Denník N

Putovanie po Cerovej vrchovine

Hrady Šomoška a Šajgó
Hrady Šomoška a Šajgó

Potulky po exotických kútoch Slovenska

Je nezvyčajne teplý apríl. Sedím na rozohriatom asfalte a pozerám na rozvetvené koľajisko predo mnou. Len vzadu je odstavených pár nákladných vozňov, inak je takmer prázdne. Nie je tu nič rušivé, zopár budov ani nie rozpadnutých ani nie veľmi udržiavaných, stanica pustá so zatvoreným pohostinstvom. Ocitám sa na začiatku deväťdesiatich rokov, neotravujú tu žiadne bilbordy, necítiť žiaden zhon. Prichádza vlak. Objaví sa pomerne blízko, rovnobežne oproti stanice, no potom pokračuje ďalej preč, aby do nej mohol prísť vo veľmi ležérnom tempe širokým oblúkom. Ani rýchlik sa tu neponáhľa, akoby chcel demonštrovať pokojný rytmus tohto južného kraja. A je to tak dobre. Spolu s Jurom nasadáme do vlaku a opúšťame Fiľakovo či Fülek, aj s jeho bizarným erbom s palmou, aj s rómskymi bytovkami, spomedzi ktorých sa vyníma historický hrad, aj s jeho Lidlom a Tescom, ktoré prinášajú naplnenie silnejšej túžby po konzume už i do južných cípov zabudnutého Slovenska. Za uplynulé dva dni sa nám krajina v tomto cípe, v ktorom sa rozprestiera Cerová vrchovina, nenávratne vpila pod kožu.

Prázdno, čisto a trochu ošarpane na stanici Fiľakovo.

Pritom rozhodnutie ísť na Cerovú vrchovinu padlo, až keď sme si na stanici vo Zvolene hodili mincou, a tento variant vyhral nad turistikou vo Veporských vrchoch. Vo Zvolene sme nasadli do preplneného motoráku, ktorý sa s vypätím všetkých síl dral hore medzi Poľanu a Ostrôžky. Krajina Podpoľania bola sviežo jarná, s rozkvitnutými jabloňami, svetlozelenou farbou bučín a rozľahlými lúkami otvorená doširoka svetu pozorovateľa. Za Podkriváňom sa však hory bližšie zomkli k trati, železnica sa kľukatila dolinou a spolu s Krivánskym potokom pomaly padala do sveta Juhoslovenskej kotliny – periférie Európy. Na začiatku nej nás vítal Lučenec s charakteristickými výškovými budovami silikátovej spoločnosti. Pre mnohých, najmä miestnych, predstavuje Lučenec jediné miesto civilizácie v oblasti na juh od Liptova, medzi Banskou Bystricou a Košicami. Nebudeme polemizovať a doťahovať sa s Lučenčanmi, isté však je, že na železničnej stanici Lučenec, ktorá prebiehala rekonštrukciou, vystúpila z nášho motoráku väčšina cestujúcich. Niektorí z nich prestupovali na vlak do Utekáča. Aj tam by sme sa opäť radi podívali, ale rozdvojiť, roztrojiť, rozkúskovať sa bohužiaľ nedalo. Bohužiaľ, lebo rozmanitá je okolitá krajina a každá dolina a dedina v nej ukrýva iný príbeh, iný román a túlavá duša cestovateľa ich túži všetky spoznať a obsiahnuť, chce sa pozrieť za každý roh a vyliezť na každý vrch. Poloprázdny vlak sa však pohol a naše myšlienky úplne obsiahol pohľad na rovnú trať ako pravítko, obklopenú malými vŕškami s ovocnými sadmi. Vlak sa z neznámych príčin pohyboval sotva päťdesiatkou a zastavil v dvoch staniciach Holiša a Prša. To „ša“ v ich názvoch akosi priťahovalo.

Interiér Fiľakovskej stanice.

Trať sa zakrivila a o chvíľu vystupujeme na fiľakovskej stanici, kde sa v nás pocit exotickosti umocnil veľkým namaľovaným erbom, na ktorom je znázornená palma. Prešli sme ulicu s rozvoniavajúcimi vistériami a mauzóleom rodiny Stephani na malom vŕšku. V obchode s pultovým predajom, pripomínajúcom vybavením aj tovarom obchody v sibírskom Rusku, sme kúpili chlieb a papriku. Rómovia si v sobotné ráno rozložili stoličky pred bytovkami a do nás vnikol zvláštny ospalý pocit ako z kníh Marquéza, či Stasziuka.

Fiľakovo – hrad a paneláky, architektúra rozpätia viac ako 5 storočí. Z hradu vládli 39 rokov tureckí begovia Fiľakovskému sandžaku.

Iné to bolo na konci ulice, kde nechýbal Lidl, hromadili sa tu autá, bolo tu stanovište taxíku.  Autobus do Čakanoviec nešiel, zavolali sme si teda taxík. Všetci rečnili po maďarsky, rómsky ale občas prepli aj do slovenčiny. Omylom sme nasadli do taxíku, ktorý sme si neobjednali, na čo nám vodič vraví, „tak mu teda zavolajte, že rušíte furmanku“. Dohadovačky, chaos, „furmanka“, Rómovia čakajúci na taxík, ktorí nevedeli po slovensky, opäť chaos – nakoniec sme nasadli do správneho taxíku, ktorý pre nás prišiel. Taxikár sa rozrečnil o tom, ako v minulosti ako jazzový hudobník precestoval pol Európy a Ameriky, a naše cestovateľské ego trocha pokleslo. V Čakanovciach nás čakal kultúrny šok. Rómska mládež sedela v altánku v strede obce, okolo polorozpadnuté domy s netradičnou architektúrou, deravé brány pomedzi ktoré vidieť mäsité ruky starých Cigánok. Mladíci, ktorí vliekli fúrik s pieskom odobratým z odkryvu v pieskovcoch, nás slušne pozdravili, dokonca po slovensky. Nik sa tu k nám nesprával dotieravo či nepriateľsky.

Čakanovský profil.
Závan Balkánu za Čakanovcami.

Popri odkryve, ktorý je národnou prírodnou pamiatkou, sme sa pobrali poľnou cestou pomedzi mladinu. Hoci bol len koniec apríla, horúčava bola ako v júli, preto sme sa potešili hustejšiemu dubovému lesu. Podľa dubu cerového dostalo celé pohorie pomenovanie a lesy ním tvorené sú tu naozaj veľmi časté. Cestou na Karanč (727 m.n.m.), najvyšší vrch Cerovej vrchoviny, sme sa presvedčili, že to žiadna brnkačka v nízkych vŕškoch nebude – museli sme zdolať asi štyri predvrcholy tejto mýtickej hory Palócov, vždy so strmým stúpaním a následným strmým zostupom.

Na slovensko-maďarskej hranici sme sa napojili na „Turistický náučný chodník Novohrad-Nógrad geoparkom“. Aj vtáčie búdky tu zasponzorovala Európska únia.

Na naše veľké prekvapenie sme boli Karanči sami, a to napriek tomu, že bola slnečná sobota a vrchol sa nachádza blízko štyridsaťtisícového Salgotarjánu. Nachádza sa tu 22 metrov vysoká rozhľadňa s krásnym kruhovým rozhľadom, zhodli sme sa, že jedna z najlepších na akej sme boli. Škoda len, že bol opar, ináč by sme dovideli doslova od Tatier k Dunaju. Zostúpili sme do Šiatorskej Bukovinky a prekrížili dnes už nefunkčnú železničnú trať. Dedina pôsobila na miestne pomery nezvyčajne upravene a pomerne bohato. Od miestnych sme sa dozvedeli, že obec je takmer výhradne slovenská, založená prisťahovalcami z Podpoľania.

Putujeme jarnou Šiatorskou Bukovinkou.
Zrezané priečelie domov vyskytujúcich sa na južnom Novohrade a Gemeri pôsobí cudzokrajne.

Po asfaltke sme sa spolu s podvečerným chladom vydali smerom na hrad Šomoška. Cestou bolo treba zaplatiť za vstup do hradu. Okolie turistickej trasy je pekne upravené, miestami má človek až pocit ako v lesoparku; nachádzajú sa tu staré duby, studnička aj lavičky.

Hrad Šomoška je čiastočne zrekonštruovaný a poskytuje výhľady na okolitú podvečernú krajinu. V pozadí maďarský hrad Šalgó.
Najznámejšia fotka z Cerovej vrchoviny – lávový vodopád pod hradom Šomoška.
Z rozhľadne na rázcestí Mačacia sa nám naskytol pohľad na dva hrady Šomošku a Šalgó.

Z rázcestia Mačacia sme sa poberali krížom cez planinu, ktorá sa rozprestiera pod Veľkým Medveďom. Lúče zapadajúceho slnka ožarovali planinu oranžovým svetom a my sme si vychutnávali pobyt na výšine aj ďalekými pohľadmi na Poľanu. Kráčalo sa tu však ťažko, lúky boli rozorané a na obrovskom území tu niekto vysadil mladé orechy – ktovie prečo. Šero nás zastihlo na konci planiny, na okraji lesa sme si uvarili cestoviny a zaľahli do spacákov. V noci nás na naše veľké prekvapenie zobudilo hrmenie, preto sme sa presťahovali k neďalekej otvorenej maringotke.

Miesto nášho nocľahu na planine.

Po náročnej noci vyrážame smerom na sedlo Garád a ďalej na vrch Pohanský hrad. Kopec nás očaril, na vrcholovom plató rastú starobylé duby a skalné zrázy na okraji sú vysoké niekoľko desiatok metrov. Z nich sa nám naskytol výhľad smerom na Maďarsko.

Čadičové bralá na Pohanskom hrade.

Pred dedinou Hajnáčka sa nachádzal ešte vyhliadkový kopec Tilič, tmavé sopečné horniny sa tu vyhriali natoľko, že napriek aprílu tu bola riadna vyhňa. Samotná Hajnáčka, roztrúsená pod nízkym, no strmým hradným vrchom, je dedinou takmer výlučne maďarskou. Na južnom Gemeri a Novohrade, je práve táto etnická rôznorodosť pre cestovateľa veľmi príťažlivou; cestovateľ takmer nikdy nevie, či dedina, do ktorej vstúpi z hôr je slovenská, maďarská, či rómska. V miestnom pohostinstve sme sa ovlažili radlerom, ktorí sme takmer ihneď vypotili počas výstupu na Hajnáčsky hrad.

Nedeľná Hajnáčka z hradu.

Hajnáčku sme opustili po žltej značke cez lúky a staré čerešňové sady smerom na Zabodu – vrch obrastený košatými dubmi.

Duby a skaly na tichom vrchu Zaboda.

Na rázcestí Pod Zabodou, v opustených dubových lesoch, sme stretli druhú turistickú partiu počas nášho putovania. O to väčším prekvapením bolo zistenie, že to boli naši kamaráti z Trnavy a Banskej Bystrice a ďalej pokračujú rovnako ako my – do Hodejova. Takže naša dvojčlenná výprava sa nečakane zväčšila na šesťčlennú veselú partiu. Spoločne sme si zamakali pri výstupe na Steblovú skalu. Strmina, ktorá by mohla konkurovať aj bájnej Hnilickej Kýčere, je skombinovaná s horúcim južanským slnkom a sypkým štrkom pod nohami.

Steblová skala so suchomilným porastom, po ktorom pobehovalo množstvo jašteríc.
Zo Steblovej skaly sme sa pozerali na údolie rieky Gortvy. Týmto údolím sa tiahne významná železničná trať spájajúca Bratislavu s Košicami južnou trasou.

Pokračovali sme zmesou lesov a lúk a podarilo sa nám viackrát zablúdiť; miestami sme sa predierali hustou mladinou a naberali na seba listy, húsenice, pavučiny a konáriky, ktoré nám postupne vytvárali mimikry. Pár minút pred odchodom osobáčiku sme sa konečne dogúľali do Hodejova. Hodejov bol v minulosti známy pre svoje kúpele, nachádza sa tu aj niekoľko kaštieľov. Dnes ho postihol osud mnohých južnogemerských dedín – úpadok a chudoba.

Hodejov. Tu sme skončili naše putovanie Cerovou vrchovinou.

Osobák z Rimavskej Soboty, tvorený malým motorovým vozňom, kopíroval riečku Gortva s jej údolím a spoza jeho okien sme sa kochali výhľadmi na kopce Cerovej vrchoviny, tentokrát zospodu. Poslednou obrovskou zákrutou sme prišli do Fiľakova, kde sme sa rozlúčili s našimi kamošmi, ktorých sme stretli pod Zabodou. Keďže žiadne pohostinstvo v okolí stanice, okrem pofidérnej herne, otvorené nebolo, nemohli sme ani tu, pri čakaní na rýchlik do Bratislavy, zvlažiť naše pery pivkom značky Gemer.

Vo vlaku s nami sedí v kupé jeden dôchodca. Ďalší, čo vraví, že má prechodeného pol sveta; Ameriku, Brazíliu  –  v rámci zápasov z boxu. Naozaj sme cestovateľskí úbožiaci, pomyslím si. Nechcem veriť vlastným ušiam, ani očiam – v parku pod Fiľakovským hradom trénuje černošský bežec. Vlak ho predbehne a môj pohľad opäť upúta rovná trať v údolí, na vŕškoch ktorého sú ovocné stromy, a dediny Holiša a Prša, so zvučným „ša“ na konci, ktoré rýchlik zanecháva za sebou, akoby ani neexistovali. V Lučenci k nám pristupuje veľa nových spolucestujúcich, z ktorých je viacero rómskeho pôvodu. Traja z nich si sadajú do nášho kupé. Nášmu staršiemu spolucestujúcemu to nie je nejak po vôli a zrejme aj preto odíde, hoci naši noví spolucestujúci nezapáchajú ani sa nesprávajú obťažujúco. My sa však s nimi dáme rýchlo do reči.

„Kam cestujete?“

„Do Belfastu za rodinou – desať vnúčeniec tam už mám“, odpovedal živý strýčko staršieho veku; s vitálnosťou, iskrou v očiach a šibalským úsmevom, podobný slávnemu Jozefovi Kronerovi.

„Traja synovia a jedna dcéra sú tam, dve vnučky študujú históriu, tam ich nik neberie ako Cigánky, len ten najstarší syn, pľuhavec jeden, špina … je doma a fetuje“, strýčko sa rozčertil. Jeho synovec, sľubný lučenecký basketbalista, ktorému však otec zakázal profesionálnu kariéru v Španielsku, a teraz ide k nemu do Belfastu, aby v zarábal osem libier za hodinu v továrni, nás informoval, že strýčkov nešťastný syn berie pervitín, ktorý sa údajne varí v Jesenskom.

„Kúpil som v Trenči dom s hektárovým pozemkom, a teraz sa o všetko musím starať sám, sadil som včera zemiaky, rajčiny dám až po trinástom – v máji; to už mám odskúšané.“

„O všetko sa stará sám, nikoho nepustí k robote“, odpovedal synovec a prisvedčila nám to aj strýčkova svatka, ktorá ostane u detí tri mesiace. No strýčko sa o tri dni vracia späť –  veď kto by robil v záhrade, postaral sa o dom a o tú sviňu, čo fetuje.

„Čo mám s ním robiť, vyhodiť ho nemôžem, je to môj syn, musím mu pomôcť, všetci si pomáhame. Najprv išiel do Belfastu jeden syn, potom druhý a tak ďalej. Kam by sme sa dostali, keď by sme si nepomohli medzi svojimi? “

Náš rozhovor sa ďalej krúti do všemožných smerov – strýčko je perfektne zorientovaný v aktuálnom dianí a na politikov príslušne nadáva; bavíme sa o platoch v Lučenci, o slávnych rómskych hudobníkoch, o vražde novinára, o jazykovej príbuznosti slovenských Rómov s Rómami odviatych do iných kútov sveta. Vždy ma fascinovalo ako Rómovia na juhu Slovenska, narodení v biednych podmienkach, vravia bežne troma jazykmi, rómsky, slovensky a maďarsky. Avšak strýčko bol ako elektrikár ešte za čias Ceaușesca v Rumunsku, tak vedel navyše aj po rumunsky a tiež trocha po nemecky.

Po dlhom a vyčerpávajúcom rozhovore Rómovia zaspali, dokonca aj veľmi energický strýčko. Obloha tmavne, v diaľke vidno husté chuchvalce búrkových oblakov, cez okno konečne prúdi chladivý osviežujúci večerný vzduch. V Jesenskom sa varí piko. Ako krv žilami tečie údolím riečky Gortva a zásobuje mnohé biedne dediny prchavým šťastím. Najprv nakukne k zúfalcom v Hodejove, pristaví sa pri bedači v Blhovciach, putuje aj ďalej – do Čamoviec, Radzoviec a Čakanoviec – ba možno aj Prša a Holiša naň netrpezlivo čakajú. Ale klientelu si nájde aj po toku Rimavy, do ktorej sa Gortva vlieva. Pavlovce, Belín, Sútor, Rimavská Seč – všetci potrebujú trocha šťastia, kým si pre nich nepríde Belfast a nezhltne ich v anonymite veľkomesta. Kým nenapochodujú Širkovce, Martinová, Dubovec, Chrámec do výrobných hál. Spojené Kráľovstvo si ani len nepovšimne, že k nim prišli; ba aj  celý južný Gemer a Novohrad sa tam stratí vo víre más, migrácie a veľkovýroby. Zatiaľ je však tento presun opatrný a väčšina obyvateľov pokojne čaká na svoje šťastie a tí slabší si pomáhajú feledským pikom vareným v Jesenskom.

Niekedy zrazu celý svet zavonia. Vonia rozpálený asfalt, rozliate pivo, voňajú verejné záchody, orgovány a vonia aj vráskavá koža starého človeka. A mne voňajú všetky krásne a všetky trpké príbehy z južného Gemera a Novohradu; voňajú mi zemiaky, ktoré sa zakoreňujú na hektárovej záhrade v Trenči a vonia mi oceľ z koľajníc, po ktorých príjemne nadskakuje náš vlak. Aj nabudúce, keď budem chcieť ísť na dovolenku, kúpim si lístok do Fiľakova. Na vlak!

Teraz najčítanejšie