Denník N

Nechajme tú plastikovú hviezdu tak

Spôsob, akým komunikuje, je rovnako dôležitý ako to, čo nám chce povedať

Ľubošovi Blahovi sa už naozaj píše príliš veľa. Ja teraz vlastne nerobím nič iné. Do klávesnice však klepem v dobrej viere pokúsiť sa o isté pribrzdenie tohto nadmerného textovania. Blahovi totiž vďaka nemu z chrbta stále viac vyrastá päť cípov a za chvíľu bude na nástenke nášho verejného života skutočne veľkou hviezdou. Plastikovou, červenou, ktorá však bude zatieňovať svojimi vlastnými omnoho podstatnejšie spoločenské problémy a svojim neomarxistickým megafónom hlasy mnohých šikovnejších, inteligentnejších a múdrejších ľudí. Riskujeme, že za to budeme môcť aj my sami.

Namiesto ignorovania marginálneho krikľúňa svojských právd, ktorý – povedané moderne a ekonomickým žargónom – zapĺňa len dieru na trhu, a ktorý by si možno nepovšimnutý čľapkal nohy vo svojom maličkom marxistickom bazéniku, kde by bol vlastne celkom sám, mu vytrvalo venujeme pozornosť, akoby na názoroch a postojoch Ľuboša Blahu nejak extra záležalo.

Ľuboš Blaha žije a rastie z neustáleho sváru a čím vášnivejšia je scéna, tým lepšie. Myslím, že to dobre vie a že aj dobre odhaduje afektívne a bojovné ladenie spoločnosti, ktorá dnes mnohokrát preferuje hejty namiesto diskusie, lebo sa radšej zabáva ako premýšľa a spoznáva. Na svojich nábojových pásoch má Blaha hejtov celé rady a len čaká, kde a na koho by mohol strieľať. Média a novinárov nemá tú hanbu prirovnávať k mafii. No zo všetkého najviac miluje, keď je v defenzíve, pretože vtedy má výhodu zákopu, v ktorom prikrčene sedí a sadomasochisticky si užíva svoj svätý boj na obhajobu vlastnej cti a pseudospravodlivej veci.

Tisícka vztýčených prostredníkov nie je nič iného, len zámienkou na ďalšiu streľbu. Potom bude Blaha zas ako verklikár hovoriť o fašizme, ktorého sa obáva a ktorý sa rozlieha po Pohode, hoci my vieme, že je celkom vedľa, pretože medzi fašizmom a psychológiou davu je obrovský rozdiel. Od komunistu však slovo „fašistický“ vždy dobre znelo a od istého bodu ho proti liberálnemu videniu sveta veľmi podobne používajú nielen komunisti, ale aj samotní fašisti. Ideologické antidemokratické jadro sa v týchto dvoch systémoch jednoducho nezaprie. Ale nie o tom je môj text.

Áno, Ľuboš Blaha je agresívny komunista, áno, áno, je zúfalo emocionálny, rád sa hnevá a je priveľmi senzitívny na svoju osobu, takže vo svojej idolizovanej narcistickej vízii seba samého maľuje okolo svojho ľavicového autoerotického budhovstva posvätný šamanistický kruh, do ktorého vpustí iba svojich priaznivcov a pochlebovačov, a akýkoľvek náznak kritiky jednoducho maže, pretože to sú predsa jeho vlastné pravidlá a jeho privátny omnipotentný svet.

Dobre urobíme, ak ho necháme v ňom. Poslúžime tým nielen jemu, ale aj celej našej spoločnosti, pretože by na oboch stranách konečne mohla nastať akási úľava. Aj neprimerané útočenie, aj nafúknutá obrana totiž kradne energiu, ktorá sa dá predsa využiť úplne inak.

Múdrejší ustúpi je klam, ktorému sme boli ako deti vystavení snáď všetci. Jeho pragmatickým cieľom je navodiť deagresifikáciu. Múdrejší však nemôže ustúpiť, pretože hovorí v dôležitej veci, ale spôsob, akým komunikuje, je rovnako dôležitý ako to, čo nám chce povedať.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.