BLOG
Zdena Baker Zvadova
Zdena Baker Zvadova
573

Región Pilbara, Západná Austrália

Karijini národný park, Dampier, pláž Cleaverville

Karijini

Prečkali sme najhoršiu horúčavu v tieni našej novej domovskej adrese, parcely číslo xx a potom sme išli na túru. Zliezli sme roklinou k jazierku Circular Pool. Voda bola ľadová, hoci teplota vzduchu bola 30°C, ale aspoň osviežila. Cítila som sa očistená, svieža a pripravená pokračovať v túre.

Preliezali sme roklinou Dales Gorge, po skalách, cez rieku, po kmeni stromu. Dostali sme sa tak k ďalšiemu jazierku s vodopádom, Fortescue Falls. Zajtra odtiaľ pôjdeme k Fern Pool, teraz je už ale čas na večeru.

Varovali nás, aby sme si nenechávali potraviny v noci vonku. Hej, zažili sme už zlodejov, ale tu kradnú dingovia.

Ráno som, ja blb, nezobrala so sebou plavky, takže kým Luke plával k vodopádom, za vodopády a naspäť, mne obhrýzali ryby mŕtvu kožu z chodidiel. Jedna mi dokonca našla otlak medzi štvrtým a piatym prstom na ľavej nohe, o ktorom som ani nevedela.

Áno, počítala som ich

Po tomto krátkom výlete do vnútrozemia sme sa znova vracali na pobrežie. Mali sme povinnú 10-minútovú prestávku, čo sme čakali, kým prejde všetkých 245 vozňov prázdneho nákladného vlaku, ktorý pravdepodobne vyviezol uhlie pre Čínu, na ktoré je toto územie bohaté.

 

Schody na mesiac

Znie to ako Stairway to Heaven, ale v hlave mi hrá Smoke on the water. Ale nejaké spojenie tam predsa musí byť. Hm … počkaj, počkaj … už viem! Voda! Voda. Aby sme mohli zažiť unikátny prírodný úkaz, musia byť splnené tieto podmienky – dobré počasie, odliv, spln a správne miesto. Miest je sedem – Onslow, Dampier, Cossack, Point Samson Peninsula, Hearson Cove, Port Hedland a Broome.

My sme sa rozhodli pre Dampier, lebo ten skrýval aj aborigénske kresby na skalách hneď vedľa pláže, odkiaľ sme mali sledovať Staircase to the Moon. To tvrdil bedeker. My sme našli kameňolom. Našťastie sa zjavil domáci, zastavila som ho, on určite bude vedieť lepšie. Vysvetlil nám, že kresby tu boli všade, ale prednosť dostali bane. S troškou šťastia sa nám môže podariť nájsť nejaké zvyšky.

„To ich nemohli napríklad vziať do múzea?“ spýtala som sa.

„Nie,“ odpovedal takým tónom, akoby som sa ho pýtala, či tu žijú morské panny.

Chvíľu sme sa medzi tými kopčiskami vylomeného kamenia motali. Šplhať sa na nich nedalo, lebo boli krehké a zosúvali sa ako lavína už len keď som sa na nich pozrela. Pár kresieb sme zazreli, ale našou námahou sme akurát len vyplašili štyri kengury. Do zotmenia bolo ďaleko, tak sme sa nevzdávali.

Zastavila som bežca, ktorý nás nasmeroval inde, niekde, kde kresby naozaj boli. Predierali sme sa rokmi nepoužitým turistickým chodníkom, cez potok, po skalách, ja v maxišatách a sandáloch, ako keby som išla do galérie. Musela som sa vrátiť, ale Luke niekoľko petroglyfov objavil.

Na pláži sa už zbieralo obecenstvo; stoličky, pivo, opekačka. Začala som sa ľutovať, bola mi zima, bola som unavená a budeme musieť šoférovať za tmy, čo strašne nenávidím. Ráno je vždy na ceste masaker. Obety v podobe kengúr a kráv v mene ekonomiky.

Úkaz bol celkom zaujímavý. Mesiac pomaly vystupoval od horizontu. Stačilo sa rozbehnúť po schodoch vytvorených jeho odrazom na plytčine a mohli sme sa ocitnúť na hviezdnatej oblohe a zhora špehovať život na zemi. Videli by sme iba krásnu modrú planétu. Z diaľky by vyzerala nedotknutá.  To by bola paráda.

Hodovanie

Zabočili sme do mesta Karratha, kde bol náš obľúbený supermarket. Po dvoch týždňoch sme mali konečne čerstvú stravu! Nakúpili sme ovocie a zeleninu a odšoférovali sa na pláž Cleaverville. Nemohli sme sa dojesť, akoby požuté vitamíny padali do čiernej diery, ktorá sa ich váhou iba zväčšovala.

Večer sme si piekli burgery. Najprv vegetariánske. Bola som hladná, netrpezlivá a súcitila som s Lukom, ktorý nielenže musel počkať, kým moje burgery budú hotové, ale upiecť mäsité bude trvať určite oveľa dlhšie. Lenže povedať niečo také chlapovi, s ktorým sa nedá rozprávať ani vtedy, keď je normálne hladný … daváj. Zrúkol na mňa, čo provokujem a zaliezol s krabicou goonu (čuča) a metalovou hudbou v ušiach.

Jedlo chutilo ako piesok, ale jedlo sa nevyhadzuje a tak som dožúvala a pustila si rock.

Nerozprávali sme sa ešte ani na druhý deň na obed. Aj susedia sa hašterili. To budeme my o tridsať rokov. Počkaj, my to už sme. Prvýkrát sme na seba pozreli, až keď sa pri nás zastavil pánko, že či nechceme rybu, že už má plnú chladničku aj mrazničku (on má aj mrazničku?). Jasne, že chceme rybu, ryby sú v tomto kraji drahé, takými darmi sa nepohŕda.

Luke rozložil oheň, aby ju hneď aj upiekol.

Sekera letela do mora.

Zastavil sa pri nás ďalší sused. Porozprával nám o kamošovi, ktorý celý život pracoval ako nádenník, žil skromne, mal len auto a psa, cestoval tam, kde bola práca, až jedného dňa zdedil dva milióny dolárov. Životný štýl nezmenil, však keď už máš raz slobodu, tak ju predsa nepredáš.

Dva týždne nato ho prevalcoval kamionista.

„No ale večer sa choďte pozrieť na pláž na rakov pustovníkov.“

Išli sme.

Nenašli sme žiadneho, čo by si privlastnil niečo špeciálne, všetci mali slimačie ulity, ale aj tak to bola paráda. Hopkali sme medzi nimi pri červenom svetle baterky a radostne výskali,

„Aj tu je jeden, aj tu!“

Pravda bola, že boli všade. Babky a dedkovia z nás museli mať radosť.

Ráno so šálkou čaju v ruke som meditovala pri výhľade na more. Spomenula som si, že mi raz Zuza predpovedala v krčme pri pive, že budem bývať pri mori. V predpovedi sa síce kampervan neobjavil, ale aj tak dobre, čo dobre, lepšie, človek sa môže kedykoľvek zbaliť a presunúť niekde inde. Napíšem jej, keď budeme mať signál, nech sa tiež pobaví.

Aby sme sa náhodou nenudili, prišla ďalšia katastrofa. Luke chcel niečo vybrať z pyramídy pekne na seba naskladaných škatúľ, nevšimol si, že na vrchu sedeli vajcia a vajcia leteli na zem. Štyri boli na cucky, šesť len prasklo, zostali nám dve.

Popratali sme odporný sliz a objali sa. Nedáme si pokaziť ďalší deň. Napchali sme sa teda chlebom vo vajci na päť rokov dopredu a pri jedle sme sledovali zápasenie obrovských mravcov. Boli také veľké, že ich Luke hneď aj zmeral. Merali 13 milimetrov. Dve dvojice sa mlátili a hrýzli tak silno, že ich bolo počuť. Zahryznúť a odskočiť. Zahryznúť a nepustiť. Do vyčerpania.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Budem písať o cestovaní po Austrálii v rokoch 2011 - 2012, pretože mi tá cesta veľmi veľa dala.

Blogy

|