Zákon o volebnej kampani je nejasný a deravý. Za jeho porušenie ale hrozia vysoké pokuty

Vláda si svojho času dala záväzok, že vytvorí jasné pravidlá pre vedenie a financovanie volebných kampaní. Splnila si tak domácu úlohu, ktorú dostala od medzinárodných organizácií a volebných pozorovateľských misií. Pravidlá uzreli svetlo sveta v roku 2014 ako zákon o volebnej kampani. Prvý krát sa tieto pravidlá uplatnia aj na komunálne voľby.

Ministerstvo vnútra, ktoré zákon pripravovalo, sa rozhodlo pre pomerne prísny režim pravidiel. Ten uplatnilo dokonca aj na komunálne voľby, kde to nebolo úplne nevyhnutné. Na kandidátov malých miest tak kladú rovnaké administratívne požiadavky ako na politické strany. Rozdiel je pritom markantný. Politické strany majú vlastných zamestnancov a dostatok financií, aby túto administratívnu záťaž zvládli alebo outsourcovali.

Nedostatkom zákona je ale spôsob, akým je napísaný a štruktúrovaný. Mnoho pravidiel, termínov či povinností, nie je v zákone uvedených explicitne, ale je potrebné si ich implicitne vyvodiť. Pre komunálnych politikov, ktorí nie sú ani právnici a ani profesionálni politici, môže byť zákon nezrozumiteľný. A pritom za jeho porušenie hrozia vysoké pokuty. V tomto článku sa pokúsim priblížiť niekoľko nedostatkov tejto regulácie.

Musí mať kandidát na starostu obce so siedmimi obyvateľmi transparentný účet a webové sídlo?

Zákon krkolomným spôsobom rozdeľuje komunálnych kandidátov do približne troch skupín. Jedná skupina má prísne pravidlá, druhá mierne a potom je tretia skupina. To sú kandidáti, za ktorých robí volebnú kampaň politická strana a nemusia mať žiadne starosti.

Prvá skupina kandidátov, navyše od tej druhej, musí mať transparentný účet, webové sídlo a ministerstvu vnútra odovzdať správu. Zákon ju nasledovne: nezávislý kandidát na funkciu predsedu samosprávneho kraja a nezávislý kandidát na funkciu primátora mesta, na funkciu starostu obce, na funkciu starostu mestskej časti v obci nad 5 000 obyvateľov.

Problém je v tom, že gramatický výklad definície je iný, než aký autor zákona chcel. Pôvodný zámer bol pravdepodobne taký, že prísnejší režim pravidiel sa uplatní len v obciach a mestách, ktoré majú viac ako 5 tisíc obyvateľov. Tak by to dávalo aj logiku. Predsa nemôžeme od kandidátov na starostu Príkrej, ktorá ma sedem obyvateľov, žiadať, aby si kvôli voľbám zriadili webové sídla.

Lenže z toho, ako je veta v zákone formulovaná, možno gramaticky vyvodiť len to, že kandidáti na primátora alebo starostu akéhokoľvek mesta a akejkoľvek obce majú byť v prísnejšom režime. Výnimku majú mať tí, ktorí kandidujú na starostu mestskej časti v obci do 5 tisíc obyvateľov. Na Slovensku sa však na mestské časti členia len Bratislava a Košice. Obe tieto mestá majú ďaleko viac ako 5 tisíc obyvateľov.

Dve fázy volebnej kampane

Pôvodný zámer ministerstva vnútra bol taký, že volebnú kampaň vymedzí od vyhlásenia volieb až po začiatok moratória. Počítalo sa s tým, že sa kampaňovať bude aj pred vyhlásením volieb, akurát to nemalo podliehať kontrole a administratívnej záťaži. Vychádzalo sa z predpokladu, že pre férovosť a transparentnosť volieb je dôležité mať pod palcom hlavne najhorúcejšie obdobie kampane.

V legislatívnom procese, už mimo rúk ministerstva vnútra, sa pozmeňovacím návrhom do zákona dostal akýsi subrežim volebnej kampane, ktorý trvá 180 dní pred jej oficiálnym začiatkom. Je evidentné, že autor zákona s týmto subrežimom nepočítal, a tak pozmeňovací návrh narušil logiku a prehľadnosť zákona. Z hľadiska kontroly kampane tak zákon delí volebné obdobie na štyri fázy:

• neregulované obdobie;
• mierne kontrolované obdobie (propagácia kandidáta v čase 180 dní pred vyhlásením volieb);
• prísny režim (oficiálna volebná kampaň);
• a zákaz kampane (volebné moratórium).

Problémy sú hneď dva. V zákone nie je jasne a prehľadne určené, aké pravidlá sa v jednotlivých fázach uplatňujú. Je nutné si zákon viackrát preštudovať a logicky to vyvodiť. Druhý problém je, že počiatočné termíny nie sú jednoducho pochopiteľné.

Volebné moratórium je jasné. To začína dva dni pred voľbami. Lež fáza prísneho režimu začína vyhlásením rozhodnutia o vyhlásení volieb v zbierke zákonov. Je naivné očakávať, že každý, kto chce okúsiť komunálnu politiku, detailne pozná fungovanie zbierky zákonov.

Tak napríklad. Predseda Národnej rady médiám oznámil, že vyhlasuje voľby už v piatok 6. júla. Mnohí už mohli byť v presvedčení, že tento deň je oficiálny termín vyhlásenia volieb a začala volebná kampaň. Lenže vyhlásenie bolo v zbierke zákonov vyhlásené až pondelok 9. júla. Táto informácia už v médiách nerezonovala.

Nakoniec, to mierne kontrolované obdobie. V zákone je technicky označené ako propagácia kandidáta v čase 180 dní pred vyhlásením volieb. Problém je ten, že kandidát dopredu nevie, kedy sa toto obdobie začne. Presný termín si vypočíta až keď sú voľby vyhlásené, teda po šiestich mesiacoch. V prípade týchto volieb sa kandidát 9. júla 2018 dozvedel, že povinnosť evidovať všetky výdavky na svoju propagáciu má od 11. januára 2018.

Chýba manuál

Zákony sú pre bežných smrteľníkov často náročné na porozumenie. Je preto legitímne očakávať, že ministerstvo pripraví prehľadný a zrozumiteľný manuál. Na svojom webe ale zverejnilo iba informačnú stránku s prekopírovanými definíciami zo zákona. K porozumeniu pravidiel teda veľmi neprispelo.

Ak ministerstvo alebo štátnu volebnú komisiu požiadate o stanovisko k nejakej nejasnej záležitosti, odpoveď síce dostanete, ale trvá to niekoľko týždňov. Čakať v čase dynamiky a zhonu volebnej kampane na odpoveď niekoľko týždňov, tiež nie je ideálnym riešením.

Neregulovaná kampaň treťou stranou

Zákon myslí aj na to, že kampane a antikampane nevedú nutne len samotní kandidáti, ale aj ďalší ľudia, firmy, organizácie, neziskovky a pod. Inými slovami, tretia strana. Každá tretia strana, ktorá sa chce akokoľvek zapojiť do kampane, by mala podliehať podobným pravidlám, ako keby sa jednalo o kandidáta. Čo je nepochybne chvályhodné a prispieva tak k transparentnosti a férovosti kampane.

Až na jedne pootvorené dvierka. Ten subrežim kampane (180 dní pred vyhlásením volieb) sa tretích osôb netýka. Takže, kým kandidáti musia svoje aktivity evidovať už približne 10 mesiacov pred voľbami, tretie strany sú kontrolovateľné len štyri mesiace pred voľbami. V tomto medzičase môžu neféroví kandidáti využívať tretie strany na nekontrolovanú a netransparentnú kampaň. Je to zároveň aj jedna z ciest, ako vyhnúť kampaňovému limitu.

Voľby do Európskeho parlamentu majú výnimku

Zákon je nekompromisný a prísne pravidlá vyžaduje aj od kandidátov v malých mestách a obciach. Lenže špecificky pri voľbách do Európskeho parlamentu je k politickým stranám zhovievavý. Nie je prekvapením, že znova ide o nekoncepčnosť a nesystematickosť, ktorá sa do zákona dostala až pozmeňovacím návrhom.

Nevedno, či šlo len o školácku chybu, alebo skrytý úmysel, no európske voľby majú v zákone osobitný režim. Pri všetkých typoch volieb musia kandidáti a strany vypracovať a úradom odovzdať záverečnú správu o financovaní kampane. Pre európskych nie.

Pre eurovoľby, rovnako ako pri ostatných voľbách, tiež platí subrežim volebnej kampane (180 dní pred vyhlásením volieb). Náklady, ktoré sa v tomto období minú na volebnú kampaň, sa síce musia zarátať do finančného limitu, no pre eurovoľby sa o nich nemusí viesť osobitná evidencia. A teda, dodržanie limitu je neskontrolovateľné.

Záverom je dlžné poznamenať, že zámer vytvoriť reguly pre vedenie a financovanie volebných kampaní, je nepochybne chvályhodným počinom. Obzvlášť v časoch, kedy sú voľby v západných demokraciách čoraz častejšie terčom záujmu iných krajín. Pochybnosť však možno zniesť nad formu. Zákon, ktorý nie je úplne prehľadný, v ktorom definície majú iný gramatický význam, než aký bol zámer, či má prísnejšie pravidlá pre komunálne voľby, než pre tie európske, a chýbajúci manuál, asi nie sú najideálnejšou cestou.