BLOG
Zdena Baker Zvadova
Zdena Baker Zvadova
2 030

Outback

Kennedy Ranges, Burringurrah (Mt. Augustus), Cobra Station a Coral Bay

Kennedy Ranges

Ideme sa škriabať na Mount Augustus, najväčšiu skalu na svete. Je dvaapolkrát väčšia (má 1105 metrov) ako Uluru a trikrát taká stará (900 miliónov rokov). Len nie je taká slávna. Na Uluru sa rozhodne šplhať nebudeme. Rešpektujeme prosby Aborigénov, pre ktorých je táto skala posvätná a vystúpiť na ňu môžu iba tí, ktorí dosiahli určité poznanie.

Zabočili sme do vnútrozemia na päťsto kilometrovú štreku, snáď nie takej cesty akou bola tá ku vraku. Niekoľko kilometrov bola pekná asfaltka, nikde nikto, odvážila som sa vziať volant do ruky a odšoférovať celých 65 kilometrov, doslova až po koniec asfaltu. Na naozajstný outback som vrátila miesto vodiča Lukovi a hurá, natriasačka.

Päť stoviek kilometrov je veľa aj na prázdnu diaľnicu, no podarilo sa nám ich rozložiť na niekoľko dní, pretože sme objavili raj, Kennedy Ranges a rozhodli sme sa tam na chvíľu zostať. Neplánované náhody sú vždy najväčším zážitkom.

Uprostred púšte sa týčila náhorná plošina pretkaná hlbokými kaňonmi cez ktoré, keď zaprší, prúdia potoky vody. Mali sme tu na výber päť turistických chodníkov, tri cez kaňony, jeden na planinu a ďalší k Figovému stromu.

Pekne sme si trasy rozdelili na ráno a poobede. Hneď prvá viedla do Temple Gorge, rokliny, ku ktorej sme sa škriabali cez obrovské balvany. Pred každým som myslela, že sa vzdám, ale nakoniec som dala celú trasu o menej ako polovicu stanoveného času. Bola som na seba hrdá. Dosť mi pomohli súťažiaci z The Biggest Loser. Ak sa oni dokážu prekonať, prekonám sa aj ja.

Najhorúcejšiu časť dňa sme presedeli na posteli, s oknami a dverami dokorán, aby sme mali aký-taký vánok. Naše neobyčajné šťastie bolo, že sme prišli mimo sezóny a tak sme mali len dvoch susedov, ktorí mali rovnaký názor na raj ako my. Každý sa odparkoval do stratena a tak sme v podstate za celý čas nikoho nestretli.

Večer sme si spravili ohník a vytešovali sa pod hviezdnatou oblohou. Už sme aj mali ísť do postele, ale nemohla som zaspať. Bolo príliš horúco. Vystrčila som hlavu z okna, možno mi vánok pomôže schladiť sa. So zatvorenými očami som dovolila sladko voňajúcej zamatovej tme hladkať ma po tvári.

Luke sa zobudil.

„Čo robíš?“ spýtal sa.

„Voniam vzduch.“

Dobrosrdečne mi vynadal.

Keď sme sa na druhý deň vrátili z poobedňajšej túry, mali sme nových susedov. Vidieť ich nebolo, ale ich generátor a, podrž sa, televízor, bolo počuť až k nám. No načo sa trepeš stovky kilometrov do divočiny, keď nie si schopný prežiť dve hodiny bez hluku civilizácie?

Zrušili nám raj, rozhodli sme sa ráno pokračovať v ceste.

Potme, rozospatí, sme sa v tichosti viezli k Sunrise View privítať slnko. Za svitu baterky sme sa vyškriabali na kopec. Tma sa každou minútou rozplývala. Z čiernej bola o chvíľu ešte stále dosť chladná modrá, ale tá veľmi rýchlo bledla. Na modrej oblohe zoranžoveli mraky a keď spoza horizontu vykukli slnečné lúče, zoranžoveli aj skaly a piesok okolo nás.

Ešte sme sa predrali cez Honeycomb Gorge. Myslím, že touto roklinou sa inšpiroval Gaudí. V nepravidelných výklenkoch, ktoré do skaly vymodelovala voda, boli uložené, možno pre šťastie, kamienky.

Potom sme už vyrazili trkotať sa po zvlnenej ceste. Na jednom úseku sme museli dať prednosť pomalému varanovi a neskôr ešte testosterónom prebujneným juncom, ktorí tu robili konkurz do reklamy, pravdepodobne na jeden energetický nápoj.

Na ceste sa striedali štyri žlté kosoštvorcové značky so slovami buď Grid, Flooding, Dip, alebo Crest. Varovali nás pred železnou mriežkou, ktorá zabraňuje dobytku utiecť z farmy, záplavami, poklesom a naopak, vrcholom kopca. Vymysleli sme novú hru – Uhádni najbližšiu značku.

Už sme vedeli, že na zvlnenej prašnej ceste rýchlejšie znamená pohodlnejšie, ale tu sme sa naučili, že cez Flooding treba spomaliť. Záplavami podmytá cesta vyzerala ako vysušené koryto väčšieho potoka. Luke si myslel, že je kaskadér a v plnej rýchlosti preletíme ponad neho, ale nepodarilo sa. Šuchli sme podvozok. Keď sa železo šuchne o kameň, vydá rovnako odporný zvuk ako nechty o tabuľu. Zase raz sme kontrolovali škody. Luke sa vsunul pod auto, ja som si hrýzla do pery a čakala na správy. Našťastie bolo všetko v poriadku. Výborne, už žiadne predvádzanie sa pred kengurami.

Podvozok bol síce v poriadku, ale pod oknami, na záclonách, na vankúšoch, proste všade ležal jemný oranžový prach. Ešte aj z tváre som si stierala hrubú vrstvu červeného púdru.

Niekedy poobede sme sa doterigali ku Cobra Station. Konečne viem, čo znamená station. Je to farma. Prvé, čo sme uvideli, bola výstražná značka oznamujúca rýchlostnú kameru. Potom tie klasické, veterným mlynom poháňané, studne, plot, telefónnu búdku a dom.

Vošli sme dnu. Ponúkali ubytovanie a jedlo. Dali sme si zmrzlinu a poslušne sme lízali, kým nás ženská zabávala rozprávaním o večeroch, aké tu mávajú s hosťami a ako sa sem všetci rok čo rok vracajú. Aj my sme chceli podobný zážitok, tak sme sa rozhodli, že cestou naspäť u nich prespíme.

Už len takých 25 kilometrov a sme na mieste. Cestou sa vyskytla ešte jedna trasa a keďže sme už príliš dlho sedeli v aute, dali sme si výstup, nech si všetci oddýchneme od trmácania sa. Bola som maximálne vyčerpaná, špinavá a spotená, ale pri výhľade som na nepohodu hneď zabudla.

Červená zem a zelené kríky, na horizonte kopce trepotajúce sa v zahmlenej horúčave a kam sme dovideli, tam žiadna ľudská usadlosť. Ticho ako pred Veľkým treskom.

Občas sa mi o mozog obtrela myšlienka, ale keďže som jej nevenovala pozornosť, letela preč. Len som bola. Čas tiež prestal existovať. Keby som mohla, strávila by som tu zbytok života. Nemohla som. Nafotili sme výhľady, aby sme si mohli naše pocity hocikedy pripomenúť a schádzali k ďalšiemu zastaveniu.

Ženička v Mt. Augustus Outback Tourist Park nebola taká zhovorčivá ako Pauline v Cobra Station, ale to je jedno, hlavne, že máme sprchu. V malej kancelárii mala aj obchod. Už len chladené pivo do ruky a sme najšťastnejší na svete. Luke sa ponúkol poňho skočiť.

Snažila som sa čítať, ale akurát dorazil džíp, z ktorého vystúpila Aborigénka a ziapala do telefónu, rovno mne do uší a to som od nej sedela takých päťdesiat metrov. Zavrela som oči a posielala ju kade ľahšie.

Luke zatiaľ v obchode pozeral do chladničky. Pivo v nej však nebolo.

„Máte nejaký alkohol?“

„Nie.“

„Niekto mi povedal, že niečo budete mať.“

Ženička sa divne zatvárila, oči jej preleteli po kancli, potom ho kývnutím hlavy vyzvala, aby ju nasledoval, vzala ho dozadu do malej miestnosti plnej prepraviek a chladničiek.

„Vyber si,“ vyzvala ho. „Nechválime sa predajom. Pred pár rokmi tu bola krčma, ale zbiehali sa tu Aborigéni z celého okolia, párkrát nám všetko rozbili, rozhodli sme sa preto, že krčmu zatvoríme a alkohol im predávať nebudeme. Musíš to poriadne zabaliť,“ kývla hlavou vonku a vopchala tých šesť 330-tiek do šiestich do seba naskladaných sivých igelitiek, aby mala istotu, že nákup zostane utajený.

Po tomto príbehu som aj zabudla na fakt, že nás šesť mini fliaš stálo 36 dolárov, čo je takmer hodnota týždenného nákupu.

Luke ešte raz pre istotu prekontroloval podvozok. Všetko bolo v poriadku, až na to, že ktovie odkedy so sebou vezieme čierneho pasažiera, jedovatého čierneho pavúka s červeným značením na chrbte, snovačku. Len samice sú nebezpečné, ale nejdem zisťovať pohlavie tej našej. Vraj odkedy existuje sérum, nikto na uhryznutie nezomrel. Na to, že máme 50 percentnú šancu, že sa nám zase všetko skomplikuje, som nejaká pokojná.

 

Výstup na Burringurrah

Burringurrah je Mt. Augustus v jazyku Wadjari. Prítomnosť ich kmeňa je evidentná v petroglyfoch. Aké by bolo skvelé im rozumieť! Keďže Aborigéni dedia kultúru ústnym podaním, verím tomu, že vedia, o čom ich predkovia hovorili, len si to nechávajú pre seba.

Vstávali sme skoro ráno. Bolo našou povinnosťou zapísať do knihy na vrátnici cieľ našej cesty, aby vedeli, kde nás hľadať, ak by sme sa nevrátili.

Chodník na vrchol sa začínal na opačnej strane skaly. Odšoférovali sme sa tých dvadsať kilometrov dookola, zaparkovali a začali šesťkilometrové stúpanie. Na to, že trasu oklasifikovali ako výstup pre skúsených na štvorku a päťku, to bolo v pohode. Možno som už skúsená. Každopádne, Luke mal pravdu, že treba ísť skoro ráno, kým ešte nie je horúco.

Stredná časť síce dala zabrať, ale potom sme normálne mali hodinu slovenčiny. Luke sa veľmi zlepšuje, už dáva dokopy celé vety.

Cestou sme stretli zvláštny úkaz. Dalo sa to identifikovať len ako húsenice na prechádzke v škôlke pred polstoročím, keď sa deti držali motúzika. Boli biele a chlpaté, hrubé asi ako mužský palec a konce každého desaťcentimetrového valčeka sa hýbali. Luke k nim naťahoval ruku. Rázne som ho po nej klepla. Nedotýkať sa. Nikdy nevieš, čo ťa v tejto krajine môže zabiť.

Na vrchole ma čakalo prekvapenie, Luke doniesol raňajky! Milujem toho chlapa, myslí na všetko.

Bola tu aj kniha návštev a pretože som človek zvedavý, zalistovala som si v nej. Už tu boli dvaja Slováci, no potešilo ma, že som prvá Slovenka.

Schádzali sme okolo jedenástej. Bola to drina, pretože už pekne pieklo. Stretli sme dve dvojice z kempu. Červení v tvárach a ich plačlivá otázka, či je to ešte ďaleko, potvrdili, že sa oplatilo privstať si.

 

Päťhviezdičková cena

Sľub sme splnili, vrátili sme sa do Cobry. Pauline nás nasmerovala zaplávať si na ich tajné miesto. Podľa jej inštrukcií sme dorazili k rieke, ale tá nevyzerala veľmi vábivo. Voda bola mútna, vôbec sa nehýbala a my sme do nej jednoducho nechceli vliezť. Ale aspoň sme si konečne oddýchli. Pár hodín naozajstného ničnerobenia. Gitara, kniha, pokoj, ticho.

Nemohla som sa dočkať večere. Celý deň sme nejedli, aby sme mali kam natrieskať dva chody, čo sme si objednali. Luke hlavné s predjedlom a ja, samozrejme, s hlavným dezert.

Sedeli sme pri stole s ostatnými okupantmi farmy. Z desiatich ľudí sme boli hostia len my a jedna staršia dvojica z Fremantlu, Kay s manželom. Pauline a Jim prišiel navštíviť bývalý majiteľ farmy, Peter, čiperný 94-ročný chlapík, ktorý sa vraj ešte pred desiatimi rokmi vyštveral na Mt Augustus a jeho kamarát, ktorého meno som hneď zabudla. Ďalej tu boli francúzski pomocníci, Gabi a jej frajer, tichý (alebo zmorený?) chlapík.

Viedli sme priateľskú konverzáciu s Kay, keď sa predo mnou objavil tanier polievky. Predjedlo som si neobjednala, ale nestihla som protestovať. Kay na mňa hodila oči. Viem, čo hovorila, tá ženská už ráno bola spitá.

Gabi behala, Peter vtipkoval, Kay na mňa robila oči, Francúzovi padala hlava do taniera. Kým nás Peter zabával historkami zo svojho života, na druhom konci stola sa rozoberali ťažké témy. Rozprávali sa o pôvodných obyvateľoch. Kvôli Petrovi som predstierala záujem, ale snažila som sa načúvať. Padlo niečo o tom, že vláda chce vrátiť Aborigénom pôdu, ktorú bieli tak dlho obrábali, takže určite patrí im. V čiernych rukách všetko ľahne popolom.

Skupinu neskôr doplnil kamionista, ktorý priniesol benzín a Petrov kamoš s ním začal hovoriť o spôsobe ich jazdy. Dobre že som bola ďaleko. Luke videl, že mnou trhalo. Chytil ma za ruku. Pochopila som a zostala sedieť. Ale starký mu dával aj za mňa.

Jim navrhol, že by sme sa mohli s Lukom hneď teraz zasnúbiť a chodili by sme k nim každý rok na výročie. Prebehli mi zimomriavky po chrbte. Nevedela som, či to bolo predstavou svadby, alebo že by som sa sem musela vrátiť.

Prisadla si k nám Pauline. Peter veľmi múdro zdúchol. Dýchala alkohol na zúrivú Kay a rozprávala nám o tom, ako kravy vždy o siedmej ráno prídu slopať vodu z kohútika. Po šiestom kole o kravách, kohútikoch a vode, keď sme vedeli predpovedať aj kde sa nadýchne, sme zdúchli.

Ráno nás čakalo vyúčtovanie. Jedna noc a večera pre dvoch nás vyšla na 145 dolárov. Skoro ma šľahlo, tri týždne budeme mať pôst.

No ale Kay sme počuli ešte dlho ziapať, ich totiž vyšli dve noci v chatke a jedlo na 729 dolárov. Keď im totiž prvé ráno o siedmej rozdupali kravy stan, Kay trvala na tom, že zbytok pobytu prespia medzi plechovými stenami.

Rozlúčili sme sa a zdúchli.

 

Znova pri mori

Jedna dobrá vec, ktorú sme si z nášho predraženého pobytu odniesli, bola lepšia cesta naspäť do civilizácie. Pauline nás vyprevadila, prikázala nám zavolať, že sme nažive, keď dôjdeme na asfalt, so zaťatými zubami sme jej zamávali a zbohom.

Cesta, hoci prašná, bola taká dobrá, že sme miestami dávali aj 110-ku.

Na 326-tich kilometroch prašnej cesty nás znova skoro zabil, kto? Tamtarará … kamionista! Aké prekvapenie!

Spoza zákruty sa na nás vyrútil rozzúrený drak, rútil sa stredom cesty a víril okolo seba prach, ako keby naháňal princa, čo mu uniesol princeznú.

Schúlili sme sa na krajnici do klbôčka a počkali, kým sa prach usadí, slzami sme si umyli z tváre červený povlak a rozklepaní sme opatrne pokračovali.

Živí a bez jediného defektu, sme sa dostali do Coral Bay. Deja vu, zažili sme rovnaký kultúrny šok ako v Sydney po Woolgoolge. Boli sme v raji pre backpackerov, odvšadiaľ hrala hlasná hudba, všade boli krčmy a predvádzali sa opálené telá.

Museli sme zostať na noc, pretože už bolo neskoro. Ráno sme si ešte zaplávali a padali hľadať raj v našom štýle.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Budem písať o cestovaní po Austrálii v rokoch 2011 - 2012, pretože mi tá cesta veľmi veľa dala.

Blogy

|