Keď sa anhedónia stane súčasťou života

Je to jeden z príznakov depresie. Človek nepociťuje radosť z bežných vecí, pociťuje akurát nekonečnú prázdnotu. Nič sa mu nechce, nemá vôľu pustiť sa do akejkoľvek činnosti.

Neraz aj po odoznení ostatných príznakov depresie, anhedónia pretrváva. To je môj prípad. Aj teraz tento stav u mňa trvá už dva-tri dni a vôbec ma to neteší. Celý deň len striedavo polihujem a snažím sa prebrať z akejsi letargie. Popravde – nič ma nebaví. Každú vec, čo spravím, robím akoby z donútenia.

Pritom ešte pred piatimi dňami som si do denníka zapísala: „Dnes, keby som nebrala lieky, tak poviem, že som zdravá. Nepociťovala som žiadne príznaky choroby a dokonca ani únavu či pocit prázdnoty, proste super deň.“ V ten deň som nezažila nič výnimočné. Doobeda som navarila, bola navštíviť mamu a sestru, následne sme so sestrou boli na dlhšej vychádzke za dedinou. Večer sme s mužom poliali záhradu. Proste obyčajný deň obyčajného človeka, no práve tým bol pre mňa neobyčajný. Ten deň som si totiž užila. Tešilo ma, že žijem ako obyčajný zdravý človek.

Momentálne psychiatrička popisuje môj stav ako stabilizovaný. Stabilizovaný v tom zmysle, že mi nehrozí epizóda psychózy, netrápia ma bludy a ani silné úzkosti, kvôli ktorým by som musela byť hospitalizovaná alebo by mi museli byť zvýšené dávky liekov. Práve naopak, antipsychotiká sme na môj podnet znížili. Podľa doktorky na minimálnu dávku, ktorá chorobu ešte udržuje pod kontrolou. Nedávno som vysadila i antidepresíva, pretože aj pri nich som pociťovala občasnú anhedóniu a s nimi či bez nich som tie pocity prázdnoty musela znášať. Mám dojem, že som sa naučila s tým žiť. Chvíľu prežívam, chvíľu sa premáham, chvíľu žijem. Tak nejak dookola.

Veľmi mi v tom pomáha pohyb, hlavne prechádzky.

Taktiež mám osvojený už akýsi rituál. Ráno, keď vstanem a mám pocit, že energia mi akosi chýba a nič sa mi nechce, navštívim moju mamu a sestru v susednej dedine. Ony sa po raňajkách hneď púšťajú do rôznych prác a mne príde po chvíli sedenia u nich v kuchyni úplne prirodzené, že idem aj ja domov niečo porobiť. Akoby som si tam vždy kúsok energie uchmatla alebo si len vzala z nich príklad. Zvyčajne sa mi podarí takto naštartovať svoj deň.

Sú však aj dni, ktoré len prežívam. Keď sa cítim veľmi vyčerpaná, občas sa tej prázdnote na chvíľu poddám. Viem, že po takom prázdnom dni, príde zas lepší deň. Keď nie druhý, tak tretí,… a preto ma nezmáhajú depresívne myšlienky. Teda, snažím sa im nepoddávať, nevšímať si to, keď ma občas napadá, že tie prázdne dni sú o ničom. To, že by bol môj život o ničom, to si už vôbec nepripúšťam. Dávam si na to pozor. Snažím sa čo najmenej hlivieť a podobné myšlienky nerozvíjať. Viem, som si plne vedomá, že po každom páde, vždy príde vzostup. Práve pre tie prázdne dni, si viac vážim každý radostný pocit z bežných vecí.