Denník N

Sorošove milióny, vlastizradná agenda a tučné granty. Čo všetko by sme mali vedieť o mimovládkach

Zahraniční agenti

Keď poslanci strán ĽSNS a Sme rodina prišli so svojim bizarným návrhom o označovaní mimovládnych organizácií, bolo to možno viac smiešne, než skutočne hrozivé. Požadovali v ňom, aby mimovládne organizácie, ktorých časť rozpočtu tvoria zdroje zo zahraničia, povinne označovali svoje výstupy nápisom: “Pozor! Zahraničný agent!” Splietli si však dva rôzne zákony upravujúce dve odlišné formy občianskych inštitúcií: hoci ich zámer cielil najmä na občianske združenia, spadajúce pod zákon o združovaní, svoj návrh predložili ako novelu zákona o neziskových organizáciách. Túto povinnosť by tak uložili prevažne domovom dôchodcov či subjektom poskytujúcim rôzne sociálne služby. Keď si však uvedomíme, že v Maďarsku sa podobným zákonom podarilo zdecimovať občiansky sektor a vytvoriť z neho verejného nepriateľa, potom nie sú podobné snahy ani za mak vtipné. Naopak, “cajchovanie” časti mimovládneho sektora nálepkou zahraničných agentov sa stáva nebezpečným nástrojom ich poníženia, umlčiavania a v konečnom dôsledku aj faktickej likvidácie.

Ak dnes kotlebovci či politickí lídri z ostatných strán hovoria o potrebe jasne označiť organizácie, ktoré by mohli byť „predĺženou rukou Soroša“, povedzme si rovno, koho tým v skutočnosti myslia. Tŕňom v päte sú najmä organizácie, ktoré pôsobia v oblasti ľudských práv, monitoringu korupcie a fungovania právneho štátu, eventuálne tie, ktoré podporujú občiansku angažovanosť. Čiže, mimovládky, ktorých aktivity majú najvýraznejší dopad na formovanie politického života občanov a verejnej mienky.

 Po Rómoch a utečencoch sú na rade mimovládky

Dnes je na stole Ministerstva vnútra SR pripravovaný zákon o registri mimovládnych organizácií, ktorý by mal aktualizovať zoznam subjektov občianskej spoločnosti a sprístupniť verejnosti informácie o personálnom zložení ich štatutárnych orgánov. Tento návrh vo svojom aktuálnom štádiu  nepredstavuje žiaden nepriateľský krok. Treba sa však pripraviť na to, že schvaľovanie návrhu zákona bude sprevádzať verejná a parlamentná diskusia hojne vybavená tými najrôznejšími konšpiráciami a očierňovaním.

Mimovládne organizácie sa totiž dnes stávajú novými „Rómami“ či „migrantami“, t.j. témou, na ktorej sa bude v parlamentných voľbách testovať príčetnosť obyvateľstva a volebný úspech teórie strachu.

Viem, ako veľmi náročné pre ľudí z mimovládok je pracovať v takejto atmosfére – keď si vašu prácu neváži ani štát, a kopne si do vás každý, kto sa stal včera odborníkom na tému, ktorej ste vy zasvätili celý svoj profesijný život. A keď ste terčom šikany a zastrašovania. Viem aj to, že samotný mimovládny sektor nemá kapacity na to, aby tieto boje zvádzal sám. Napriek tomu nemám ambíciu štylizovať sa týmto textom do role hovorcu celého neziskového sektora, navyše z aktuálnej pozície podpredsedníčky politického hnutia mi to ani neprináleží.

V mimovládnom sektore som však pôsobila 8 rokov. Počas mojej praxe, kedy som ja sama viedla občianske združenie Ľudia proti rasizmu (ĽPR), sa vykryštalizoval istý set „výhrad“ voči mimovládkam, ktoré sa neustále opakovali. Ponúkam preto aspoň časť z nich, so stručnou argumentáciou na ich vyjasnenie. Možno sa časť argumentov hodí, ak bude treba konfrontovať naratív extrémistov a populistov a zamedziť tomu, aby sa diskusia, ktorá nás čaká, viedla v suteréne lacných konšpirácií.

  1. Mimovládky nie sú transparentné!

Na úvod treba povedať, že samotná požiadavka na zvýšenie transparentnosti nie je nijak nepatričná. Ak mimovládny sektor volá po transparentnosti vo verejnej správe, sú jeho subjekty prvé, kto by mal ísť vzorom.

Častokrát zaznieva, že vo vzťahu k verejnosti môže byť táto požiadavka splnená povinným zverejňovaním výročnej správy, s označením donorov, ktorí prispeli na ten ktorý projekt a aktivity. Takejto požiadavke sa dnes v neziskovom sektore zrejme nikto nebráni.

Zároveň si však treba narovinu zodpovedať, či výročná správa s odpočtom aktivít a donorov naozaj poskytne verejnosti dostatok informácií potrebných na to, aby mohla korektne posúdiť finančné prostredie organizácie: nezachytí totiž, s akými úskaliami sa musia mnohé mvo vysporiadať, ak chcú udržať svoj chod. Napríklad, že v skutočnosti smú čerpať dotácie na svoje aktivity, no málokedy na nevyhnutné režijné náklady. A že na ich úhrade sa musí častokrát podielať personál vlastnou výplatou, hoci ju vyúčtoval ako svoju mzdu a riadne zdanil. Nezistíme z neho ani to, že pracovník organizácie v skutočnosti musí v rámci jednej mzdy plniť viaceré funkcie, pretože väčšina bežných dotačných schém nepovoľuje zamestnať osoby aj na iné pozície (office manažér, fundraisor, celoročne dostupný účtovník, personalista a iné pozície, ktoré každá organizácia nevyhnutne potrebuje, akurát v mimovládnych organizáciách pre ne nejestvuje v rozpočtoch miesto). Skrátka treba rátať s tým, že výročné správy so zoznamom donorov neodzrkadlia všetky súvislosti potrebné na korektné hodnotenie finančného chodu organizácie.

Tiež treba rátať s tým, že aj v tej najtransparentnejšej výročnej správe môže ktokoľvek nájsť priestor na vtesnanie svojich pochybností, ak mu budú zapadať do jeho konšpiračného rámca, v akom o mimovládkach uvažuje. Už len púha zmienka o tom, že projekt podporilo OSF, bude dostatočným “dôkazom” o sorošovskom riadení danej organizácie.

V neposlednom rade, informácie o donoroch nie sú ani dnes tajné – je to štandardná požiadavka každého donora, aby jeho logo a názov figurovalo na všetkých výstupoch, ktoré spolufinancoval.

  1. Mimovládky zneužívajú dotácie a obohacujú sa na nich!

Zdroje získané z akýchkoľvek dotačných schém sú prísne účelovo viazané (aspoň tie, ktorými boli financované aktivity ĽPR). Znamená to, že príjemca dotácie môže ich čerpanie použiť jedine a výlučne na úhradu takých nákladov, ktoré mu donor vopred schválil ako oprávnený náklad projektových aktivít.  Pri predkladaní rozpočtu musí žiadateľ vopred predvídať a presne špecifikovať všetky položky, niekedy až čo do počtu špendlíkov, obrazne povedané.  Od schváleného rozpočtu sa potom nemôže svojvoľne odchýliť.  Nejde teda o žiadne štedré balíky, ktoré by donori – či už súkromní alebo štát – paušálne poukazovali na účet združenia, s možnosťou ich ľubovoľného čerpania na ad hoc aktivity a potreby, a s ktorými by združenia mohli voľne nakladať.

Okrem toho, donori dotačných schém žiadajú podrobné  vyúčtovanie projektov,  dôsledné zdokladovanie  vykonaných aktivít, častokrát tiež riadnu účtovnú súvahu s vydokladovaním každého minutého centu.  Pri väčšine projektov je potrebné podávať vyúčtovanie priebežne, a až na základe jeho overenia donorom sa uvoľní ďalšia splátka grantu.  To garantuje transparentnosť pri nakladaní  so zdrojmi a vylučuje rôzne špekulatívne úvahy o „obohacovaní sa aktivistov“.  Bolo by naivné myslieť si, že donorove prostriedky sa dajú zneužiť bez toho, aby si to všimol a tým pádom bez toho, aby sa pracovník združenia vystavil nebezpečenstvu  trestného stíhania za spreneveru.

  1. „A čo Európske tučné granty…?!“

Pri štrukturálnych fondoch si viem predstaviť organizácie, ktoré si z nich naozaj urobili zlatú baňu;  viď škandál, na ktorý poukázala vláda Ivety Radičovej o čerpaní fondov na zlepšenie podmienok marginalizovaných Rómov. Aj tento škandál však potvrdil, že nešlo „vykričané svätuškárske mimovládky“. (Šlo o subjekty, o ktorých nikto nikdy pred tým nepočul, boli zriadené zrejme len na tento účel, mnohé zrejme po dohode s obcami, nikdy ste ich nepočuli zastať sa Rómov ako ich cieľovej skupiny)

EÚ zdroje, ktoré mnohé bratislavské ľudskoprávne či watchdogové organizácie zvykli čerpať,  sú väčšinou z programu Európskej Komisie  – DG Justice alebo Home affairs, s rádovo nižším rozpočtom a inými podmienkami. (Môžu sa o ne uchádzať len v koalícii s viacerými organizáciami z členských krajín, nie samostatne). Tieto schémy však pokrývajú len 50 – 80% nákladov, zvyšnú časť si musí žiadateľ hradiť z vlastných zdrojov. Nájsť účelovo neviazané, voľné prostriedky na spolufinancovanie  je v slovenskom ľudskoprávnom sektore čoraz ťažie zdolateľnou podmienkou.

  1. Mimovládky sú piatou kolónou, vstupujú do politického zápasu, aby zvrhávali vlády

Toto je nočná mora, ktorá kvári Putina, aj všetkých lídrov V4. Nikoho z nich by za mak nezaujímalo, ako sú mimovládky financované a koľko krát ročne sa stretajú s Bildenbergom či Sorošom, ak by sa vyhýbali kritike vládnej moci. Lenže práve tu padá kosa na kameň.

V zásade žiadna z organizácií, ktorá ašpiruje na presadenie či ochranu legitímnych spoločenských hodnôt, nedokáže naplniť tento cieľ bez toho, aby jej aktivity nemali dopad na politiku. Interaktivita s nositeľmi štátnej moci je nevyhnutná a prítomná  na viacerých úrovniach ich vzájomného vzťahu: mvo posudzujú, či vláda a jej opatrenia smerujú k riešeniam, ktoré považujú z hľadiska svojej témy za nevyhnutné. Kritizujú vládu, ak majú za to, že ich agendu vysúva na okraj politického záujmu alebo v nej iniciuje kroky, ktoré sú v rozpore s deklarovanými hodnotami. Rovnako tak sa vzájomne dopĺňajú a spolupracujú. Takto to funguje v každej zdravej demokracii. Mimovládne organizácie teda apriori nemôžu byť apolitické.  Tváriť sa na to, že majú rešpektovať zásadu apolitickosti a žiť v akomsi politickom vákuu je nezmyselným očakávaním.

Niečo iné je zásada nadstraníckosti. Tá predpokladá, že mimovládne subjekty budú k politickým stranám pristupovať férovo, vyrovnane, bez ohľadu na politický vkus svojich zástupcov a hodnotiť činnosť strán a štátu čisto z odbornej perspektívy. Túto zásadu považujem za jednu z kardinálnych predpokladov na udržanie dôveryhodnosti a kredibility mimovládneho sektora.

Hoci dnes ja sama vystupujem v „tranzitnej pozícii“ (kedy ukončujem bežiace projekty v mimovládke a zároveň figurujem ako podpredsedníčka politickej strany), uvedomujem si, že striktná oddelenosť mimovládnych organizácií od aktívnej politiky je nevyhnutnou požiadavkou na zachovanie ich nezávislosti. Je to niečo, o čom zvlášť dnes – kedy časť ľudí z mimovládneho sektora plynule prechádza do straníckej politiky – musíme otvoriť diskusiu a nastaviť pravidlá.

  1.        Mimovládky financujú židosionistické skupiny, najmä Soroš, aby prostredníctvom nich presadili na Slovensku svoje vlastné záujmy.

A na záver najobľúbenejší mýtus, ktorý sa predral aj do vysokej politiky a osvojil si ho aj bývalý premiér Fico. Tento mýtus by mohol mimovládkam lichotiť, pretože predpokladá, že subjekty, akým bolo napr. Ľudia proti rasizmu, sú natoľko celosvetovo známe a relevantné organizácie,  že si ich „medzinárodné finančné skupiny“ vybrali ako nástroj na presadenie svojich záujmov. Že sú natoľko mocnou klikou,  že dokážu v slovenskom prostredí presadzovať už nie len že vlastné záujmy, ale dokonca záujmy mocných zahraničných entít. Preto sa oplatí rôznym „Bildenbergovcom“, „Sorošovcom“ a iným „iluminátom“  investovať  do nich.

V skutočnosti je pravda oveľa prozaickejšia : pri všetkej úcte k pánovi Sorošovi, s najväčšou pravdepodobnosťou ani len netuší, aké mimovládky na Slovensku existujú. Slovenská pobočka Nadácie otvorenej spoločnosti počas celej doby svojej existencie vypisovala z hľadiska tém presne tie isté grantové schémy, aké vypisoval aj štát (podpora ľudských práv, boj proti extrémizmu, podpora vzdelávania Rómov atď). Čiže nenastoľovala žiadne také témy, ktoré by boli neštandardné a v ktorých by  žiadatelia o grant – hoci len hypoteticky – mohli realizovať aktivity otvárajúce cestu mocenskému vplyvu iných subjektov.

Konšpirácie podobného typu najčastejšie vychádzajú z obrovského preceňovania ich autorov: tí považujú samých seba za natoľko dôležitú a významnú spoločenskú jednotku,  že predpokladajú, že akési mocní svetoví mecenáši ich chceli manipulovať či umlčať. Dokonca na to vynakladali milióny zo svojich zdrojov. No oni dokázali tieto sprisahanecké snahy prekuknúť.  Všetkých ostatných, ktorí s nimi nezdieľajú ich presvedčenie, označujú za ovládané ovce. Bohužiaľ, smutnou pravdou (pre nich) je, že v skutočnosti by asi žiadnej „svetovej finančnej mocnosti“ nestáli za to, aby museli vynakladať obrovské zdroje na ich umlčanie. Rovnako bezcennou by pre nich bola slovenská mimovládna organizácia typu ĽPR, ktorá reálne nemá žiaden dosah na ovládanie ani len domácich politických elít, nie to zahraničných.

Kto ochráni tých, ktorí chránili ostatných? 

Isteže  v spletitej štruktúre občianskeho sektora existujú aj subjekty, ktorým o deklarované hodnoty až tak nejde. Dokonca aj tie organizácie, ktoré sú transparentné a etablované, občas urobia chyby.  Ibaže dnes nejde o jednotlivé organizácie, ale o princíp: ak dovolíme decimovať mimovládny sektor a oklieštime možnosti občianskej spoločnosti angažovať sa, znamená to, že strácame jeden z pilierov demokracie. Životaschopný občiansky sektor, zastúpený najrôznejšími druhmi mimovládnych organizácií, je totiž kľúčovým predpokladom na jej udržanie:  funguje ako hrádza a poistka pred nekontrolovateľným rozpínaním štátnej moci a  poskytuje priestor pre názorovú a hodnotovú pluralitu.

V Rusku či Maďarsku sa mimovládne organizácie nedokázali ubrániť snahám vládnej moci o ich systematické vytesnávanie z verejného priestoru. Minimálne v Maďarsku by si ešte pred pár rokmi ani len nepomysleli, že takýto lynč (vrátane prehliadok ich sídel) bude legálne možný. Aj na Slovensku sme svedkami toho, že naratív o nebezpečených, podvratných a štát ohrozujúcich mimovládkach už nie je v repertoári len extrémnej pravice, ale počuť ho priamo z Národnej rady a Úradu vlády. Preto budú slovenské občianske organizácie potrebovať silný hlas, schopný a ochotný sa ich zastať.  Ak dnes samotní občania neochránia neziskový sektor, o pár rokov nebude nikoho, kto ochráni občanov.

 

Autorka je podpredsedníčka politického hnutia Progresívne Slovensko

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Irena Bihariová

Irena Bihariová

Slniečkarka, ľudskoprávna svätuškárka, odborníčka spoza zeleného stola bratislavskej kaviarne, predsedníčka iluminátmi dotovanej organizácie Ľudia proti rasizmu. Ale Rómov som si k sebe domov už zobrala!