A. a H. sa poznali od škôlky. Chodili na rovnakú základnú aj strednú. Potom sa dlho nevideli. Stretli sa znovu až keď mali niečo cez 35. Náhodou sa presťahovali na rovnaké sídlisko. Obe mali po dve deti. Znovu sa spriatelili, ich deti trávili spolu čas, chodili na výlety. A. a jej manžel sa už dlhšie pokúšali o tretie dieťa, ale nedarilo sa im. A. tušila, že niečo nebude v poriadku. Mala ženské problémy, niekedy neznesiteľné bolesti. Ku gynekológovi išla, aby zistil prečo nemôže zase otehotnieť, odchádzala od neho s fasciklom žiadaniek o vyšetrenia a konzultáciu u onkogynekológa. Diagnostikovali jej  rakovinu krčka maternice, museli robiť hysterektómiu. A. bola na dne fyzicky aj psychicky.

H. stála pri nej. Pomáhala jej s deťmi, ale ešte radšej s ňou hodiny telefonovala a analyzovala. Všetkých a všetko v živote A. Tá neverila tomu, čo počúva. Jej dobrá kamarátka H. zrazu videla samé obrovské problémy, ktoré prispeli k spusteniu jej choroby. Manželstvo, práca, deti, byt. Nič z toho nebolo dobré, ba čo viac bolo to depresívne. A. nikdy nebola šťastná, mala úplne zlú karmu a tie negatívne myšlienky…. Bolo ich toľko, až to jej telo nezvládlo a začalo produkovať rakovinové bunky. A. si zapchávala uši najprv obrazne a potom aj naozaj. Keď sa už inak nedalo prestala brať H. telefón. H. to považovala za prejav jej neochoty pozrieť sa na svoj život zo správnejs perspektívy, zmeniť sa a vyzdravieť.

Takmer všetci onkopacienti, ktorých som poznala, mali vo svojej blízkosti najmenej jednu H. Brala na seba rôzne podoby. Mohla to byť kamarátka, niekto z rodiny, ale aj niekto, koho vôbec nepoznali a on nepoznal ich, ale to mu vôbec nebránilo vyslovovať zraňujúce súdy. Ono to bolí rovnako, vlastne aj viac, ak človeka jeho blízky priateľ či rodina v zásade vinia z toho, že si privodil rakovinu. Lebo ak sa na to pozeráte akokoľvek, reči o karme, negatívnych myšlienkach, psychických príčinách chorôb sú faktickým odsudzovaním chorého. Nebol dosť silný, nevedel sa brániť zlým ľuďom, určite niečo nedobré vyviedol, nechal sa otráviť nedôverou, nevedel sa vysporiadať s traumami z detstva a podobne.

Ak by ste sa o niečo podobné hoc aj s dobrým úmyslom pokúšali, nerobte to prosím. Je možné, že ten chorý je fakt lúzer a možno by potreboval konzultáciu u Freuda, ale nepotrebuje to počuť teraz. Nepotrebuje sa rýpať vo svojich traumách, lebo jednu veľkú, ak nie najväčšiu práve pred vašimi očami prežíva a robí, čo sa dá. A hlavne nezabúdajte: predtým ako sa dozvedel o svojej chorobe bol možno taký istý ako vy. Možno ho štvala svokra, možno to, že ho už roky nepovýšili v robote. Možno bol jeho otec alkoholik a možno mal niekedy pocit, že všetci sú proti nemu. Väčšinu dní ale normálne chodil do roboty, cez víkend na výlet, tešil sa, lebo si našetril na prerábku bytu a dojímal ho smiech jeho dieťaťa. Pripadal vám vtedy, že má zlú karmu? Niekedy ste mu to povedali? Ani ste o tom nerozmýšľali. Tak sa toho zdržte aj teraz, keď ani nemá silu vám oponovať.