Prečo sú kresťania diskriminovanou menšinou?

Prečo sú kresťania menšinou?

Odpoveď na túto otázku leží v definícii kresťana, keďže základnou charakteristikou kresťana je pravidelná účasť na nedeľnej bohoslužbe. Účasť však štatistiky nezvyknú reflektovať a tým pádom sa religiozita v značnej miere skresľuje.

K definícii kresťana je ešte treba dodať, že nie všetky Cirkvi, ktoré sa vydávajú za kresťanské, sú aj kresťanské. Medzi kresťanské Cirkvi totiž patrí výhradne Katolícka Cirkev, Pravoslávna Cirkev a hlavné konzervatívne protestantské cirkevné zbory a spoločenstvá ako napríklad Evanjelická Cirkev a.v.

Podľa posledného sčítania obyvateľstva na Slovensku sa len ku Katolíckej Cirkvi v roku 2011 prihlásilo až 65,8% Slovákov. Z tohto čísla však len menšina pravidelne navštevuje nedeľné Omše. Podľa výskumu SAV z roku 2014 len 39,7% Rímskokatolíkov a 44,6% Grekokatolíkov chodí aspoň 1x týždenne na bohoslužbu. Po prepočítaní na celú populáciu, len 26,3% Slovákov je praktizujúcich katolíkov. Toto číslo však môže byť nadhodnotené, keďže z vlastnej skúsenosti viem, že vo veľkých mestách pravidelne nenavštevuje katolícku bohoslužbu viac ako 10-15% obyvateľov. Napríklad v Bratislave sa v nedeľu slúži okolo 180 Svätých Omší, ktorých sa odhadom v priemere zúčastní asi 200 ľudí. V hlavnom meste sa teda pri počte 417 389 obyvateľov nachádza zhruba 8,6% praktizujúcich katolíkov. A to vôbec nie je vplyvná väčšina.

Iné kresťanské Cirkvi sú na tom podľa výskumu SAV podobne. Po pripočítaní ich praktizujúcich veriacich k 26,3% katolíkov, toto číslo stúpne len na 28%.

Čísla teda ukazujú, že kresťania na Slovensku tvoria 28% menšinu, pričom z celkovej populácie sa ku Katolíckej Cirkvi skutkami hlási len štvrtina Slovákov.

V Českej republike pre porovnanie žilo v roku 2005 asi 4% praktizujúcich kresťanov, ktorí sa hlásia ku Katolíckej Cirkvi. Takže politicky málo významná časť.

Ako sú kresťania na Slovensku diskriminovaní?

Nedá sa síce povedať, že na Slovensku sú kresťania diskriminovaní alebo utláčaní, no rozšírená nenávisť a predsudky tu určite sú. To následne spôsobuje vytláčanie kresťanov na okraj spoločnosti a to už je živná pôda pre diskrimináciu a utláčanie.

Prvým hmatateľnejšie dokázateľným prostredím nenávisti voči kresťanom je internet. Na známej sociálnej sieti Facebook existuje stránka Bohosloveckej univerzity Šerca Ježišovho v Hostoviciach. Účelom tejto stránky je výlučne urážanie kresťanov. Nie konštruktívna kritika, ale tvrdé urážky. Bežne sa tu objavujú slovné spojenie typu „ArciKkt. Joachim, PeDO.“ alebo „otec Anus.“ Všetci vieme, čo tieto označenia a skratky znamenajú. Samotné logo stránky je urážlivé, lebo zobrazuje kňaza, ktorému maloleté dieťa robí orálny sex. Táto stránka, napriek svojej vulgárnosti, doteraz nebolo nikým odsúdená a má cez 14 tisíc lajkov. Čo je mimochodom asi 10 krát viac ako Katolícke Noviny mladým. Dokonca ani Aliancia za Rodinu sa neteší takej popularite. Viac urážok ale na jej webe.

Nielen Facebook poskytuje beztrestné znevažovanie kresťanov. Populárna Cynická Obluda si neraz vulgárne „vystrelila“ z kresťanov. Najokatejším príkladom je poslanec Škripek. Tento poslanec je mnohými nenávidený už len z princípu, ale považujem za vyslovene nevhodné, aby ho označila za citujem „kkta.“ Ďalším kultúrnym príspevkom Rada Ondrejíčka k tolerantnej spoločnosti je obrázok označujúci Boha-Otca za bytosť, ktorá sa vie povzniesť nad pedofíliu. Obluda však nelení a ponúka mnoho iných vulgarizmov na adresu kresťanstva ako zajace majúce sex, ktoré vlastne prirovnáva ku kresťanom. Kebyže je Obluda bezvýznamný portál, ale Ondrejíčka priamo podporuje aj Denník N, ktorého cieľom je snáď nielen nestrannosť, ale aj serióznosť a slušnosť. Akým spôsobom si teda váži Denník N kresťanstvo, ak podporuje portál, ktorý vulgárne útočí na kresťanstvo? A vôbec, aký je rozdiel medzi slovníkom Ondrejíčka a Slotu?

Ďalším príkladom ostrakizovania kresťanov na Slovensku je nevyvážené spravodajstvo. Ani jeden slovenský denník neponúkol informáciu o Pochode za Život v USA, kde sa každý rok zíde minimálne 200 až 400 tisíc ľudí, prevažne kresťanov. Dokonca v roku 2013 sa zúčastnilo tohto pochodu až 650 tisíc ľudí. Slovenské liberálne média prakticky nedávajú priestor cirkevným predstaviteľom a komentátorom, ak sa deje nejaká cirkevná kauza typu zneužívanie detí. V tom čase sa prakticky informovalo len o pedofilných kňazoch, pričom žiadne médium nezverejnilo štúdiu, ktorá ukazuje, že pedofília je vecou minulosti, že už dávno boli urobené opatrenia a že odsúdených kňazov za sexuálne zneužívanie je 0,3% z ich celkového počtu v USA.

Navyše Katolícka Cirkev sa v médiách mnohokrát stane obeťou vyslovene nepodložených informácii. Ako príklad môžem uviesť článok Miriam Zsilleovej uverejnený na webe denníku SME, v ktorom sa píše, že vatikánsky kňazi obťažujú švajčiarskych gardistov. Zdroj? Dvaja anonymní gardisti. Toto je bulvár a nie informácia hodná mienkotvorného denníka. A ešte rád by som pripomenul festival Gothoom. Násilné texty útočiace na kresťanstvo a žiadne liberálne médium z toho nerobilo kauzu. Akoby to nikomu neprekážalo.

Posledným príkladom, ktorý uvediem, je škola. Je to totiž prvé prostredie, kde sa môžu slovenskí kresťania stretnúť s nenávisťou a predsudkami. Na štátnych školách sa bežne kresťan stáva terčom posmechu. Tínedžerky sú zosmiešňované, že ešte neberú antikoncepciu a chalani, že ešte nemajú sex. Kto je proste kresťan, má automaticky nálepku bigota, keďže vo všeobecnosti sú kresťania tolerovaní len v prípade, keď sa nevyjadrujú k veciam vo svetle svojho presvedčenia. Kto neverí, nech skúsi na škole otvorene priznať konzervatívny názor na antikoncepciu, predmanželský sex, Cirkev alebo umelé potraty.

Diskriminácia a útoky na kresťanov vo svete

Vo svete sú kresťania už o mnoho viac znevažovaní ako na Slovensku. Dokonca sú terčom právnej diskriminácie. Teraz nehovorím o Číne, ale o liberálnom Západe.

Netoleranciu páchanú na kresťanoch v Európe sleduje organizácia Observatory on Intolerance and Discrimination against Christians (OIDCH). Minulý rok publikovala správu stavu slobody kresťanov v európskom regióne za rok 2013.

Len vo Francúzsku bolo v roku 2012 zaznamenaných 667 incidentov vandalizmu, z ktorých až 543 bolo namierených proti kresťanským objektom. Napríklad katolícke kníhkupectvo vo francúzskom meste Bordeaux bolo už 27 krát napadnuté ľavicovo-liberálnymi vandalmi. Útoky sa diali osobitne v čase protestov proti svadbám homosexuálov (s. 19). A podobný vandalizmus hlási nielen Francúzsko, ale aj Nemecko, Dánsko, Taliansko, či Poľsko.

Konkrétne v Taliansku sa počas Pochodu za Život v roku 2013 objavili na stenách graffiti, ktoré hovorili „všetci katolíci sú bastardi“ (s. 17). Alebo vo Francúzsku na demonštrácii za svadby homosexuálov sa objavili slogany typu „nech si pápež podviaže vlastné vajcovody!“ (s. 28). V Poľsku zas v marci 2013 propotratoví aktivisti fyzicky napadli účastníčky Pochodu za Život (s. 29). Modliace sa dievčatá v obklúčení liberálnych aktivistov na Svetových Dňoch Mládeže 2011 v Madride

Koho tieto udalosti nepresvedčia, ponúkam viaceré videá o útokoch liberálnych aktivistov na kresťanov. Počas debaty o homosexuálnych manželstvách sa v roku 2013 vo Francúzsku konali viaceré protesty. V meste Montpellier podgurážení LGBTI aktivisti boli na jednom z nich agresívni a zároveň vulgárni voči prevažne kresťanským pro-family aktivistom. Agresivita dúhových aktivistov je aj v Argentíne. Títo chceli zaútočiť na katedrálu, ktorú miesto polície vlastným telom bránili veriaci. Miestni kresťania museli tolerovať kopance, pľuvance a sprejovanie oblečenia v oblasti genitálií. Na záver, aktivisti pomerne divoko behali okolo horiacej figúry pápeža Františka.

Len nedávno sme mali možnosť dozvedieť sa viac o satirickom magazíne Charlie Hebdo, ktorý je taktiež súčasťou útokov na kresťanstvo. Nemá problém publikovať karikatúru análne súložiacej Svätej Trojice alebo kardinálov majúcich análny sex v kruhu. Aj moderné umenie uráža kresťanstvo. Známa je napríklad fotka Piss Christ, čo je vlastne fotografia kríža ponoreného v ľudskom moči.

Na západe však anti-kresťanské nálady došli už na štátnu úroveň. Na internete je video ukazujúce brutálny zásah francúzskej polície voči pro-family aktivistom „Les Veilleurs“ pokojne sediacich na trávniku, ktorí tým nikoho, okrem vlády a LGBTI aktivistov, nerušili. Vo Francúzsku je dokonca už dlhšiu dobu v platnosti zákon, ktorý zakazuje nosiť žiakom základných a stredných škôl ostentatívne náboženské symboly. Za tričko „I love Jesus“ tak hrozí až vylúčenie zo školy.

V americkom Bostone museli katolícke adopčné agentúry zavrieť, keďže miestny zákon ich nútil nechať adoptovať deti homosexuálnym párom. Podobné sa stalo aj v štáte Illinois a vo Veľkej Británii. V USA už bola vyhodená študentka psychológie len kvôli tomu, že považovala homosexualitu za duševnú poruchu. Týmto jej boli upreté akademické slobody. V Dánsku dokonca štát núti miestnu Luteránsku Cirkev sobášiť homosexuálov a to napriek nesúhlasu mnohých duchovných (s. 44).

Španielska provincia Asturias v máji 2013 požiadala miestne školy, aby vyškrtli kresťanské termíny ako Vianoce a Veľká Noc z kalendárov (s. 38). Berlínska štvrť Kreuzberg dokonca zakázala oslavovať Vianoce na verejných miestach, aby nebola diskriminovaná moslimská komunita (s. 46).

V Nórsku je tiež anti-kresťanská legislatíva. Nerešpektuje sa totiž svedomie pro-life lekárov, ktorí sú nútení posielať ženy žiadajúce potrat na potratové kliniky (s. 45).  Pri potratoch ešte ostaneme. Vo Francúzsku bol známy pro-life lekár a embryológ Dr. Xavier Dor viackrát odsúdený na trest odňatia slobody kvôli tomu, že sa pokojne modlil pred potratovými klinikami. Tentu muž bol ešte aj vo veku 83 rokov stále súdený (s. 42).

Pre čitateľa je ešte zaujímavé sledovať dianie okolo organizácie FEMEN. Napríklad v decembri 2013 sa členka tejto skupiny feministiek vyčúrala pred oltárom v jednom z parížskych kostolov. Napriek notoricky známej agresivite FEMENu, žiadna vláda nespravila rázne kroky na ich zastavenie. A ani zo strany liberálnych médií sa neozýva veľká kritika.

Žiaľ, môj článok nemôže v plnej a dostatočnej miere zachytiť intoleranciu voči kresťanom. Každopádne však dúfam, že som Matúšovi Kostolnému (a liberálnemu svetu) dostočne preukázal, že kresťanstvo je menšinou a že je v Európe viac a viac vystavované útokom a diskriminácii.

Neoplakávam, ale vyzývam k zodpovednosti

Na záver ešte chcem dodať, že tento článok som nepísal v úmysle oplakávať situáciu svojho vierovyznania, ale vyzvať liberálnu časť slovenskej spoločnosti k zodpovednosti za vlastné skutky a skutky vlastných názorových kolegov. Diskriminácia a urážanie kresťanov totiž nie je vizitkou kresťanstva, ale liberalizmu.