenie správania, kľúčové. Nabudúce sa tak namiesto morálneho pohoršovania, skúsme iba hlbšie zamyslieť nad, viac alebo menej vedomými, motívmi vlastného sebapresadzovania, ehm, konania, určite sa tak vyhneme množstvu zbytočných konfliktov. Ľudia totiž nie sú ani dobrí, ani zlí, ale líšia sa len podľa toho, do akej miery chcú byť úprimní k ostatným ľuďom a predovšetkým sami k sebe.

Blog vznikol za podpory projektu KEGA: 001PU-4/2017.