Denník N

Úvod do hraničnej poruchy osobnosti

HPO je beštia, ale zato sa ako beštie nemusíme správať aj my, čo ňou trpíme. A že to robíme radi!

Hraničná – alebo emocionálne nestabilná porucha osobnosti patrí k raným PO a jej prejavy si môžete v tejto chvíli pokojne vygoogliť. Predovšetkým je typická splittingom, čiernobielym videním sveta. Okolia. Seba. Všetkého. Buď-alebo a nič medzi. A ako prezrádza názov, nevieme nijak úžasne korigovať svoje emócie, ktoré lietajú zhora nadol a vo vzťahu ku každej hlúposti sú zničujúco intenzívne.
„Z písomky mám FX/päťku. – Na tú školu nemám. – Musím sa ísť zabiť!“
„Usmial sa na mňa kolega. – Včera som ho síce nenávidela, lebo ma nepozdravil, ale teraz ho za toto milujem. Fakt že jo.“

Ako som napísala hore, porucha vzniká v útlom detstve a nik z nás, hraničiarov, si ju nepýtal. Zanedbávanie, chyby vo výchove, zneužívanie, to, že nás rodičia nútili jesť priveľa brokolice.* Nemôžeme za to, že ju máme. Ale už veľmi dobre môžeme za to, ako sa správame a či toto svoje „postavenie“ (hendikep, lepšie napísané) využívame a kruto manipulujeme.
* Neviem písať ani seriózne myslené texty bez občasného „hlodu“. Som ako americký film, ktorý sa bez nejakých tých gagov zvyčajne nezaobíde.

Som hraničiarka. Asi celý život, i keď výraznejšie prejavovať sa to začalo v 18 rokoch: nešťastná láska, začiatok sebapoškodzovania, podivné narábanie s emóciami a blah-blah. Na pubertu bolo už trochu neskoro a rezanie sa už vôbec nebol prejav „emo“, túžba po pozornosti alebo suicidalita, ako si mnohí radi myslia. Bolo to uvoľňovanie prílišného napätia, volanie o pomoc, potláčanie myšlienok na závažnejšie ublíženie si. To by som rada zdôraznila, pretože najmä mladí si s obľubou myslia, že SP je proste to, že chceme byť cool. No houby. Je to psychická porucha, hrabe nám a potrebujeme na to lieky. Pomoc bude vítaná.
Mne sa jej na úvod nedostalo: Mama viedla nepríjemné reči, psychológ mi SP zatrhol (samozrejme som ho za to do krvi znenávidela) a spolužiaci na gymnáziu si ukazovali na ruky, tupo sa smiali a občas utrúsili nejakú úplne odveci poznámku.

Za školským psychológom som zašla po mesiaci a pol od začiatku ubližovania si. Vydržal so mnou dva roky a keď ma „vyhodil“, do krvi som ho opäť znenávidela, čo inak trvá dodnes. Od r. 2012, keď ma priamo od neho brali do Pinelovej nemocnice v Pezinku, ale to je na iné rozprávanie. V súčasnosti mám úžasne úžasnú psychologičku, ktorá sa práve nachádza v „bielej zóne“ môjho splittingu, preto je taká skvelá.

Summa summarum, na terapiu chodím 8 rokov a i tak dokážem stále byť taká, o akej sa práve chystám písať (a čo malo byť gros celého článku, ale chcelo to niečo na úvod).

Sama mám HPO a dosť ich takých poznám, hoci len z internetu. Za tú dobu, čo sa pohybujem medzi „cvokmi“ (to slovo nemyslím v zlom), som vypozorovala pár vecí, ale ešte kým sa k nim dostanem, musím zas trochu odbočiť, alias… nie, k tomu, o čom chcem písať, sa nedopracujem asi ani do polnoci.

Tak, ako som pro-choice, pro-LGBTI, anti-(vyberte si nemenovaných slovenských politikov, amerických či ruských prezidentov, ktorí sa vám tam hodia a zistíte), tak som aj za to, aby sa psychické poruchy/choroby detabuizovali. V blogovej sfére sa pohybujem vyše 10 rokov, z toho 3 píšem blog o tom, ako mi šibe. Je to čítané… či aspoň bolo na blog.cz, po prechode na WordPress mi nechcú komentovať, fňuk. A tak ľudia vedia, že som hraničiarka, možno bipolárka, že sa nachádzam v PNPP v PK úplne bežne a že samovraždu neodsudzujem.
Ale ak za mnou prídete, že práve nemáte čo robiť a chcete sa smrteľne predávkovať dedkovou Viagrou, nakopem vám zadok.
Je mi jedno, že to o mne vedia (už i vy, ach!), ak to pomôže aspoň jednému podobnému človeku, svoj účel to splnilo. Je to súčasťou procesu „čo na tom, že mi šibe, veď každý sme lietadlo“ – tým chcem povedať, že byť duševne hendikepovaný nie je nič, čo by malo byť hanbou, smrteľným odsúdením na večné zatratenie, et cetera, et cetera.**
** V SJ „a tak ďalej“, na skratku etc. som navyknutá viac, preto ju používam.

Nie je to ničím, za čo by sme sa mali skrývať za každým rohom a báť sa o tom hovoriť. Lenže – nie je to ani čosi, čím by sme sa mali hrdiť, biť sa za to do pŕs a prosiť o zľutovanie, dačo v štýle: „Ja som hraničiar, kto je viac? – Mám HPO, ľutujte ma! – Ja za to nemôžem, to moja hraničná PO!“
Ale že toto hraničiari robia radi. Veľmi radi. To negatívne na emocionálnej nestabilite tohto typu – lebo existuje ešte i impulzívny typ, ten nepoznám – je sebaľútosť, manipulácia okolia, vydieranie napr. samovraždou alebo to, že vieme byť úplne úmyselne sakra zlí a potom ukazujeme prstom na tých druhých, že za všetko môžu oni.

Okej. Okolie k nám bolo zlé, kedysi dávno. Lenže máme teraz právo byť k ničnetušiacemu okoliu zlí aj my? Lebo pred 100 rokmi mi… (doplňte si) Nie, nemáme. Nemôžeme sa dakomu pomstiť za to, čo nám niekto v detstve vyviedol. Ale to my robíme: otec Jožko nás zanedbával či bil, my za to máme HPO, a potom v dospelosti sme odporní na všetkých Jožkov, lebo tak to má byť.
Nemá.

Peace.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Sonya Merchier

Sonya Merchier

Nielen tombraiderovská cosplayerka, stále dúfajúca "spisovateľka", pôvodne pravidelná návštevníčka psychiatrie, so zmyslom pre humor, depresívna i hypomanická, divná a náladová.