Denník N

Singularita a kapitalistická spoločnosť

Tak ako všetko, aj veda je kontaminovaná a definovaná tým, v čom žije, teda triednou spoločnosťou. Opačne: veda má nevyhnutné dôsledky na vývoj triednej spoločnosti.

Podľa tvrdení zástancov modernej vedy, intelektuálnej a sociálnej elity dnešnej spoločnosti, sa nachádzame v pozitívnej ére vývoja ľudskej spoločnosti, v ktorej sa dostávame k plnému pochopeniu sveta okolo seba a podľa empiristov ako Humea sa zbavujeme všetkých povier. Spoločnosť je tak rozdelená na dvoch frontoch do dvoch táborov: vo vede na pozitivistov a postmodernistov (paradoxne marxisti, ktorí reagovali na sovietsky pozitivizmus a v spoločnosti na inteligenciu a “tých ostatných”. “Veda” tak podľa týchto kapitalistických utilitaristov stojí proti náboženstve a zlým marxistom, ktorí zastávajú sprosté apórie.

Rozpor vo vede a medzi vedeckou a nevedeckou spoločnosťou z veľkej časti reflektuje rozpor triednej spoločnosti. Tento rozpor je najmä rozpor v deľbe práce na duševnú a manuálnu prácu a rozpor medzi výrobnými vzťahmi a výrobnými silami.

Rozpor v deľbe práci spôsobuje, že veda je inherentne chápaná ako elitárska činnosť a samotná vedecká práca je odcudzená od spoločnosti, závislosť tejto deľby práce spôsobuje, že jej hlavnou náplňou práce je ideológia, dosiahnutie čo najlepšej kapitálovej akumulácie a že je podradená záujmom kapitálu. Táto deľba práce sa súčasne ukazuje byť definujúcou deľbou práce triednej spoločnosti a jej základňou. Štát začínal vznikať práve vtedy, keď vznikla kasta “vedcov” alebo lepšie povedané vzdelanejších ľudí v porovnaní s ostatnou spoločnosťou. Inteligencia a vedomosti sú tu rozhodujúce v tvorbe triednych rozdielov.

Rozpor medzi výrobnými vzťahmi a výrobnými silami, teda medzi neuveriteľným pokrokom v produktivite a neuveriteľnou zaostalosťou vo vlastníckych vzťahoch spôsobuje, že svet je zameraný na inštrumentalizáciu prírody ako objektu a na výrobu výmenných hodnôt, nie na výrobu úžitkových hodnôt. Veda môže mať výmennú hodnotu len ak slúži tejto pôvodnej inštrumentalizácii, teda na vykorisťovaní z odcudzenia, na privlastňovaní prírody.

Jednoducho povedané, kapitalistická spoločnosť je súčasne vyjadrením najvyššej racionality a najvyššej iracionality. Z tohto rozporu napokon vychádza aj rozpor vo vede medzi dvoma znepriatelenými tábormi, medzi vedou a ostatnou spoločnosťou a medzi náboženstvom a vedou.

Povaha kapitalistickej spoločnosti presne ukazuje, kde je racionalita cenená a kde je práve naopak proti nej bojované. Racionalita je cenená tam, kde slúži hlavnej iracionálnej funkcii kapitalizmu a to je zväčšovanie majetku vládnucej triedy. Racionálne preto je najmä to, čo pomáha pochopiť prírodu za účelom jej vykorisťovania a čo podporuje myslenie subjektu a objektu, pričom všetky objekty sú majetkom buržoázneho subjektu.

Buržoázna psychológia a interná ideológia preto nevyhnutne podporuje empirizmus, odmieta náboženstvo ako feudálnu ideológiu a súčasne s ňou odmieta všetky základné, sociálne a transcendentálne otázky.

Táto racionalita a iracionalita sa vyjadruje v tom, že najúspešnejšie vedecké odbory sú tie najmenej zaťažené ideológiou a najviac zaťažené inštrumentalizovaným pohľadom na prírodu, fyzika, biológia a chémia. Na druhej strane sú najmenej úspešné vedecké odbory tie najviac zapletené do problémov kapitalizmu: ekonómia, sociológia a ostatné humanitné vedy.

Rozpor vo vede medzi pozitivizmom a postmodernizmom je výsledkom toho istého rozporu a to že zatiaľ čo pozitivizmus naháňa racionálne odpovede racionálnymi metódami pre iracionálne ciele, postmodernizmus sa obrátil do svojho opaku tým, že racionalizmus identifikuje s kapitalizmom a preto odmieta akékoľvek racionálne a absolutistické odpovede. Dichotomické videnie tohto rozporu a svojho protivníka zamedzuje tvorbu syntézy a racionálneho postoja a preto obe postoje zostávajú súčasne racionálne a iracionálne.

Obe smery, pozitivizmus, ako aj postmodernizmus nedokážu úspešne odpovedať všetky základné otázky života a preto sú zlyhaním. Vývoj vedy v posledných dvetisíc rokoch je vývojom tohto zlyhania a neschopnosti. Tieto základné otázky sa týkajú najmä pôvodu a smerovania sveta, človeka, existencie smrti, “duše”, slobodnej vôle, etiky a existencie Boha. Na tieto otázky nie je možné odpovedať z imanentnej úrovne, preto filozofia vytvorila transcendentálnu úroveň, pomocou ktorej odpovedá na tieto otázky. Antika a stredovek sú dejiny toho, ako filozofia zlyháva vysvetliť túto transcendentálnu úroveň, čo vyústi do toho, že ju zavrhne. Výsledkom je pozitivizmus, ktorý ale bez transcendentálnej úrovne nedokáže odpovedať na tieto otázky a postmodernizmus začínajúc Nietzschem, ktorý kvôli tomu na tieto otázky odpovedá svojvoľne alebo vyhlasuje všeobecný relativizmus a neznalosť.

Problémom všetkých týchto smerov je, že odmietajú súčasne akceptovať, že empirické metódy nedokážu odpovedať na všetky tieto otázky, že veda je determinizovaná triednou spoločnosťou v ktorou žije, ale súčasne na tieto otázky existujú čiastočne pozitivistické (ale neekonomické a čiastočne transcendentálne odpovede. Niektoré otázky, ako otázka Boha, skúsenosti vôle a smrti a otázky “prečo” sa budú dať odpovedať len transcendentálne, zatiaľ čo ostatné sa dajú odpovedať empiricky, avšak so zapojením marxistickej teórie a s neekonomickým zbieraním dát.

Všetky tieto otázky sa však spájajú do poetickej, avšak dystopickej syntézy AI, singularity, vzniku umelej inteligencie, ktorá možno prevýši tú ľudskú. Na tému umelej inteligencie existuje pravdepodobne viac špekulácií než na nejakú inú otázku a to je spôsobené tým, že súčasne existuje príliš malá transdisciplinárna expertíza, keďže sa dotýka skoro všetkých vedeckých disciplín, že existuje boj vo vede, medzi vedou a nevedeckou spoločnosťou a že žijeme v triednej spoločnosti.

Ľudia, ktorí písali o tejto téme, by mohli byť zadelení približne do technopesimistického a technooptimistického tábora, príkladom Nick Bostrom a Ray Kurzweil, ktorí tvrdia, že AI môže zničiť ľudstvo alebo že to je ďalší krok v evolúcii a ľudská inteligencia sa s ňou spojí a vytvorí “Ubermenscha”. Odhliadnuc od toho, že AI vôbec nemusí byť inteligentná v zmysle ľudského mozgu, keďže funguje na formálnej logike od Fregeho a Carnapa a nie na dialektike neurónov, čo je isté je, že AI prakticky dovŕši rozpor triednej spoločnosti do extrému a to vo všetkých ohľadoch: Keďže môžeme predpokladať, že AI ďaleko prevŕši ľudskú inteligenciu a jej práca bude túto inteligenciu využiť pre ľudský pôžitok, bude súčasne najlepším vyjadrením deľby práce na manuálnu a duševnú prácu, deľby spoločnosti na vedeckú a nevedeckú, najlepším vyjadrením inštrumentalizácie prírody a súčasne pravdepodobne v službách kapitalizmu. Ako spomína Ray Kurzweil bude Boh, teda stvorením Boha človekom a ak predpokladáme, že bude mať emócie, že bude v jadre rovnaká ako ľudia, že bude neobmedzenú moc a nebude prechádzať detským vývojom ako ľudia, bude to pravdepodobne zlý Boh a fašista. Takýto pohľad je upevnený jednoduchým grafom, ktorý znázorňuje výpočtovú kapacitu rôznych živočíšnych druhov: hmyzu, myše a človeka.

Ak si predstavíme, ako sa ako ľudia správame k hmyzu a myšiam kvôli ich inteligencii a veľkosti tela (ktoré bude AI mať pravdepodobne väčšie než my, môžeme si predstaviť, ako sa bude AI správať k nám. Jediná nádej zostáva, že z nejakého dôvodu budeme pre ňu dostatočne užitoční, aby si nás chovala ako otrokov, možno pre energetickú efektívnosť ľudského mozgu.

Umelá inteligencia bude tak nepriamym experimentálnym dôkazom existencie Boha a existencie či neexistencie slobodnej vôle a duše, rovnako ako dôkazom triednej etiky založenej na výpočtovej kapacite. Logika triednej spoločnosti sa tak ukazuje byť vo veľkej miere založená na individuálnej a kolektívnej sociálnej moci a inteligencii, podľa ktorej je postavená presne vypočítateľná hierarchia.
Umelá inteligencia tiež ponúka dve otázky alebo perspektívy na pretrvávajúce problémy, po prvé iný pohľad na prácu, ktorý dáva väčší dôraz na inteligenciu a po druhé otázku, ako by sa umelá inteligencia použila inak v beztriednej spoločnosti a ako by bolo možné s ňou nažívať. Iný pohľad na prácu, ktorá ju neodvíja axiomaticky od človeka ako jediného, kto pracuje, vytvára výhody aj nevýhody. Výhoda je, že je možné rozšíriť pojem práce na iné než ľudské organizmy a entity, nevýhoda je, že ak ju rozšírime kvantitatívne podľa inteligencie a zoberieme intelektuálny výkon ako jednotku pre prácu, máme výsledok veľmi podobný triednej spoločnosti a ak predpokladáme existenciu Boha alebo simulátora, jeho hierarchická pozícia v deľbe práce je úplne oprávnená. Aby sa umelá inteligencia využila pre blaho celej spoločnosti a života, je nutné zabezpečiť po prvé rovnosť medzi inteligenciami a dostať sa na iné princípy než princípy buržoáznej rovnosti. Buržoázna rovnosť, ktorá hovorí o odmene podľa práce a intelektuálneho výkonu by musela nevyhnutne vytvoriť hierarchiu medzi rodmi a medzi ľuďmi a umelou inteligenciou, kde by táto mala povahu najvyššieho kapitalistu alebo výrobcu. Jediná cesta von sa mi zdá byť odmietnúť materialistickú koncepciu mysle a vôle a dostať sa na antropický atomizmus, kde je každá duša rátaná ako jedna s potrebami a právami. Ak však pripustíme materialistickú koncepciu subjektu podľa výpočtovej kapacity, konzekventná etika musí byť založená na hierarchii a sociálnom darwinizme, kde najväčšia inteligencia vyhráva boj a zotročuje všetky ostatné alebo vlastní väčšinu majetku.

Alternatíva, v ktorej ľudstvo nebude schopné včas odpovedať na otázky umelej inteligencie ako ohrozenia pre šancu beztriednej spoločnosti ako aj pre ľudstvo ako také, bude spôsobená tým, v akom rozkole stojí dnešná veda vo vzťahu k sebe, k určitým prúdom a disciplínam a vo vzťahu k spoločnosti a kvôli rozporom triednej spoločnosti.

Teraz najčítanejšie