BLOG
Alexander Avenarius
Alexander Avenarius
1 760

Kto z posledných štyroch si „zaslúži“ vyhrať MS?

Športovú výkonnosť posudzujú odborníci a športoví redaktori. Každý významný športový úspech či porážka však má aj symbolický, „celospoločenský presah“. Ktorá zo štyroch zostávajúcich krajín by si z nefutbalového hľadiska „zaslúžila“ vyhrať MS?

Dziuba bol skvelý, ale človek vľavo najlepšie vedel, o čo ide – Stanislav Čerčesov. Foto – TASR/AP
Obsah článku
  1. Smrť spoilerom!
  2. Muž zápasu
  3. Veľké národy – národy nafúkancov?
  4. Jeden z kardinálnych hriechov
  5. Multikultúrne dilemy
  6. Utrpenie fandenia obidvom
  7. Komu z nich to dopriať?

1. Smrť spoilerom!

Najlepší zápas tohtoročných MS (minimálne po „dramaturgickej“ stránke) bol ten zatiaľ posledný: štvrťfinále Rusko – Chorvátsko. Našťastie, tentoraz mi pôžitok z neho nepokazili pekelné notifikácie, hoci som celý čas od soboty 20. hodiny až do nedele rána, keď som si zápas konečne pozrel, musel byť „ostražitý ako sviňa“: s pravou dlaňou každú chvíľu pripravenou vystreliť do pravého dolného rohu monitora, kde vyskakujú zákerné notifikácie; pripravený kedykoľvek zažmúriť oči pri pohľade na mobil či tablet, kde sa tie pľuhy bez varovania vysúvajú pre zmenu z horného okraja displeja.

A nie, nepôjdem offline, keďže pracujem online. V roku 2018 by malo existovať jediné tlačidlo na dočasné pozdržanie všetkých notifikácií na všetkých prístrojoch. Prekliate notifikácie mi počas tohtoročného turnaja už stihli znemožniť zážitok zo senzačného vyradenia oboch finalistov predošlého vydania MS – Nemecka i Brazílie, ale so sobotným zápasom sa mi to konečne podarilo a vychutnal som si ho v nedeľu ráno vo svojom obľúbenom mode „akoby live“ z nahrávky priameho prenosu nemeckej verejnoprávnej televízie ARD s vynikajúcim komentátorom Gerdom Gottlobom. (Kto je fanúšikom „po nociach prebiehajúcej“ NHL, čoskoro si na modus „akoby live“ zvykne ako na svoj najprirodzenejší a nenechá si svoj životný štýl ničiť tým, kedy sa v televízii vysielajú skutočne „priame“ prenosy.)

2. Muž zápasu

Najvýraznejšou osobou zápasu podľa mňa nebol žiadny z 22 hráčov na ihrisku (či striedajúcich), ale ruský tréner Stanislav Čerčesov. Inštrukcie svojim hráčom vrieskal cez celé ihrisko do roztrhania tela, na pokraj infarktu – ale zato demonštroval stoický pokoj namiesto bujarej oslavy pri vsietených góloch. Bolo úžasné pozorovať, ako Čerčesov burcoval a povzbudzoval publikum (!) vždy vtedy, keď sa ruskému mužstvu nedarilo, keď najviac potrebovalo podporu desaťtisícov domácich fanúšikov na tribúnach.

Áno, čítate správne: tréner musel najskôr povzbudzovať tribúny, aby ony robili to, na čo tam sú – neochvejne povzbudzovali svoj tím, a práve v tých najťažších chvíľach. Čerčesovovi to (dočasne) vyšlo, hneď dvakrát: najskôr Rusi zázračne v takmer poslednej chvíli vyrovnali na 2:2 v predĺžení, keď sa ich porážka už zdala neodvratnou; a niečo podobné sa zopakovalo aj počas penaltového rozstrelu. V konečnom dôsledku to nestačilo („trest za malovernosť“?), ale „trik s povzbudzovaním tribún“ (smerom k tribúnam!) trénerovi vyšiel obdivuhodne. Išlo o jeden z najpozoruhodnejších výjavov týchto MS.

My Slovania sme už takí: máme tendenciu povzbudzovať len vtedy, keď sa darí. Keď príde prvé zakopnutie, okamžite podliehame porazenectvu, depresii a katastrofickým víziám – platí nielen o futbale, ale aj o spoločenskom vývine. V tomto sme podobne detinskí a nevyspelí ako latinskí Američania, len je to iná podoba detinskosti a nevyspelosti.

3. Veľké národy – národy nafúkancov?

Počas veľkých športových podujatí vždy držím palce malým národom. To preto, lebo navštevujem internetové diskusné fóra, a ak sa nebodaj stane, že niektorý významný turnaj vyhrá jeden z „veľkých národov“, je neznesiteľné čítať fanúšikov z danej krajiny, ako sa v internetových diskusiách naparujú.

Aj počas MS alebo olympiády v hokeji preto nikdy nedržím palce Kanade, USA ani Rusku. Nech to (ak už nie my) vyhrajú trebárs Fíni, Švédi či Česi – len nie žiadny „veľký národ“, prosím!

Tak ma nedávno v hokejovom fóre istý ruský fanúšik presviedčal, že v auguste 1968 nás okupanti skutočne prišli „oslobodiť“, že to bolo nevyhnutné a pre slovenský národ prospešné, ba ideálne riešenie. Ak si ja myslím niečo iné, to len preto, lebo mám vymytý mozog západnou propagandou. Zato on, z ďalekého Ruska, vie presne posúdiť, ako to na Slovensku bolo naozaj – lepšie než ja, ktorý žijem v meste, po ktorého uliciach tanky okupantov jazdili. Podobne arogantní, nadutí a nevedomí bývajú aj kanadskí či americkí hokejoví fanúšikovia – vždy pohodových a na žarty naladených Kalifornčanov, spolufanúšikov môjho obľúbeného tímu Los Angeles Kings, z toho vynímam.

4. Jeden z kardinálnych hriechov

Pri „latinských Američanoch“ som schopný urobiť výnimku a titul by som doprial aj Argentíne či Brazílii. Áno, sú to „veľké národy“, ale zároveň materiálne zúbožené, prežraté korupciou a zločinom. Kto by nedoprial tamojšiemu obyvateľstvu aspoň „náhradnú športovú radosť“? Na druhej strane je na latinských Američanoch nesympatické (a prejavom spomínanej detinskosti), že povýšili futbal na záležitosť života a smrti. Zabudli, že ide „len“ o šport, čiže o umenie – životnú metaforu, nie život samotný. Z pohľadu na latinskoamerické mužstvá, s akým fanatizmom pred zápasom spievajú svoju štátnu hymnu, ide strach a hrôza. Poprava kolumbijského obrancu za to, že si na MS 1994 strelil vlastný gól, nepotrebuje ďalší komentár.

Nie je jedným z hlavných hriechov samoľúbosť? Nemeckému trénerovi Löwovi treba uznať, že za jednu z príčin blamáže svojho tímu na MS označil Selbstherrlichkeit (dá sa preložiť ako samoľúbosť, no v našom kontexte bude najpriliehavejším prekladom asi sebauspokojenie), ktorú na svojom tíme pozoroval už pred úvodným zápasom Nemecka s Mexikom (už v ňom Nemci prekvapujúco podľahli 0:1). Skutočne veľký je ten národ, ktorý si dokáže uznať svoje vlastné nedostatky, chyby, previnenia. Nemci to od roku 1945 preukazujú kontinuálne – možno to so sebaobviňovaním až preháňajú, a mimoriadnu (priveľkú?) ústretovosť kancelárky Merkelovej voči migrantom (očividne vrátane ekonomických) treba chápať ako súčasť širšieho historického trendu „odčiňovania vlastných hriechov minulosti“.

5. Multikultúrne dilemy

Kto nenávidí slniečkarov a myšlienku multikultúrnosti (a minimálne podľa internetových diskusií by sa zdalo, že takto zmýšľa väčšina slovenského národa), mal by asi nenávidieť aj futbal. Naozaj: ak by si slniečkari želali nájsť nástroj propagandy, sotva by im niečo poslúžilo lepšie než vrcholový medzinárodný futbal.

Pozrime sa na štyri semifinálové tímy: v zostave Francúzska, Belgicka aj Anglicka nájdeme černochov čiernych ako uhoľ, až z toho každého „národne uvedomelého“ môže šľak trafiť. Jedine chorvátske mužstvo je „etnicky čisté“, ako to už býva v našich končinách – ako sa patrí na nefalšovaného reprezentanta postkomunistického sveta. Ale pozor, ani s Chorvátmi to nie je úplne „(vše)slovansky jednoznačné“: o ich postupe v penaltových rozstreloch už dvakrát na tomto turnaji rozhodol Ivan Rakitić – hráč, ktorý sa narodil vo Švajčiarsku a až do veku 21 rokov reprezentoval Švajčiarsko; až potom sa rozhodol presedlať do „tímu svojich rodičov“ (najmä aby potešil svojho otca) a zdá sa, že urobil dobre.

Ako na zlosť, ešte aj vlastenecky cítiaci Rusi museli prehltnúť, že mužom štvrťfinále Rusko – Chorvátsko sa namiesto trénera Čerčesova mohol stať „síce biely“, ale jediný hráč ruského mužstva, ktorý (podľa nemeckého komentátora) nevie ani slovo po rusky: Mário Fernandes. Rodený Brazílčan od roku 2016 reprezentuje Rusko; vo štvrťfinále najprv v predĺžení vyrovnaním na 2:2 zachránil Rusko pred pádom do priepasti, ale v rozhodujúcom rozstrele spolu so Smolovom zahodil penaltu a rozhodol o ruskej porážke. (Ne)malá športová tragédia s multikultúrnym akcentom.

Za pozornosť stojí aj „turecká aféra“ v nemeckej reprezentácii. Dvaja reprezentanti narodení v Nemecku, no tureckého pôvodu, Özil a Gündoğan, sa pred MS, no najmä pred tureckými voľbami nechali zvečniť na propagandistických fotografiách s tureckým polodiktátorom Erdoğanom. Gündoğan dokonca Erdoğanovi venoval svoj dres s podpisom, ku ktorému pridal venovanie: „Môjmu prezidentovi!“ Rozzúrené masy nemeckých fanúšikov požadovali vyradenie oboch hráčov z nemeckej reprezentácie a oboch hráčov si „na koberec“ pozval sám nemecký prezident (nie futbalový, skutočný!) Steinmeier do paláca Bellevue. Ani potom však jasné ospravedlnenie z úst oboch „tureckých Nemcov“ (či „nemeckých Turkov“?) nezaznelo. Tréner Löw aj generálny manažér Bierhoff sa za oboch proti hnevu fanúšikov opakovane postavili (Bierhoff v tejto otázke po neúspešnom MS začal lavírovať), no nechcel by som riešiť tieto dilemy.

6. Utrpenie fandenia obidvom

Že sa slovenskí futbalisti na turnaj neprebojovali, má tú nevýhodu, že často pri sledovaní zápasov z tohtoročných MS nemám favorita a víťazstvo by som doprial obidvom mužstvám. Bolo mi ľúto každého mužstva, ktoré z turnaja vypadlo v osemfinále alebo štvrťfinále, lebo si dodnes pamätám, aké to boli pocity, keď nás v osemfinále MS 2010 poslali domov z Južnej Afriky Holanďania (hoci sme to boli my, kto ešte predtým poslal domov úradujúcich majstrov sveta).

Sledovanie štvrťfinále Rusko – Chorvátsko bolo teda na jednej strane pôžitkom, na druhej utrpením, pretože víťazstvo by som bol doprial každému z oboch tímov. Podobné to bude dnes večer pri semifinále Francúzsko – Belgicko: oba tímy by si nesporne zaslúžili postup do finále. No vari sa neutrálny fanúšik predsa len môže viac prikloniť k „menšiemu (dvoj)národu“ – Belgicku, ktoré taký úspech vo svojej histórii ešte nezažilo.

Viem len to, komu triumf nedoprajem: Anglicku. Prepáčte mi to, ladies and gentlemen. Ale aby najvýznamnejšiu športovú trofej vyhral národ, ktorý svojím pochabým brexitom uvrhol Európsku úniu do ešte väčšej krízy, to by bolo až obscénne. Áno, je pekné, že včera okrem iných odstúpil z funkcie grobiansky minister zahraničia Johnson, ktorý by v primitivizme mohol smelo súťažiť s Mečiarom či Trumpom, ale ako „trest za brexit“ to ešte nestačí. Už porážka Anglicka trpasličím Islandom na ME 2016 bezprostredne po brexite chutila sladko! Ak si Británia brexit ešte rozmyslí, nebudem mať nič proti tomu, ak „za odmenu“ vyhrajú ďalšie a netradične predvianočné MS 2022 v Katare.

7. Komu z nich to dopriať?

Kto z posledných štyroch si v nedeľu večer z nefutbalového hľadiska „zaslúži“ stať sa majstrom sveta? Už to je skvelé, že vo finále určite bude hrať jeden z pilierov Európskej únie – Francúzsko alebo Belgicko. Nezaslúžili by si Francúzi triumf už za to, že si minulý rok na svoje čelo zvolili takého schopného a pre európsku myšlienku zanieteného politika, akým je Emmanuel Macron? Isteže zaslúžili. A keď si spomenieme na vlnu ohavných teroristických útokov, ktoré v posledných rokoch vo viacerých vlnách zasiahli obdive krajiny, každej z nich doprajeme nielen finálovú účasť, ale prípadne aj majstrovský titul.

Finále by teda malo byť Francúzsko – Chorvátsko alebo Belgicko – Chorvátsko. A nech už vyhrá ktokoľvek z takej dvojice, bude to v poriadku. Inými slovami: už zase, ani v poslednom a najdôležitejšom zápase futbalovej sezóny, by som nemal komu fandiť! Nech vyhrá ktokoľvek z takej dvojice, budem s ním oslavovať – no zároveň budem aj smútiť s porazeným, ako som to zažil i predvčerom po zápase Rusko – Chorvátsko.

Ak sa majstrami sveta stanú Francúzi či Belgičania, bude to symbolické víťazstvo myšlienky EÚ – a som si istý, že EÚ je to najlepšie, čo európsky duch stvoril v 20. storočí, a tento poklad si máme chrániť a zachovať aj do budúcna. (Napriek neraz šialeným výplodom európskych byrokratov – to sú práve tie dočasné zakopnutia na celkovo dobrej, ba nevyhnutnej ceste, ktorými by sme sa nemali nechať znechutiť.)

Dúfam, že nedôjde na finále Francúzsko – Anglicko alebo Belgicko – Anglicko, lebo symbolika takého duelu by už nemohla byť intenzívnejšia. „EÚ proti brexitu!“ Bol by to „súboj na ostrie noža“ medzi jednou z krajín najviac symbolizujúcich EÚ a tou, ktorá ju hanebne odvrhla. Potrebuje Európa ďalšie bičovanie takýchto vášní? Radšej nie, prosím.

A ak sa majstrami sveta stanú Chorváti? Bude to rukolapný dôkaz toho, že aj maličký slovanský národ (Chorvátsko má menej obyvateľov než Slovensko!), napriek svojim nápadne viditeľným nedostatkom (ustašovská minulosť, s ktorou Chorváti a dokonca aj sám generálny manažér ich futbalovej reprezentácie Šuker dodnes zápasia ako my s tisovskou; spomeňme aj čarokrásne, no zdieračsky predražené prímorské letoviská), môže dosiahnuť niečo svetoborné. (Na individuálnej úrovni to leto čo leto potvrdzuje takisto predvčerom do žltého trička preoblečený Sagan.) Triumf Chorvátov by mal symbolicky povzbudivý význam aj pre naše Slovensko.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.avenarius.sk. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu kritik.avenarius.sk.

Blogy

|