Ak sa nesmeješ, Zomri

Keby mal vzniknúť panteón slovenského humoru, vznikol by niekde na mohutnom slovenskom brale. Vznikol by v národnom parku, a to napriek vehementným protestom ochranárov. A okrem hrozivých problémov s verejným obstarávaním a fušerskej statiky á la Apollo business centrum by nutne vznikol problém, koho tesať do večného kameňa. Kto sú vlastne velikáni slovenského humoru?

Lasica a Satinský, stopercentne.
Ander z Košíc? Určite.
Ešte Radič, Filip, Piško…
Marcin a Kraus? Ale áno, rýchlo tesajte, kým si spomenieme na Panelák a Neskoro Večer.
… a čo napríklad Zomri?

Fenomén súčasnej doby, Facebooková stránka Zomri združuje škaredé existencie s cieľom vysmiať sa a kopnúť si do čohokoľvek. A kohokoľvek. A ak sa niekto urazí alebo ozve, že to je cez hranicu, je dotyčnému človeku doporučené zomrieť. Čaro Zomri tkvie najmä v tom, že všetci sú na tom istom tenkom ľade, či už Ľuboš Blaha, vegáni, Zuzana Plačková, Progresívne Slovensko alebo návštevníci festivalu Pohoda. Ak začne niekto zúriť a po tomto ľade dupať… zomrie.

A pritom väčšinou nejde o nijaký elaborovaný humor. Väčšinou si tam prečítame vtipy podľa šablóny, založené na jednoducho zúženej optike – Braňo Mojsej je alkoholik, Eduard Chmelár hladný a Jožo Ráž zasa ľudská obdoba dvojhlavého draka. Občas slovná hračka, prípadne nekonečne veľa verzii tej istej vety. A to stačí. Sám som prekvapený, koľkokrát sa ešte dokážem zasmiať na tom, že Andrej Danko nevie sformulovať syntakticky správnu vetu. Priamočiarosť funguje. Napokon, viac ľudí sa zasmeje na pointe, že XYZ je kretén, než na tom, že sa XYZ snaží na ústavnej úrovni zaviesť dôchodkový strop napriek tomu, že dosiahol politické dno.

Je však fantastické sledovať, aký dopad má stránka Zomri na každodenný život. Mnohokrát som započul otvorenie konverzácie v štýle “Videl si dnes post na Zomri?”. Mnohokrát som aj zazrel ľudí, ktorí voči Zomri… a vlastne aj na moje vlastné vtipy, ktoré občas zavesím na svoj Facebook reagujú obávanou dvojicou viet “To nie je vtipné.” a “Z tohto by sa nemala robiť sranda.” Paradoxne, ak si niekto myslí, že by sa z niečoho nemala robiť sranda, je podľa mňa dostatočný dôvod si z niečoho spraviť srandu. Lebo všetko sú to iba osobné či spoločenské predsudky, ktoré treba boriť. Nič mi v živote tak neprečistilo Facebook, ako jeden srdečný status o Alexandrovcoch. Každopádne – Zomri prekračuje hranice často a je na vrchole súčasnej slovenskej populárnej kultúry, či chceme, alebo nie.

Naspäť k mojej šialenej vízii o výbere kandidátov do panteónu slovenského humoru. Zomri by si určite zaslúžilo svoje miesto práve kvôli tomu, ako reflektuje súčasnú spoločenskú situáciu. V časoch Lasicu a Satinského existovala cenzúra, resp. kontrola obsahu a autori museli byť veľmi opatrní. Na druhej strane, publikum bolo hladné po istom druhu humoru. V súčasnosti je humor okamžitý a prchavý, ale čo je najdôležitejšie, funguje sloboda slova. Avšak nie je nič jednoduchšie, ako zaútočiť na autora osobne a vo všetkej serióznosti. To, že to nie je pravda, je absolútne irelevantné. Z vysokej školy si pamätám bonmot jedného vyučujúceho: “Chcete vyhrať voľby na Ukrajine? Vyhláste, že váš protivník je Žid.” … nemusí to byť pravda – verejnosť spraví zvyšok. Alebo, ako sa nielen na Zomri často hovorí – “Nie je to pravda, ale mohla by byť.”

Na Zomri nič podobné nehrozí, pretože nejde o osobu, ale o komunitu. Všetci sú Spartakus. Anonymný charakter Zomri umožňuje všetkým pretransformovať sa na chvíľu na človeka, ktorému nehrozí nič za to, že vymyslel alebo sa smeje na zlomyseľnom vtipe. Lebo všetci okolo sa smejú tiež, alebo aspoň akceptujú vtip, keď je pred nimi. Jedine, že by chceli zomrieť. Smiech je na Zomri jediná obrana v danej situácii, oslobodzujúci akt.

Rocková hviezda súčasnej filozofie, slovinský mysliteľ Slavoj Žižek, je známy hlbokými sondami do sveta obyčajných, často obscénnych vtipov. V nasledujúcom videu vysvetľuje, na príklade etník bývalej Juhoslávie, ako humor v podstate umožňuje zblíženie rôznych kultúr aj napriek, alebo dokonca vďaka zaužívaným stereotypom. Je to akýsi progresívny “rasizmus” založený na báze škaredých, politicky nie úplne korektných vtipov. Alebo ešte lepšie, tieto vtipy, ak sú chápané IBA ako vtipy, sú možno niečo, čo na Slovensku už takmer 30 rokov zúfalo hľadáme – menšie zlo.

Žiada sa mi dodať, že vďaka Žižekovej teórii vieme, že Česi v Tatrách nezomierajú nadarmo. Je to zo solidarity. Domnievam sa, že takto to funguje nielen medzinárodne, ale aj vovnútri spoločnosti. Zlé vtipy vytvárajú dobrý dialóg (znova, len ak ich obidve strany ako vtipy chápu). Nie som veriaci a povedal by som, že konzervatívnych kresťanských demokratov nemám rád, ale ak sa niekto vie zasmiať na vtipe, ktorého pointa má niečo spoločné s rozdávaním Fidoriek a neuraziť sa… dám mu šancu.

Práve preto sú terče stránky Zomri neustále tie isté. Všetky majú niečo spoločné – absolútne smrteľnú serióznosť. A na serióznosť sa zomiera. Ak sa niekto objaví na Zomri, je veľká šanca, že by sa urazil, alebo – ešte lepšie – nepochopil. Pretože na čom sa už len môžu chichotať militantní voliči Smeru? Akú kultúru humoru nájdeme u Kotlebovcov? Čo by dokázalo vyvolať slzy smiechu u Igora Matoviča? Striasa ma už len pri pomyslení na odpovede. Vyhľadávať tých, ktorí nemajú nadhľad, to je v mojich očiach pozitívna forma občianska angažovanosti. Práve títo ľudia sú dôvodom, prečo sa do seriálov pridáva štúdiový smiech, nech verejnosť vie, kedy sa má smiať.

A to ma privádza k soche anonymnej entity Zomri. Je potrebná, pretože je to forma humoru, ktorá presne sedí do dnešných dní. Ako by však mala vyzerať? Navrhujem, aby to to bolo niečo obscénne. Napríklad anonymný reliéf tváre, ktorý sa špára v nose, akurát namiesto prstu má veľmi realisticky stvárnený stoporený penis. Pretože ak sa niekto v tomto panteóne zastaví a táto socha ho urazí, budeme vedieť, čo by mal urobiť so svojím životom. A možno aj uhádneme, koho volil.