BLOG
Samo Marec
Samo Marec
32 914

Je čas na Slovensko 4.0. Ak sa to nestane, urobí ho niekto iný a dopadne to katastrofou

Moc leží na chodníku a od toho, kto ju zodvihne, záleží, ako sa bude písať o nasledujúcich desiatich rokoch. Zatiaľ prinajlepšom prešľapujeme na mieste a občas urobíme ďalší krok ku katastrofe.

Slovensko sa nachádza vo štvornásobnej kríze a ak v nej nemá prehrať, urýchlene potrebuje nájsť pozitívne východisko. 

Prežíva krízu politickú: koalícia nevládne, ale udržiava, vznáša sa nad ňou pocit konca. Hlavná vládna strana, ktorá viac ako desať rokov udávala tón slovenskej politiky, je na konci so silami a neodvratne speje ku pomalému, ale predsa len zániku.

Slovensko prežíva aj krízu spoločenskú. Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vychádza najavo, že za vlády Roberta Fica sa krajina zmenila na korporátny štát vedený stranou Smer. Môžeme diskutovať o rozsahu, ale s určitosťou sa dá povedať, že na Slovensku vládnu mafiánske praktiky a rovnosť pred zákonom neexistuje.

Slovensko prežíva aj spoločenskú krízu iného druhu. Dvadsaťpäť rokov po získaní samostatnosti a pätnásť rokov po vstupe do Európskej únie sa samé seba pýta, aké hodnoty zastáva a kde je na ich základe jeho miesto. Aké vlastne je? Kam patrí?

No a čo je najdôležitejšie, Slovensko navyše prežíva krízu očakávaní. Nedokážu sformulovať, čo vlastne chce, existuje v akomsi vákuu a mnohí vidia východisko v návrate do akýchsi bájnych starých dobrých čias. Je to vážnejšie ako si myslíme: zatiaľčo na jednej strane občania len nedávno dali svoj názor najavo najhlasnejšie v histórii, iní občania toho istého štátu na druhej strane rezignovali.

Slovensko sa štyrikrát samé seba pýta, ako to vlastne chce. V dohľadnom čase sa zmení: ukázalo sa, že tak, ako sme to robili doteraz, sme to nerobili dobre. Neznamená to však, že sa nevyhnutne zmení k lepšiemu.

Toto je úvaha o tom, kde sa asi stala chyba a čo môže nasledovať. Je nevyhnutná, pretože ak Slovensko teraz necháme tak, výsledkom bude katastrofa.

Bolo to pekné a dôležité, ale stačiť to nemusí.

Nesprávne založená krajina, ktorej chýba idea

Štáty sa v čase krízy, keď dôjde k zmäteniu a hľadá sa kompas, môžu obrátiť do minulosti a pripomenúť si ideu, na ktorej boli založené. Francúzsko si môže zopakovať slobodu, rovnosť a bratstvo, Česi sa možno opýtajú, čo by na ich mieste robil Masaryk. Nerobia to vždy, ale vždy to urobiť môžu. Problémom Slovenska je, že takúto ideu nemá. Krajine chýba základný kameň, pesimista by mohol povedať, že chýba podstata. 

Ak si totiž položíme otázku, na akej idei bolo Slovensko v čase vzniku postavené, ďaleko sa nedostaneme. Štáty v drvivej väčšine prípadov vznikajú preto, že sa väčšina obyvateľov na ich území uznesie na tom, že chce byť samostatná, ale to nie je prípad Slovenska: v čase rozdelenia bola väčšina obyvateľov proti. Sloboda je navyše len dôvodom, nie je to idea; nehovorí nič o tom, ako má štát vyzerať. Aj ako dôvod však bola sloboda falošná. Skutočnou príčinou vzniku Slovenska bola Mečiarova myšlienka, že je lepšie kradnúť na svojom ako sa stále s niekým dohadovať. 

Štát teda vznikol z nesprávnych dôvodov a založili ho nesprávni ľudia. Na žiadneho z nich dnes nie sme hrdí, cítime, že sa to neudialo správne. Idea navyše chýbala úplne a krajina tak mala hneď pri svojom zrode obrovský hendikep.

Samozrejme, Slovenská republika nevznikla na zelenej lúke a ak ideu nemáme, dá sa vrátiť do histórie. Čo ponúka? Komunizmom sa zrejme inšpirovať nechceme a Slovenským štátom asi tiež nie, ostáva medzivojnové Československo, lenže od neho nás delí osemdesiat rokov a niekoľko režimov. Časť obyvateľov má k nemu problematický vzťah; že žiadnu nadväznosť necítime, dávame najavo aj tým, že deň jeho vzniku neoslavujeme. Už sme pomaly aj v Uhorsku a idea stále nikde.

Výsledkom je prázdno. Nemáme svoju existenciu zadefinovanú, nemáme myšlienku a nikdy sme ju nemali. Skôr sme sa len udiali a to nie je nevyhnutne výčitka, tento hendikep sa však dobehnúť nedá. Môžeme sa ho len pokúsiť napraviť.

Otcovia zakladatelia

Kto nás zachráni?

Formálne urobilo Slovensko všetko správne – vstúpilo do Európskej únie a NATO, prijalo euro, ukotvilo sa v západnej civilizácii – ale vnútri tento koncept úplne neprijalo a na tento protiklad teraz naráža. Forma predbehla obsah: sme tam, ale nie naozaj. Krajine aj naďalej chýba idea, predstava o sebe samom a svojom mieste, rovnako však chýbajú aj ľudia, ktorí by ju vedeli skoncipovať, reprezentovať a presadiť.

A tak, keď zrazu prišla kríza, zistili sme, ako to je naozaj – na Slovensku sa nám v skutočnosti celý čas odohrávali dva paralelné príbehy. Jeden z nich je nesporne pozitívny: sme v Európe, máme sa najlepšie v dejinách, prekonali sme objektívne prekážky a v rozhodujúcich chvíľach sme ukázali, že sa dokážeme vzopäť. Ten druhý je však výrazne horší: počas toho, ako sme zožínali úspechy a tešili sa z nich, sa tá istá republika ocitla v slepej uličke.

Nech je totiž slovenský príbeh akokoľvek úspešný – a on formálne je – Slovensko je zároveň skorumpovanou krajinou, v ktorej mnoho základných vecí nefunguje. Tých, ktorí nám vládnu, nezaujíma, čo s ním bude; nemajú predstavu, lebo im chýba predstavivosť, ani víziu, lebo im chýba ambícia. Sústredili sa na to, aby moc premenili na bohatstvo a vplyv, teraz sa sústredia na posledné odrobinky a beztrestnosť. Je im jedno, čo so Slovenskom bude a ako bude vyzerať.

Situácia je taká vážna, epidémia sa natoľko rozšírila a trvá tak dlho, že má nielen ekonomické ale už aj celkom viditeľné spoločenské dopady. Masové protesty po vražde novinára a jeho snúbenice neboli len prejavom zdesenia z hrozného činu, ale aj frustrácie a bezmocnosti. Ukázali, že sme sa dostali do slepej uličky, že opäť raz sme to robili zle a zašlo to priďaleko. 

Môžeme sa tváriť, že vláda vládne a normálna prevádzka bola obnovená, ale nie je to pravda. Frustrácia a bezmocnosť nezmizli, krízu sme neprekonali, naopak. Kríza, najmä v hlavách, je veľmi vážna. A opäť narážame na onen nedostatok: na koho sa obrátiť, kým si nechať poradiť? Čo v našej histórii stojí za inšpiráciu, ktoré obdobie je tými starými zlatými časmi a kto ho reprezentuje? Nikde nič.

Zachrániť by nás možno mohla Európska únia, ale zo svojej povahy nemôže nahradiť náš vlastný historický deficit. Môže poradiť, ale nebude nám prikazovať. Svoju robotu si musíme urobiť sami – najmä ak Európsku úniu tiež prijímame len ako formu, nie ako obsah.

A teraz?

Slovensko, víťaz dejín, ktorý hľadá svoju tvár

Sme tekutá spoločnosť, ako človek po rozpade dlhodobého vzťahu – nachádzame sa vo vzduchoprázdne. To, čo bolo, odišlo, príde niečo nové, ale ako to bude vyzerať, je otázne. Tento stav sprevádza neistota a strach, nedostatok oporných bodov; človek však napriek tomu vie, že musí existovať ďalej a je len na ňom, ako bude vyzerať jeho budúcnosť.

Slovensko je v rovnakej sitácii. Svoju šancu na štátotvornú ideu premeškalo, všetky podoby zmyslu svojej existencie, ktoré vyskúšalo, sa vyčerpali. Niektoré sa ukázali ako chybné a ak, tak väčšinou katastrofálne. Keďže však nemá inú možnosť, len existovať aj naďalej, musí prísť na to, aké vlastne chce byť. Inak mu hrozí, že aj naďalej bude krajinou, ktorá nemá tvár ani identitu, nie je  vysporiadaná s minulosťou, od budúcnosti očakáva, že ju za ňu vyrieši niekto iný, a keď to ten niekto urobí, tak mu nadáva.

Som presvedčený, že Slovensko je jedným z víťazov minulého storočia a prvých dvoch desaťročí storočia tohto. Na javisko dejín totiž vstúpilo ako chudobná vidiecka krajina, ktorej chýbali elity, a urobilo to po vojne, v ktorej bojovalo na nesprávnej strane. V ďalšej vojne opäť bojovalo na nesprávnej strane a využilo ju na to, aby sa zbavilo aj tých elít, ktoré malo. Potom povstalo a nakrátko sa ocitlo na strane víťazov, ale vzápätí upadlo do štyridsaťročnej diktatúry. Keď sa z nej vyslobodilo, oslabilo samé seba vyhlásením samostatnosti, s ktorým väčšina obyvateľov nesúhlasila, a vzápätí prežilo ďalší autoritársky pokus.

To je čokoľvek, len nie pokojná história – a napriek tomu  všetkému je dnes súčasťou najelitnejšieho svetového klubu a patrí medzi najbohatšie krajiny na svete. Za čo iné sa to dá považovať, ak nie za víťazstvo? Že sa to podarilo, je zmesou náhody (často sme boli vo vleku dejín) a odhodlania (v najhoršom sme sa postavili). Podarilo sa. A ďalej?

Z histórie.

Zlý príbeh

Povedali sme si o úspechoch, a teraz si povedzme o neúspechoch. Stručne povedané, toto nie je správny čas na krízu vedomia.

Európa sa stále spamätáva z utečeneckej krízy, čaká sa, ako dopadne transatlantické spojenectvo a každé voľby, ktoré nedopadnú víťazstvom toho úplne najhoršieho, sú dôvodom na oslavu. Samé o sebe by to na rozkolísanie spoločnosti bohato stačilo, Slovensko však navyše čelí problémom, ktoré sú výsostne domáceho pôvodu. 

Ak sme v úvode načrtli štyri krízy (politická, spoločenská, kríza orientácie a očakávaní), za všetky si môžeme sami, a ak niečo zlomí ten konár pod nami, bude to jedna z nich – konkrétne tá posledná. Práve preto je kríza očakávaní najdôležitejšia a potrebujeme ju vyriešiť najrýchlejšie. Zároveň je však najzložitejšia a rýchlo ju vyriešiť je nemožné. Začarovaný kruh? Bohužiaľ. Lenže nemáme na výber.

Slovensko ako celok má za sebou úspešný príbeh a dokonca aj dôvody na optimizmus – niečo sme si predsa vyprotestovali, ukázali sme, že sme tu, nevyhnutne nás čaká nová, lepšia éra. Pravda, akurát nie celá. Popritom totiž v tej istej krajine žijú ľudia, ktorí ten istý príbeh nevnímajú ako úspešný nielen na osobnej úrovni, ale ani na úrovni Slovenska. Krajina podľa nich nie je taká, aká by mala byť, a najmä nie je tam, kde by mala byť. Čoraz viac ľudí cíti nostalgiu za socializmom, čoraz viac ich Slovensko vidí ako most medzi Západom a Východom, podpora Európskej únie je čoraz nižšia.

Kompas prestal fungovať, ľudia to chcú nejako inak. Prvou lastovičkou tohto pocitu v parlamente bol Igor Matovič, pridali sa Marian Kotleba a Boris Kollár. Kotlebovi reálne hrozí, že sa dostane do druhého kola prezidentských volieb a jeho súperom môže byť prakticky čokoľvek. Alebo inak: čo také sa stalo odvtedy, čo do parlamentu zasadol Igor Matovič, aby sa tento trend zvrátil? Z kopca ideme už niekoľko rokov.

Akoby existovali dve krajiny: na jednom Slovensku stúpa angažovanosť, na druhom pasivita. Politici svojou rétorikou tak dlho strašili spoločnosť, až žnú ovocie: stúpa agresivita. Hovoríme o extrémistoch, ale sme v bode, kedy nechcete vedieť, čo si myslí človek, ktorý vedľa vás sedí v električke. Ak začujete náhodný rozhovor, zhrozíte sa. Sme súčasťou západnej Európy, ale konsenzus v tejto veci sa rozplynul. Buble to, cítime to – a neskončilo sa to ani po tom, čo sa Kotleba nestal županom, ani po masových protestoch a odstúpení Roberta Fica.

Naopak – to, čo vyšlo najavo, presvedčilo skeptikov, že všetko je presne také, ako si mysleli. Ešte iná – a početná – skupina ľudí navyše protesty vnímala ako pokus o prevrat. Takto vyzerá pohľad z druhej strany a to ešte predtým, ako spomenieme ruskú propagandu, na ktorú sme ako spoločnosť náchylní a namiesto toho, aby sme sa jej bránili, vychádzame jej v ústrety. Povedané inak, stratili sme sa.

História sa neskončila

Slovensko je dnes krajinou, ktorá stojí na počiatku novej éry, zároveň je však krajinou, ktorá je rozdelená pozdĺž mnohých čiar – tou najhlbšou je čiara vymedzená na línii má to zmysel/nemá to zmysel. Vzniklo bez idey, počas svojej existencie ju nenašlo, stále ju nemá a môže na to fatálne doplatiť: v dôsledku chýbajúcej idey bolo to bájne sociálne vlákno spoločnosti vždy slabé, posledné roky ho ešte oslabili a teraz sa navyše napína a praská. 

Slovensko sa ocitlo vo vzduchoprázdne, nemá referenčné body a pnutie je toho prejavom. Žijeme v izolovaných skupinách, v ktorých jedna strana tej druhej nielen nedôveruje, ale podozrieva ju zo zlých, ba priam škodlivých úmyslov. Už niekoľko rokov sa pohybujeme na hranici rozpadu spoločnosti a toho, čo nás drží pokope, je čoraz menej.

Do histórie sa pre inšpiráciu obrátiť nemôžeme a v súčasnosti chýbajú osobnosti, ktoré by onu ideu dokázali naformulovať; navyše chýbajú aj politici, ktorí by ju dokázali zaštítiť a presvedčiť o nej ľudí. V pesimistickom scenári sa objavujú fatálne zlyhania na každom kroku. 

Veľká časť spoločnosti je presvedčená, že posledné mesiace znamenali obrovský občiansky posun, iná veľká časť spoločnosti je však presvedčená, že to bol posun neskoro a nesprávnym smerom. Tieto dve časti sú od seba odstrihnuté a, ako sme už povedali, hoci ide o najnaliehavejší problém, zároveň je to aj problém najzložitejší.

Cítime, že niečo sa musí zmeniť, po Mečiarovi, Dzurindovi a Ficovi je čas na Slovensko 4.0 – musí však zaznieť, že tak, ako môže skončiť úspechom, môže skončiť aj katastrofou.

Práve teraz sa rozhoduje o podobe Slovenska na ďalšie desaťročie a my sa nachádzame v situácii, kedy vo svojich základných úlohách zlyháva štát a zlyháva aj spoločnosť. Nemáme to dobre rozohraté – sme rozdelení podľa toľkých čiar, že ich už ani nedokážeme nakresliť. Spája nás máločo a aj preto je beztak slabá slovenská spoločnosť taká destabilizovaná. Registrujete to? Cítite? Takto to vyzerá, keď sa rozpadá spoločnosť. Čo to môže znamenať?

Čo si povedal?

Situáciu, v ktorej sú obranné inštinkty také oslabené, že takmer neexistujú, je ľahké využiť. Môžu nám vládnuť ľudia, ktorých si nedokážeme predstaviť, pretože predstaviť si ich nedokážete nikdy, až kým vám nevládnu. Môžeme sa ocitnúť tam, kde nechceme byť. Atmosféra sa môže zlepšiť, ale môže sa aj zhoršiť – a popravde sme dlhodobo svedkami skôr toho druhého. Frustrácia môže zvíťaziť, vládnuť môže to, čo Andrej Danko nazýva deštruizmom. Vo svojej najhoršej podobe. Moc už dávno nevisela tak nízko, doslova leží na ulici a čaká, kto ju zodvihne.

Jedného dňa sa totiž o tomto období môže hovoriť aj to, že Slovensko sa z okolitých krajín najdlhšie držalo, nakoniec však podľahlo, a je to možné rovnako dobre ako to, že z toho všetkého vyjdeme noví, lepší a múdrejší. Máme na výber: buď si uvedomíme, aká vážna situácia je, alebo neurobíme nič a ďalej pôjdeme cestou, po ktorej kráčame. Na nej to nami bude hádzať tak ako doteraz, ba ešte viac, a skončí sa to katastrofou. Zodpovednosti sa nevyhneme – ak rozhodnutie neurobíme sami, vnúti nám ho doba.

Ak chceme vedieť, o čo v týchto mesiacoch naozaj hráme, možnosti sú zhruba takéto: buď chceme štát západného typu s občianskou slobodou a demokraciou alebo sa nám páčia krajiny na východ od nás s hierarchickým a direktívnym usporiadaním. Buď sme pripravení podieľať sa na svetových témach (globálne otepľovanie, utečenci, atď) alebo sa chceme uzavreť do seba. Ak to urobíme, zmierme sa s tým, že budeme musieť obetovať časť terajšieho blahobytu, pretože ten pochádza z otvorenia sa svetu a integrácie s bohatými. 

Je to jednoduché – ak chceme žiť v bohatej krajine, nemáme inú možnosť, iba spájať sa s bohatými krajinami. Musíme sa snažiť na ne podobať. Musíme sa zmeniť: nedá sa totiž mať albánsku korupciu, moldavské platenie daní, ukrajinskú úctu k zákonu a očakávať nemecký sociálny systém a švédsku zdravotnú starostlivosť.

Najmä sa však musíme rozhodnúť. História sa ani omylom neskončila a o tom, čo sa bude písať o najbližších desiatich rokoch, sa rozhoduje teraz. Zatiaľ prinajlepšom prešľapujeme na mieste a občas urobíme ďalší krok ku katastrofe.

Radi ma môžete mať tu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|