Denník N

Exmouth

a Národný park Cape Range, šnorchlovanie, rybačka a turistika

Keď sa nedarí, zadarí sa niekde inde

Vchádzame do Exmouthu, mestečka na severozápadnom cípe Austrálie. Popri ceste cupitajú tri emu deti s oteckom. Vysvetľuje im nebezpečenstvo vozovky a tak ani jedno na asfalt nevstúpi. Nie ako papagáje, ktoré v celých kŕdľoch sedia na ceste a sú také omámené smradom z rozžeravenej čiernej hmoty, že ignorujú trúbenie.

Chceli sme ísť do Národného parku Cape Range, ktorého súčasťou sú Ningaloo Reef a Yardie Creek, ale nedostali sme sa dnu. Limitovaný počet miest a veľký záujem znamenajú, že sa tu dá zostať len na tri noci. Máme prísť ráno a čakať, či niekto odíde. Sme sklamaní, ale čo už, našťastie neďaleko je kemp, kde prespíme a skúsime zajtra.

Čas sme využili na zmenu farebného dekóru interiéru, predsa len, sme znova v modrej zóne.

Naša usilovnosť nezostala nepovšimnutá. Jeden zo sivých nomádov, Arnie, ktorý sem chodí s manželkou z upršaného Melbourne hlavne kvôli rybám, sa s nami dal do reči a daroval nám kúsok denného úlovku.

Na druhý deň sme s ním išli na more.

 

Rybačka

Skoro ráno nás vyzdvihli.

Došoférovali sme k mólu, zacúvali loď do vody, nasadli a išli tam, kde sa im včera darilo. Christine, Arnie a Luke nahodili a ja som snívala. Nič sme nechytili, išli sme inde. Pre mňa je vodná hladina ako vodná hladina, ale ryby a rybári ju vidia inak.

Zase sme sa len hojdali na vlnách a čumeli na loď plnú zákazníkov, ktorí sa prišli potápať s najväčším plutovcom, žralokom veľrybím. Lode vystopujú samotára, vypustia nadšencov, nech si s ním zašnorchlujú a všetci sa tešia. Teda neviem, či aj ten žralok, ale pochybujem, že sa ho niekto pýta.

My sme tento výlet zavrhli. Zdôvodnili sme si to tým, že tých chudákov nebudeme otravovať, ale pravda bola aj, že sme na to nemali. Keby sme boli bohatí, možno by bolo všetko inak.

Arnieho ruka ukazuje pred nás, „Aha, veľryby,“ ale nech pozerám, ako pozerám, nevidím nič. Naštartoval a zrazu sme rovnakí predátori ako šnorchlovači.

Z diaľky sledujeme elegantný pohyb majestátnych tiel v ešte majestátnejšom prostredí, vynárajú sa a ponárajú a my za nimi trielime na našej hlučnej mašine, naše ničotnosti, ktoré si rozumom a zručnosťou podmanili pre nás neprirodzené prostredie. Naša vynachádzavosť nám dáva nárok na všetko. Spovedám sa, som rovnaká konzumentka ako tí, ktorých kritizujem. Čo by sa stalo, keby toto spravila sedemmiliardová masa, behalo mi hlavou, až kým nezabrala ryba. Luke s ňou bojoval, robil všetko ako opísal Hemingway a áno, bolo to vzrušujúce.

Keď sa mu konečne podarilo priviesť rybu na hladinu, stíchli sme. Bol to žralok. Luke s ním ešte chvíľu zápasil, ale nakoniec sa žralok odtrhol a zmizol.

Luke znova nahodil a o chvíľu sa mu na udici zmietal prekrásny kranas zlatý. Jeho/jej láska sa vynorila zistiť, čo sa deje. Bolo mi ich ľúto, najradšej by som ho nechala ísť, ale rybár zápasil s večerou, už-už bola na lodi, no z piesku sa vynorila treska, tisíckrát väčšia ako vianočné filé a v sekunde vcucla žlto-modrú krásu. Treska zostala na háčiku a to som už Lukovi fandila vo veľkom, už len pre tú srandu, jesť dve ryby v jednom. Treska však bola silnejšia ako lanko.

Nakoniec sa nám predsa len podarilo chytiť makrelu. Arnie ju doma vypitval, niečo vyúdil, niečo nám dal. Na večeru sme mali rybu na cesnaku a zázvore, pre backpackerov hotový luxus.

Ningaloo Reef

Skoro ráno sme mierili k bráne národného parku. O pol ôsmej sme boli piaty v poradí.

Keď nás konečne vpustili, poslali nás na najlepšie miesto, aké sme si mohli priať, na pláž, o ktorú sme sa delili len s dvoma autami.

Šnorchlovať sa tu dá z niekoľkých pláží, na výber je piesková, kamenistá, začiatočnícka čľapkačka, ale aj prúd, ktorý vynesie človeka do územia žralokov.

Ningaloo Reef volajú aj mini Great Barrier Reef. Je to tristo kilometrov dlhý útes prístupný z pláže, nepremávajú cez neho tankery, ktoré by ho poškodzovali a aj turistov je tu pomenej.

Pod vodou je päťsto druhov rýb a dvestopäťdesiat druhov koralov. Len pre porovnanie, Great Barrier Reef má cez tisícpäťsto druhov rýb a cez tristopäťdesiat druhov koralov.

Po všetkej tej kráse pod hladinou sme si ešte užili pár výhľadov z okraja rokliny Yardie Creek a spokojne sa vracali domov. Už sa stmievalo. Mávali sme kengurám.

Po zbytok nášho pobytu sme šnorchlovali, plávali a slnili sa. Bol by to raj, keby sa neobjavili Francúzi. Francúzi totiž musia na seba ziapať, aj keď sedia tak blízko seba, že sa dotýkajú lakťami. Gilotínu na nich!

Vášne zachraňujú životy

Našou povinnosťou v každom novom meste je ukojiť naše vášne, to znamená nájsť podľa mňa najlepší austrálsky vynález – Book Exchange, kde mi dajú kredit na knihy, ktoré som už prečítala a môžem si vybrať nové. Našla som takto už niekoľko pokladov ako napríklad Amy Tan, Kunderu, Margaret Atwood, Freuda. Luke si zase v železiarstve doplňuje svoju zbierku náradí a nástrojov. Chvíľu som zvládala nudiť sa v nich, dotýkať sa vecí, o ktorých som ani nevedela, že existujú, ale teraz tam vleziem len kvôli klimatizácii, keď je teplota vzduchu vonku na nevydržanie.

V Exmouthe je Book Exchange v knižnici.

Knižnica je prázdna. Prebehnem niekoľkými vyhradenými policami a na tej najspodnejšej, ku ktorej si človek musí ľahnúť, aby mohol čítať chrbty kníh, sa o stenu opiera zaprášený Brautigan. Schmatnem ho, ako keby ma mohol niekto predbehnúť. Na tetu knihovníčku skríknem, že jej hneď donesiem niečo na výmenu, nech ju nikomu, veľmi ju prosím, nikomu nedá. Donesiem jej za náruč kníh, nech si vyberie, nech si ich nechá všetky, len nech je The Tokyo-Montana Express moja.

S knihou pritisnutou k hrudi skackám von. Som najšťastnejší človek na svete, Luke môže byť v železiarstve aj tri dni, ja hladkám obal, ovoniavam stránky a predstavujem si slová zručne napísané Richardovou rukou.

Vyruší ma tieň. Zdvihnem hlavu a pozriem do podobne zasnených očí.

„Idete na výlet?“

„Dá sa povedať.“

Chlap s nežným pohľadom mi porozprával o tom, ako už desať rokov cestuje s nemeckými turistami. Už ich stretol asi stopäťdesiat. Jeho cestovanie sa začalo vďaka/kvôli podlomenému zdraviu. Mal nehodu a skončil so skrutkami v kolenách, bedrách a ramenách, kvôli ktorým nemôže ísť do vody a vlastne ani na pláž, pretože by ho piesok prevalil.

Po nehode mal rehabilitácie s nemeckou sestričkou. Bola to backpackerka. On predtým nikdy necestoval, vlastne ani nevedel, čo to backpacker je.

„Mal by si cestovať,“ povedala mu.

„Sám nemôžem.“

„Pôjdem s tebou.“

Myslel si, že sú to len prázdne reči, ale keď mu mesiac po prepustení z nemocnice zavolala, nezostávalo mu nič iné, len sa zbaliť a vyraziť.

Precestovali spolu celý kontinent a keď jej vypršali víza, nechala nemecky napísaný inzerát v jednom hosteli v Sydney, na ktorý sa mu začali hlásiť noví nemeckí kamaráti. Necháva ich u seba prenocovať, zabezpečuje, čo im treba na cestu a oni na oplátku šoférujú. Je šťastný, jeho život má znova zmysel.

 

Teraz najčítanejšie