Vo svete operety existuje mnoho diel, nielen tých od môjho otca, ktoré sú krásne a neboli ešte objavené verejnosťou, alebo docenené kritikou. Snažím sa v rámci svojich možností podporovať ich uvádzanie. V Maďarsku sa nedávno premiérovala Vojvodkyňa z Chicaga, ktorá sa do Budapešti vrátila po dlhých 88 rokoch. Bola som sa na premiéru pozrieť a som samozrejme veľmi rada, že po tak dlhej dobe zaznelo toto dielo opätovne aj “doma”. To sa ale netýka len uvádzania inscenácií, podporujeme aj vznik čo najväčšieho počtu kvalitných referenčných nahrávok. Pred dvomi rokmi som vám spomínala, ako sme v roku 2004 nahrávali v Bratislave Čardášovú princeznú pre vydavateľstvo Naxos. Bola to nahrávka so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu a dirigentom bol Richard Bonynge.

Áno, spomínam si… Vy ale podporujete a propagujete aj vydávanie rôznych historických albumov, ktoré sú nejaký spôsobom ojedinelé. Stáli ste napríklad za vydaním nahrávky z roku 1940, na ktorej svoje operety diriguje váš otec osobne. Môžete mi povedať o tom viac?

Ten album sa volá Kálmán conducts Kálmán a ide o záznam koncertu, ktorý vznikol v máji 1940, krátko potom, ako naša rodina ušla pred nacistami do USA. Otec bol vtedy požiadaný, aby urobil koncert, na ktorom bude dirigovať rôzne známe melódie z jeho vlastných operiet. Mala som v tom čase tri roky a na koncerte som sa zúčastnila a dokonca si ho aj dodnes pamätám. Patrí to medzi moje úplne prvé spomienky, ktoré sa mi vybavujú. Preto keď som zistila, že nahrávka koncertu existuje na starých platniach – takých čo sa otáčali ešte 78 otáčok za minútu – to boli ešte predchodcovia vinylu – tak som si povedala, že by stálo za to vydať to znovu ako CD, aby bol záznam z koncertu k dispozícii aj pre súčasných poslucháčov. Spolu s nadáciou Opereta for Fashion sa nám to nakoniec aj podarilo.

Koncert je vraj unikátny aj tým, že Kálmánovi dal pri tej príležitosti k dispozícii svoj orchester Arturo Toscanini. Je to tak?

Áno, otec vtedy dirigoval Toscaniniho NBC Symphony Orchestra.

Dirigoval vtedy všetko sám, alebo niečo z toho riadil aj Toscanii?

Nie, Toscanini v ten večer nedirigoval vôbec, išlo totiž o to, aby sa budúcim generáciám odovzdala predstava o tom, ako si prial prezentovať diela ich autor. Sám dobre viete, že hoci máte v partitúre zapísané andante, alebo allegro, je vždy veľa spôsobov, ako sa dá zahrať aj andante a aj allegro. Každý dirigent to cíti po svojom a teda inak. Po čase sa niektorá interpretácia dirigenta dokonca stane slávnou, všetci sa ju potom snažia napodobňovať a už nikto vôbec netuší, ako to vlastne chcel skladateľ. Preto si organizátori koncertu priali, aby Kálmán dirigoval Kálmána. A urobili zvukový záznam, aby existovala nahrávka o jeho autentickej umeleckej predstave.

Na konci nahrávky je vraj zaujímavý bonus…

Ide o krátke rozhlasové interview s mojim otcom. Rozpráva tam s humorom o svojom detstve a kariére. Redaktor rozhlasu mu nadhodil krátku poznámku v tom zmysle, že práve “priložil svoje pero” k najvýznamnejšiemu dielu svoho života. A otec na to s humorom odpovedal, že áno, práve tým perom podpísal deklaráciu, že sa chce stať americkým občanom. „Ja, moja manželka a tri deti chceme byť stopercentnými američanmi,“ – hovorí na nahrávke.

Foto: Imre Kálmán úplne vpravo, Yvonka v strede ako malé dievčatko držané v náručí 

Váš otec študoval spolu s Bélom Bartókom, ďalším významným skladateľom, ktorý pôsobil na Slovensku a čerpal z našich hudobných motívov. Spomínal niekedy pri rozhovoroch s vami, aké boli ich vzťahy?

Môj otec Bartókovi veľa krát veľmi pomohol, boli dobrí priatelia. Bartók istého času nemal vôbec žiadne financie a môj otec mu ich požičal, keď bol na tom najhoršie. Po príchode do USA Bartók zažíval veľmi ťažké časy, lebo vtedy nastalo ťažké obdobie v podstate pre všetkých hudobných skladateľov. Bola vojna a ľudia mali úplne iné starosti, než počúvať hudbu. Bartókove diela sa nehrali, čo on veľmi ťažko niesol, ale vtedy sa nehrali diela takmer žiadnych skladateľov… V danej situácii bolo preto veľmi obtiažne nájsť nejakého vydavateľa. Otec mu vtedy pomohol práve s touto veľmi citlivou záležitosťou a našiel vydavateľa, ktorý bol ochotný s Bartókom podpísať zmluvu. A ešte aj potom, keď už bol veľmi chorý a slabý (zomrel v USA na leukémiu – poznámka autora) mu otec viackrát pomáhal.

Blízko mal aj k Georgovi Gershwinovi… 

Gershwin z Ameriky pricestoval  za otcom do Viedne. Paradoxne o niekoľko rokov neskôr celá naša rodina musela utekať presne opačným smerom – do Ameriky. Ale to vtedy nikto ešte netušil. Potom, ako spolu pochodili Viedeň a zašli na kávu aj do známej cukrárne Sacher, otec zobral Gershwina na operetu Vojvodkyňa z Chicaga. George Gershwin sa mu potom chcel revanšovať nejakým obdobným spôsobom. A keďže ho otec zobral do divadla na svoju operetu, tak na oplátku on jemu zase zahral svoju Rhapsody in blue…

Kde mu ju zahral?

Na otcovom klavíri u nás doma.

Pred dvomi rokmi ste mi spomínali, že váš otec dostal klavír darom od Giacoma Pucciniho. Gershwin teda hral Rhapsody in blue na Pucciniho klavíri, alebo ste vtedy ešte mali doma iný klavír? 

Klavír sme mali od Pucciniho. Otec si s Puccinim často písal, ale ja už neviem presne, či mu klavír daroval, alebo predal. V každom prípade Puccini zomrel v roku 1924 a Gerswin prišiel do Viedne až v roku 1928. Takže to jednoznačne muselo byť potom, ako otec získal jeho klavír. Ja si ten klavír dobre pamätám, tiež som na ňom ako dieťa hrávala…