Denník N

Akceptácia alebo dôležitosť boja za práva minorít

V sobotu ulice Bratislavy žili zhromaždeniami – Dúhový Pride na jednej strane, Hrdí na rodinu na strane druhej.

Od toho dňa vo mne rezonujú zmiešané pocity z onoho poobedia. A nielen z neho, keďže reakcie sa hrnuli z rôznych strán nielen pred konaním dúhového pochodu, ale i po ňom. Rád by som sa preto zaoberal niektorými postrehmi, ktoré ma osobne veľmi zaujali.

Vyjadrenia poslanca Hrnka na adresu verejnej ochrankyne práv sa už stali akýmsi nepodareným klišé, ktoré by si vo vyspelom demokratickom svete nevedeli ani predstaviť. Ale to nevymyslíš – to je SNS.

Ďalším pre mňa absolútne nepochopiteľným okamihom bola účasť farára Kuffu na zhromaždení Hrdí na rodinu. Okej, aby som bol úprimný, zarazila ma skôr táto fotografia, ktorá snáď nepotrebuje žiaden ďalší komentár.

pretože pózovať na fotografii so sympatizantmi strany vyznávajúcej nacistické ideály, návrh na ktorej zrušenie, podaný generálnym prokurátorom, je na najvyššom súde, je také kuffovské

Cirkev by si mala byť ako prvá vedomá dôležitosti vzájomnej tolerancie, keďže sama mala možnosť na vlastnej koži pocítiť počas mnohých dejinných období jej absenciu. A keď vravím Cirkev, nemyslím tým len jej vrcholných predstaviteľov (keďže väčšinou u nich je možné nájsť najväčšiu mieru pochopenia pre rôzne názorové a ideové spektrá), ale aj jej radových členov, obzvlášť predstaviteľov duchovenstva (kňaza Kuffu, napriek mnohým jeho zásluhám v sociálnej oblasti, nevynímajúc).

O čom potom boli udalosti uplynulej soboty? Na prvý pohľad možno majú veľa spoločného, ale keď nazrieme pod pokrievku, zistíme, že nie je výkon zhromažďovacieho práva ako výkon zhromažďovacieho práva.

Účastníci Dúhového Pride-u prišli nenásilným spôsobom bojovať za svoje základné práva. A nebudeme tu teraz hyperbolizovať skutočnosť, kázať o (ne)tradičnej rodine a pod. I keď napr. téma adopcie detí pármi rovnakého pohlavia sa nedá riešiť masovým celospoločenským konsenzom, je to otázka viac morálna a filozofická, než právna. Predsa len ak by sme si rozmenili na drobné koncept tzv. tradičnej rodiny (i keď si myslím, že každá rodina je svojím spôsobom netradičná) a chceli by sme ho ísť vyvažovať s inými modelmi, prvé zásadné rozhodnutie by nás čakalo na rázcestí výchova detí pármi rovnakého pohlavia na strane jednej a detské domovy na strane druhej. Nehovoriac o rôznych profesionálnych rodičoch, medzi ktorými sa nájdu i takí, ktorí sa z tejto formy starostlivosti o dieťa snažia len vyťažiť čo najviac finančných prostriedkov. Kde je v týchto prípadoch skrytá myšlienka tradičnej rodiny? Čo je pre dieťa lepšie?
Téma hodna rozsiahlej odbornej i laickej diskusie, avšak tomu sa teraz nechcem venovať.
Summa summarum – dúhový pride bol pochodom ZA práva sexuálnych menšín.

Keď si vezmeme antikampaň dúhového pochodu v podobe zhromaždenia Hrdí na rodinu, myslím, že môžeme na prvý pohľad jasne vidieť zmysel tejto akcie. Po prvé, manželstvo požíva v Slovenskej republike najvyššiu mieru ochrany – je definované v samotnej Ústave článkom 41 ods. 1. Ďalej zákon o rodine definuje rodinu ako spoločenstvo založené manželstvom muža a ženy. Kladiem si preto otázku – ZA čo boli v sobotu „bojovať“ účastníci zhromaždenia hrdí na rodinu?

Hlavný dôvod, ktorý ma presvedčil o opaku – a síce o boji PROTI niečomu, bol samotný dátum tohto zhromaždenia – čírou náhodou bolo zaregistrované na ten istý deň ako dúhový pochod. Náhoda? Myslím, že nie. I keď sa jeho organizátori vehementne snažili všetkých presvedčiť o pravom opaku.

Poďme ale k meritu veci. To, na čo som chcel týmto blogom poukázať, sú tieto jednotlivé myšlienky. Ako kresťan a zároveň študent práva sa na ne budem snažiť pozerať komparatívne z dvoch perspektív.

Z právneho hľadiska žijeme v suverénnom, demokratickom a právnom štáte neviažucom sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Zmyslom materiálneho právneho štátu, ktorého koncepcia je v súčasnosti (najmä po udalostiach druhej svetovej vojny, resp. totalitných režimov prekvitajúcich či už počas vojny alebo po nej) akcentovaná, je nielen riadenie sa vopred danými právnymi predpismi, ale aj (a dovolím si tvrdiť, že najmä) určitý elementárny hodnotový základ týchto noriem. Medzi axiologické uholné kamene nášho ústavného systému jednoznačne zaraďujeme slobodu, rovnosť, ľudskú dôstojnosť. Rovnaké možnosti na slobodný výber spôsobu života sú zárukami ľudskej dôstojnosti každého člena našej spoločnosti. A teraz tu nejdem rozoberať manželstvá osôb rovnakého pohlavia, čo je asi prvá vec, na ktorú si bigotní malomyseľní zadubenci spomenú ako na prvú. Navyše v podmienkach súčasnej podoby slovenskej ústavy by takéto uvažovanie nadobúdalo jednoznačné znaky konania contra constitutionem. Nevidím však najmenší problém priznať osobám rovnakého pohlavia právnu ochranu ich vzťahu prijatím právnej úpravy registrovaných partnerstiev. Pretože aj osoby rovnakého pohlavia, pokiaľ sa (ako plnohodnotní občania disponujúci autonómnou slobodnou vôľou i rovnosťou pred zákonom) rozhodnú žiť spolu a tvoriť pár, majú neodňateľné právo na zákonnú úpravu takéhoto ich rozhodnutia.
Nie, nie je to žiaden luxus či zhýralosť, ale pokiaľ sa takíto dvaja ľudia rozhodnú spolu žiť, malo by im byť umožnené zákonne upraviť minimálne ich majetkovoprávne pomery, prístup k informáciám o zdravotnom stave svojho partnera, či v manželstve také samozrejmé obstarávanie bežných záležitostí v mene druhého manžela. Toto všetko sú veci, ktoré by sexuálnym menšinám pomohli žiť dôstojnejší spoločný život a navyše by nijako nezasiahli do práv zástancov tradičnej rodiny.

Aby som ale učinil zadosť aj druhému aspektu, a síce kresťanskému, dovolím si poukázať na jednu zásadnú vec. Verím (a pritom vychádzam z oficiálneho učenia Cirkvi, vychádzajúc z Katechizmu Katolíckej Cirkvi), že Boh každému jednému z nás dal okrem nesmrteľnej duše aj slobodnú vôľu. Od Boha sme život dostali a je preto na každom z nás, ako s ním naložíme. Za to sa aj budeme každý sám za seba zodpovedať. Nebude sa za nás zodpovedať farár Kuffa ani žiaden jemu podobný zástanca všetkého klasického a tradičného. Cirkev je tu na to, aby upozornila, usmernila, v žiadnom prípade však úloha Cirkvi nesmie spočívať v nútenom diktáte správania sa pre „poslušné ovečky“.

Pri uzatváraní manželstva pred tvárou Cirkvi (ako jedným z fakultatívnych spôsobov vzniku manželstva) kňaz, ako poverený orgán Cirkvi, vyslovuje nasledovné slová: Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje. 

Čo Boh človeku dal, nech mu nikto iný neodníma. Tak by to jednoznačne malo byť aj so slobodnou vôľou a možnosťou žiť svoj život každý sám podľa seba, no najmä sám za seba…

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie