O smutnej Mone Líze, ponožkách v sandálkoch, českej country
a o tom, čo všetko Česí považujú za knedlíky a aký je rozdiel medzi nimi a nokmi.
O pol štvrtej ráno zazvoní budík a o pol piatej štartujeme do Blavy, aby sme stihli odparkovať auto na parkovisku a dostať sa na miesto určenia, ktoré zadala cestovka. Slovákov sa nenazberalo dosť, a preto nás spojili s českou agentúrou. V Bratislave sme mali všetci počkať na mikrobus, ktorý by nás mal priblížiť k Viedni, Čechom a dovolenke.
Čakáme mikrobus. K parkovisku sa približuje čierne Super Béčko, vystupuje z neho príjemný chlapík a tvrdí, že on je mikrobus. Všetci traja nasadáme a vyrážame smer Rakúsko. Cestuje s nami ešte jedna odvážna mladá dáma, ktorej minulý rok Paxtour zrušil zájazd, keďže bola jediná zo Slovenska, napriek tomu si tú istú cestovku zvolila znova. Keby nejdeme my dvaja, tento rok nevycestuje tiež. Zaujímavé na nej bolo to, že sa strašne bránila úsmevu a smiechu všeobecne. Vraj keď sa usmieva, vyzerá ako Mona Líza. Každý normálny by to využil, ona sa radšej prestala smiať. I keď… na spiatočnej ceste sme ju videli celkom veselú. A určite nevyzerala ako Mona Líza. Niekto ju kruto oklamal a ona preto trpí.
Na parkovisko niekde pri Viedni prichádza autobus s nápisom JEDOtour. Snažíme sa príliš názov nevnímať a myslieť pozitívne. Vstupujeme dovnútra busu a cítime sa tam nejako nepatrične. Niežeby sme boli úplne mladí, ale ostatná posádka bola 60+. Ešte stále myslíme pozitívne a dúfame, že napriek rozdielnemu veku nájdeme s niekým spoločnú reč. Obzeráme sa po autobuse, ako prvé si všimneme typické sandáliky a v nich nohy v ponožkách. Aby to nebolo až také úplne klišé, ponožky neboli biele. Hrali všetkými odtieňmi béžovej, niektoré priam až skoro čierne. Nakoniec to nemusí byť až také tragické, vravíme si.
Šofér štartuje a do prehrávača vkladá cédečko. Z reproduktorov sa začnú rinúť veselé tóny českej country scény. Hovoríme si, že veď okej, mohlo to byť horšie. Mohol nám napríklad pustiť Rytmusa, PSY alebo nádejného kandidáta na prezidenta Martina Jakubca. Po piatich dňoch sme si už nie týmto tvrdením celkom úplne istí. Jakubec a Božanka by nakoniec nemusel byť až taký zlý nápad.
Na večeru si k nám prisadá jeden český párik, z ktorého sa vykľuje mimoriadne príjemná spoločnosť. Pán bol bývalý učiteľ na hotelovej škole a pani rada varila. Vysvetlili mi niečo, čo ma trápilo od nedávnej bajkovačky. Vtedy som si na horskej chate Portáš objednal tri knedlíky s lekvárom. Dovtedy som si myslel, že knedlíky s lekvárom môžu byť jedine také tie malé niečím plnené guľôčky. Buď tým lekvárom, alebo slivkami alebo niečím iným, čo sa dá použiť ako plnka. Priniesli mi parené buchty. Tri obrovské parené buchty.
S tými knedlíkmi je to v skutočnosti tak, že v Česku je knedlík úplne všetko. Knedlík je normálna knedľa, knedlíky sú i slivkové gule, ale i gule plnené mäsom, knedlíky sú i parené buchty. Knedlíky, ktoré sú robené z housky (houska je žemla, nemýliť si s našou malou husou), sú síce tiež knedlíky, ale karlovarské. Iba knedlíky, ktoré sú robené z dlhého, do rúrky rozvaľkaného cesta, nakrájané na kúsky, uvarené vo vode a pozberané z hladiny, keď vystúpia navrch, nie sú knedlíky, ale noky. Úplne jednoduché. V tej chvíli sme nechápali, prečo Čechov občas volajú paštikári a nie knedlikári.
Pochopili sme čoskoro cestou späť. Česi boli vybavení. Vôňa pečeňovej paštéty bola nezameniteľná a šírila sa celým autobusom. Z detských čias, keď sme chodili kempovávať, sme vedeli, že paštéta vydrží. Trošku sa zohreje, pustí šťavu, ale vydrží. Odkiaľ však vzali klasický biely pšeničný chlieb, ktorý v hoteli nebol, v obchodoch v Rakúsku ho nemali a ktorý bežne splesnivie po dvoch dňoch, pre nás zostáva i naďalej záhadou.
Cestu domov sme nakoniec zvládli. Našli sme aj auto, ktoré sme pred odchodom voľne pohodili niekde v Bratislave. V nedeľu na obed si plánujeme urobiť knedlíky a pri varení si ako spomienku na dovolenku pustíme staré české pesničky. Taký spomienkový sentiment…
