Nahnevaný občan píše vláde

Toto je moderná doba, už nepíšeme listy. Posielame si wordové súbory a v nich myšlienky, ktoré by si zaslúžili listový papier – aby sa uchovali, aby sa zdôraznila dôležitosť napísaného, aby sme si ich aj po rokoch mohli prečítať a precítiť ich obsah.

Raz som takýto súbor dostal, nebol veselý. Vlastne bol veľmi smutný. Snažil som sa medzi riadkami nájsť nejakú nádej, čítal som ho tak, aby som ju v sebe mohol živiť a robil by som to ešte dlho, nebyť múdrosti druhých. Ber to tak, že ten, kto to napísal, ti nechce ublížiť. Podáva ti zjemnenú verziu, v skutočnosti je to ešte horšie, povedali mi vtedy. Mali pravdu: keď som si ho prečítal opäť s tým, že skutočnosť je omnoho horšia, všetko som to tam našiel. Zrazu som chápal, že v tých riadkoch žiadna nádej nie je.

A tak teraz žiadam aj vás – tieto riadky čítajte tak, akoby v nich v skutočnosti bolo čosi omnoho horšie, presne tak ich totiž myslím. Nenapíšem to, toto by ani Word nezniesol, ale tvárme sa, že to tu napísané je. Možno aspoň do piateho odstavca ma hnev prejde, ale momentálne je zo mňa veľmi nekonštruktívny občan. Toto nie je žiadne j’accuse ani je suis, normálne po slovensky toho mám plné zuby. Prečo?

Pretože ste urobili toto: oklamali a obtiahli ste svojich voličov. Nedajte sa pomýliť, my vieme, že ste jedno. Odrbali ste ľudí. Toto nie je nejaká bežná hra, v ktorej minister prihrá miliónik sem a druhý tam a je to celé zo štátneho, takže je to tak nejak jedno. Toto nie sú súkromné firmy my už dobre vieme koho tak obyčajne pricucnuté na štát. Na to všetko sme si zvykli, vy ste však dokázali viac.

Okradli ste tisíce bežných ľudí, ktorí od vás nič nechcú. Naopak, robia všetko preto, aby stáli na vlastných nohách a ani nepotrebovali ten štát, ktorý ich zdiera a pod nohy im kladie všetky možné prekážky. Aby s ním, preboha, len nemali nič do činenia. Toto sú ľudia, ktorí makajú deň aj noc, nemajú pracovnú dobu, maródky ani dovolenky, len aby si nejako vybudovali to svoje malé šťastie. Celé roky drú a snažia sa. Čoho sa za to od vás dočkali? Úplne ste ich okašľali. Ukázali ste im, čo sú zač, ako si ich vážite a čo si o nich myslíte.

Je to o to bezohľanejšie, že nespravili nič zlé – previnili sa len vierou, že ak budú pracovať na štátnej zakázke, môžu sa spoľahnúť, že za to dostanú zaplatené. Viac sa mýliť ani nemohli, lenže úprimne, že dokážate až toto, že až sem zájdete, to by napadlo naozaj málokomu. Sprosto, otvorene, verejne, pred očami celej republiky ste ich okradli. Uvedomujete si, že ste im zničili životy?

Už je tu aj siedmy odstavec a hnev stále neprechádza, vy ste sa totižto nezastavili a urobili ste aj toto: nielenže ste ich okradli, ale ešte ste to aj všetko vymysleli tak, aby ste ich odrbali druhýkrát, lebo jeden svet nestačí. Kam sa len dalo, ponastrkovali ste schránky, vaša stajňa je prepchatá bielymi koňmi. Kam sa človek pozrie, ešte aj v tej reštrukturalizácii, ktorá sa tvári, źe to celé zachráni, sú všade vaši ľudia. Ak by to nebolo na vracanie, bol by to fascinujúci príklad toho, ako súkromná firma, vláda, súdy a polícia spolupracujú na tom, aby vlastnému občanovi zlomili krk. Ako vravím, my vieme, že ste jedno.

Čiže ste človeka okradli a vytreli s ním dlážku, ale ani tam ste neskončili. Máte toľko drzosti, že otvorene dávate najavo, ako strašne jedno vám to je. Toto vám síce môže byť trochu cudzie, ale ja vám to poviem: v slušnej krajine sa nekradne. V menej slušnej sa kradne a keď sa na to príde, tak sa za to preberá zodpovednosť, no a u nás sme si akosi zvykli na to, že sa síce kradne a neodstupuje, ale aspoň sa tvári. Že sa to nestalo, že sa za to nemôže, že to bolo inak. Skrátka, zmierili sme sa s tým, že čo nie je prizvárané, to ukradnete a čo prizvárané je, to aspoň zničíte, ale naivne sme si mysleli, že sme sa dohodli, že to aspoň zahráte.

Lenže už aj na to ste sa vykašľali. Dávate to nadrzovku, už sa ani netvárite, že sa aspoň tvárite. Povedali ste si, že to síce bude nepríjemné, ale proste to treba dať. Žiada si to tú obeť, chlapi. Treba zaťať zuby, pár dní byť za idiotov, ale v mene my už dobre vieme čoho to proste musíte vydržať, veď o chvíľu sa začína hokej. Je vám jedno, čo si o vás kto pomyslí, úplne vám to je jedno. Porušili ste ešte aj to nepísané pravidlo, že keď už kradnete a my to dobre vieme, budete sa aspoň tváriť, že vás to akože mrzí a my na oplátku nebudeme príliš často spomínať kandelábre. Toto sa vážne nerobí, vy ste ich nielen okradli a vytreli s nimi podlahu, ale ešte do nich na tej podlahe aj kopete. Idete ako valec, nič vás nezastaví, stratili ste kontakt s realitou, ste ako napikovaný hiphoper v poslednom ťažení.

Poviem vám, ako sa cítim. Je mi jasné, že počas písania tejto vety ukradnete viac peňazí ako ja za rok zarobím. There. It’s gone. Nepáči sa mi to, ale zvykol som si. Ja viem, je to hrozné, ale prah bolesti ste mi posunuli tak vysoko, že taký Bubka sa ešte nenarodil. Prekvapiť ma chce fakt gule, teraz sa vám však aj túto latku podarilo preskočiť, lebo ste mi nespravili len tak bežne zle, vy ste sa ma hlboko dotkli. Drzo a hnusne.

Mám pocit – a to ešte nie som z tých, ktorých ste položili na kolená – že ste do mňa vošli zadným vchodom, natlačili ste sa tam a ono to nekĺže, zúfalo to nejde, ale vy to nakoniec dokážete. Lebo môžete. Dáte to do konca a potom nás len tak necháte ponížených a s potrhanými vnútornosťami, nech sa o seba postaráme, a ešte nám aj budete tvrdiť, že ste robili, čo sa dalo. Toto je vyložene sprosté.

Myslím na tých, ktorí mi pred pár mesiacmi vraveli, že som blázon, ak platím dane. Vedel som, že majú pravdu a srdce mi pukalo, keď som tie peniaze posielal na vaše účty, ale prečo ste mi to museli hneď o pár týždňov pripomenúť? Myslím na to, čo mi občas napadne – či náhodou najistejšou cestou k úspechu v tejto krajine nie je niekoho bohapusto a bezohľadne okradnúť. Vy ste to predsa spravili a úspešní ste.

Poviem vám aj, čo si myslím: toto vás dobehne. Môžete si na mieru vypisovať tendre a robiť tunely, ale keď okradnete bezbranného človeka, jemu podobní vám to neodpustia. To, čo ste urobili, je čitateľné aj pre vašich voličov, prekročili ste čiaru. Nemôžete to uhrať. Budú voľby a ak nie tieto, budú ďalšie. Bude sa vám to zbierať, to nie je domnienka ale konštatovanie, lebo presne takto fungujete. Nemôže sa to nezbierať, lebo nemôžete prestať kradnúť, keď budete odchádzať, buďte len potichu radi, že vás nepoženú svinským krokom.

To vy ste na vine. Kvôli takým ako ste vy tu ľudia majú pocit, že tá revolúcia vlastne žiadnou zmenou k lepšiemu nebola, to vďaka vám si decká chcú brať späť svoju krajinu. Samozrejme, že majú pocit, že ju ktosi uniesol, rozkradol a prichádza na stále nové spôsoby, ako ukradnúť ešte niečo. Každý deň im predsa dávate najavo, že vy môžete všetko (vyhraj voľby a…) a oni nič (volič je hovno…). Ja viem, vám je to jedno, vy by ste sa mali dobre za každého zriadenia, ale ako im to máme vysvetliť my, ktorým záleží na tom, či žijú v komunizme alebo demokracii? Uvedomujete si, do akej situácie nás dostávate? Veď my tu nejako musíme žiť a ešte sa máme za vás starať aj o to, aby tu príliš veľa ľuďom definitívne nepreskočilo z toho, čo robíte? Veď už majte toho Boha.

Takže tak. Nenapísal som všetko, čo som chcel a nie je mi lepšie. Keď si tento list budete čítať, pamätajte na úvod: tieto riadky čítajte tak, akoby v nich v skutočnosti bolo čosi omnoho horšie, presne tak ich totiž myslím.