Denník N

Prečo som v Kolíne nad Rýnom? V Kolíne v západnom Nemecku, nie v Kolíne v ČR.

„Čo bolo, bolo! Načo sa hrabať v minulosti?! Kto na minulé spomína, príde o oko! Ale kto na minulosť zabudne, príde o obe oči!“

Súostrovie Gulag, Alexander Solženicyn

Katedrála a železničná stanica v Kolíne (zdroj: www.dreamstime.com)

Do Kolína som prišla za prácou. Študovala som v Brne, kde som neskôr ako PhD. študentka pracovala na Biofyzikálnom ústave, AV ČR. V roku 2013 som začínala byť veľmi nespokojná s výplatou. Dostávala som 7 000 KČ ako štipendium z Masarykovej Univerzity. Sumu, ktorá sa v tej dobe už 10 rokov nijak nemenila. K tomu som brala ešte ďalších 7 000 KČ od BFÚ, AV ČR. Občas ma potešili odmeny, či už za publikačnú činnosť alebo v decembri na prilepšenie k sviatkom. Ale keď som tých prvých 7 000 KČ dala za nájom, tak mi veľa neostalo. Občas som brigádovala, hlavne ako čašníčka. Mala som rada aj prácu čašníčky, bola som medzi ľuďmi, ale po intelektuálnej stránke som sa uspokojivo necítila a mala som pocit, že zanedbávam vedu. Môj nadriadený, prof. Vyskot, sa vždy snažil všemožne pomôcť svojím študentom po platovej stránke, posielal nás na konferencie a letné školy, som za to veľmi vďačná. Ale jeho ruky boli tiež zviazané a peniaze navyše záviseli od získaných grantov a rôznych smerníc. V apríli 2014 mi umožnil vycestovať na trojmesačnú stáž do Konstanz, v Nemecku. Tam sa mi otvorili oči. Videla som, ako bývajú a žijú PhD. študenti na západe. Páčilo sa mi to. Videla som perfektné manažovanie apodporu študentov, vysoké nasadenie, pravidelné pozývanie vedeckých kapacít zo zahraničia, diskusie, starostlivo premyslené projekty, na ktoré je dostatok financií, širokú multi-kulti základňu študentov pôsobiacich na Odd. prof. Meyera. Vau. V tom čase som vyhrala otvorenú súťaž o pozíciu bioinformatičky na Uni of Cologne (Kolín nad Rýnom, Nemecko). Po návrate zo stáže som sa v Brne zastavila len na pár dní, podpísala výpoveď, naštvala pár ľudí a presťahovala sa do Nemecka. Môj priateľ s mojím rozhodnutím súhlasil. PhD štúdium sa mi v ČR podarilo doklepať do úspešného konca, ale trvalo to.

Odišla som za lepším.

Zarábam viac. Tabulkový plat. Ako vedecký pracovník sa pohybujem v bubline. Málokedy prichádzam do kontaktu s ľuďmi z iných pracovných odvetví ako je akadémia, ale snažím sa. Komunkácia a vnímanie okolia je pre mňa veľmi doležité. Hlavne keď idem domov, na Slovensko. Rozprávam sa s rodičmi, so susedmi, starými známymi, s kamoškami, so staršími ľuďmi i s ľuďmi vo vlaku, počúvam rozhovory iných, ked čakám pri pokladni alebo na pošte (prepáčte). Porovnávam.

V Čechách som pred svojím odchodom začínala byť chorá zo skepticizmu a negativizmu, ktorý sršal z každej bežnej konverzácie. Zanadávať si, to áno, ale niečím navyše svojvoľne prispieť k zlepšeniu spoločnosti, to skôr nie. Čo je najhoršie, sama som sa stávala večne sa sťažujúcou negatívne naladenou osobou. Zabúdala som, že sú na svete aj oveľa horšie problémy ako tie moje a ž brblať nestačí. Deprimovalo to nielen mňa, ale aj môjho partnera. Už chápem prečo. Negativizmus a sebectvo oberá o dobrú náladu, demotivuje, vycuciava z nás životnú energiu, šíri sa ako mor, neprospieva k rozvoju spoločnosti a nič nevyrieši. Veľa ľudí trpí týmto neduhom aj u nás. Nedivím sa im. Majú nato právo. Ale vždy sa dá niečo zmeniť. Aspoň máličko, trošičku. Prehltni zášť, použi logické myslenie, skús vymyslieť minimalistické riešenie. Prispej niečím do pléna nespokojných.

U mňa sa veľa zmenilo.

Snažím sa byť pozitívne naladená a motivovať ostatných. Snažím sa zapájať do dobrovoľlných aktivít. Som medzi ľuďmi, ktorí si prešli rôznymi životnými peripetiami. Sami sa zaslúžili o svoje osobné šťastie a ostávajú pozitívne naladení. Mám na mysli svojho šéfa, ktorý má ťažko hendikepovaného syna. Mám na mysli ľudí zo Sýrie, Bangladéžu, Pakistanu a Iránu, ktorých som stretla na jazykových kurzoch. Mám na mysli kolegu zo Sýrie, ktorému neuznali Mgr. titul, ale dovolili mu študovať a on študuje. Mám na mysli chalana z Afganistanu, ktorému neuznali Ing. titul zo staviteľstva, teraz pracuje ako umývač riadu, intenzívne sa učí nemčinu a chystá sa opäť študovať. Žije extrémne skromne. Valnú väčšinu peňazí posiela rodine, ktorá žije v biednych podmienkach v Pakistane, kam utiekli. Mám na mysli usmievavú mamičku zo Sýrie, ktorá má dve deti, snaží sa prispôsobiť nemeckým zvykom, snaží sa veľa rozprávať nemecky a robí všemožné pomocné práce. Mám na mysli študentov z Indonézie, ktorí majú perfektnú angličtinu, a napriek tomu trpezlivo počúvajú menej konverzačne zdatných spoločníkov, láskavo sa usmievajú a vždy sú ochotní pomôcť. Slovo snaha, snažiť sa, sa v tomto paragrafe opakuje často. Domnievam sa, že snahou treba vždy začať. Minimálne nám zlepší náladu a budeme mať dobrý pocit.

V našej pracovnej skupine sme sedemnásti, z 9 rôznych krajín. Hlavným dorozumievacím jazykom je angličtina. Nemecky príliš neviem. Chodila som na kurz, ale ak nejakú  novonadobudnutú schopnosť intenzívne nepoužívam, rýchlo ju zabudnem. Anglicky tu hovorí valná väčšina ľudí, s ktorými prichádzam do kontaktu – spolupracovníci, zamestnanci univerzitného welcome centra, trénerky vo fitku, predavačky v obchode, čašníčky či barmani, pani na recepcii u lekára, moja doktorka. Super! Aj keď to čiastočne vedie k môjej lenivosti a zanedbávaniu nemčiny. Musím sa viac snažiť.

Mám rada toleranciu. Nestalo sa mi, že by niekto v mojom okolí riešil (v negatívnom zmysle, hanlivo či opovrhujúco) farbu pleti, náboženstvo či sexuálnu orientáciu. V Kolíne je pomerne veľká LGBT komunita. Majú rôzne spolky a volnočasové centrá. Majú dokonca svoje vlastné vianočné stánky, kde môžete vidieť, že sa absolutne nijak nelíšia od iných, no, možno tam je väčší poriadok a viac smiechu. Toto mi u nás doma chýba, veľmi.

V našej skupine bežne DISKUTUJEME na rôzne témy. Nikoho neodsudzujeme. Prijímame názory tých druhých, oponujeme, pýtame sa, ideme do detailov. Mám to rada. Snažím sa pochopiť diskutéra. Riešime i kontroverzné témy, premýšlame o odpovediach, hodnotíme, ale NEHÁDAME SA. Každý má právo na svoj názor. Rešpekt. Ak nesúhlasím, môžem sa pýtať viac a dožadovať sa upresnenia a vysvetlovania. Rozumné argumenty dokážu zmeniť či upraviť aj môj názor.

Čo mám ešte rada na Kolíne? Všade sa tu dostanem na bicykli. Celé mesto je pretkané cyklotrasami. Je tu veľa zelene a parkov. Skoro každá nádoba na smeti je rozdelená kvôli separovaniu na tri či štyri časti: zmes, papier, obaly (a biologicky rozložitelný odpad). V meste je vždy živo. Kolín je známy svojimi kultúrnymi podujatiami, diskotékami, klubovou sćenou, karnevalom, divadlami. Na Univerzite sa o študentky a vedkyne zo zahraničia veľmi dobre starajú. Mávame stretnutia, kde diskutujeme o právach menšín, o prijímaní iných kultúr, aké sú kde vo svete zvyky, ako sa prejavuje nerovnováha v zastúpení mužov a žien na rôznych pozíciach, máme k dispozícii právničku so špecializáciou na rodinu, vzdelávajú nás v oblasti time managmentu a dokonca si môžeme nájsť aj svojho mentora.

Samozrejme, nič nie je dokonalé. Aj Kolín má svoje zlé stránky. Napríklad veľmi drahé nájomné, o cenách bytov nehovoriac. Alarmujúce je i množstvo závislých ľudí, ktorí sa povalujú pri hlavnej stanici (čo pripomína Bratislavu). Vadia mi lekári, ktorí uprednostňujú pacientov s privátnym poistením. Vadila mi aj jedna nemecká predavačka v drogérii, keď sa na moju kamošku z Indie divne pozrela, keď sa jej pýtala na tmavší make-up. Vtedy som si uvedomila, že má istá sieť drogérií v multi-kulti meste absolútny nedostatok tmavších odtieňov. Leto je už v plnom prúde, ja som opálená, tak dúfam, že zásoby tmavých odtieňov rýchlo doplnia.

Časom by som sa rada vrátila späť na rodnú hrudu. Prosím, naučme sa byť tolerantnejší, nebuďme zo všetkého (pred)pos…í, tešme sa z rôznorodosti a nebojme sa inakosti. Demokracia znamená aj toleranciu! Snažme sa byť lepší. Aj to pomôže prilákať múdre hlavy z celého sveta.

 

Autor: Viera Kováčová

Uni of Cologne

13. júla 2018

 

Teraz najčítanejšie