Denník N

Prečo sa Napoleon na Alexandra nechytá

Alexander the Great
Alexander the Great

Včera pri presúvaní kníh z jedného miesta na iné, som natrafil na knihu Commanders (The Greatest military leaders; R.G. Grant, 2010), kde na obale svieti podobizeň Napoleona, akoby práve on mal zosobňovať model ideálneho vojenského veliteľa. To prečo nesúhlasím, vypíšem aspoň v pár bodoch, ktoré ma odvtedy napadli, v porovnaní s osobou Alexandra Veľkého, ktorý si ako jediný zaslúži tróniť na obale.

Som si vedomý toho, že každý je po bitke skvelý generál a že nazerať na niektoré kľúčové aspekty bitiek z dnešnej pozície si pýta veľkú dávku predstavivosti a empatie. Avšak, aby blog nemal dĺžku knižného vydania, nebudem sa venovať detailne každej situácii alebo kontextu, z ktorého jednotlivé etapy budú vytrhnuté.

Bod prvý a sám o sebe by mal byť dosť postačujúci na to, aby tento pomyselný súboj úspechov vyšiel v prospech Alexandra: v skratke, na rozdiel od Napoleona, Alexander neprehral ani jednu bitku, vojnu, alebo kampaň. Bodka. Nestačí? Tak si poďme trochu rozobrať niektoré ďalšie udalosti…

Začnem s útokom Napoleona na Moskvu z roku 1812. Pomenujte si to ako chcete, ale buď sa jedná o jedno z najhorších vojensko-spravodajských zlyhaní z histórie, čistú nedbalosť, alebo o podcenenie nepriateľa, resp. arogantný prístup Napoleona (žiada si priam použitie slovíčka hubris v tomto prípade). Veď ako inak sa dá vysvetliť, že vyše polmiliónová armáda ostala v šoku, keď na čele s Napoleonom vstúpila do Moskvy a až tam na mieste zistili, že ruská armáda spolu s 2/3 všetkých obyvateľov vlastne opustili mesto…a následne ho ešte aj po sebe zapálili.

Kam sa podeli vojenský prieskumníci? Kde sa nachádzali Napoleonovi skauti a teda výzvedná jednotka, ktorá hlási pohyb nepriateľa niekoľko dní vopred? Ak Napoleonovi špicli nezistili, že nielen 200 tisíc ľudí opustilo mesto, ku ktorému sa blížia, ale zároveň aj celá armáda, ktorá mala brániť mesto, pýtalo si to vtedy na mieste dôrazne prehodnotiť celú túto eskapádu, ktorá sa neskôr z tohoto východného dobrodružstva nakoniec aj stala…Pretože tento samotný varovný signál bol dosť sám o sebe red flag a.k.a., blikajúce upozornenie, že ak Rusi vedia takto Napoleona prekvapiť (a zároveň utajiť svoje pohnútky) hneď na začiatku kampaňe, koledujú si francúzi o väčší prúser (ktorý sa onedlho aj dostavil).

Z Napoleonovho nerozvážneho ťaženia na východ sa z pôvodného počtu cca. 600,000 vojakov Grande Armée vrátilo necelých 30 tisíc…Áno, áno, týfus, ‘generál zima’ atď sa postarali o značnú časť redukcie vojska, ale s tým sa muselo predsa počítať. Na porovnanie, keď Alexander prekročil Hellespont (Dardanely) a vyšlápol si to do Ázie, jeho armáda čítala necelých 30 tisíc grékov. Po dvanástich rokoch presúvania Alexandrovho vojska z Európy, cez Áziu do Afriky a naspäť do Ázie, jeho armáda dokonca narástla päťnásobne…čím to asi bude? Niečo mi hovorí, že to bude celkovým prístupom k nepriateľovi a dobýjaniu ako takému.

Zatiaľ čo Napoleonovo vojsko rabovalo, zabíjalo a znásilňovalo po ceste, Alexandrovo si zobralo príklad z ich vodcu a v Súsach sa 10,000 macedónskych vojakov zosobášilo s peržankami, po vzore Alexandra. Globalizácia po macedónsky v priamom prenose, keď to slovo ešte ani neexistovalo. Slovo dobýjanie dostalo nevídaný rozmer. Priam kardio rozmer. Aj o tom je líderstvo, aj o tom je inšpirácia, ktorá dokáže zarezonovať u vojska a namiesto spálenej zeme, zanechať po sebe niečo pozitívne, čo trvá…Vzájomné obohatenie kultúr, namiesto pustošenia a nekonečného prelievania krvi.

Keď sme pri tej spálenej zemi, logistika je ďalším samostatným prvkom, ktorý Napoleon nezvládol. Hovorí sa, že Napoleon dal na svoje ťaženie do Ruska dokopy dovtedy to najväčšie vojsko v histórii, čo sa týka do počtu vojakov. Na jednej strane bravúrne presviedčacie schopnosti, na druhej nedomyslená vojenská logistika, ktorá sa podpísala na grande neúspechu. Pripomínam, že hovoríme o dobe, kedy fungovala infraštruktúra na inom leveli, ako za čias Alexandra, 2,000 rokov predtým…Za čias Napoleona sa zásoby dali presúvať dokonca už aj po koľajniciach.

Keď bola Napoleonova armáda ešte len v Litve, na ceste do Moskvy, už vtedy sa stretávala s chorobami, hladom, a najmä dezerciou. Spúšťačom týchto udalostí malo spoločného menovateľa: slabá logistika. A teda tam, kde bol nedostatočný prísun vody a stravy, vojaci boli nútení jesť zhnité jedlo alebo piť z mlák (žeby práve tu, sa naučili francúzi jesť slimákov?). Nedostatok jedla a vody, ktoré zužovali Napoleonove oddiely, malo za následok, že sa správali ako kobylky, ktoré po tom ako prejdú krajinou, zanechajú po sebe len skazu. Vyše pol miliónová masa ‘kobyliek‘, ktorá pustošila a plienila riedko obývanú a zároveň chudobnú časť východnej európy sa stala totiž osudná samej sebe.

Ak si pozriete mapu putovania Napoleonovho vojska, je jasné, kde vznikal ďalší problém. Armáda po tom ako Bonaparte zahlásil v Moskve na ústup vojska, sa totiž vracala približne tou istou trasou naspäť, ako keď smerovala na Moskvu. To znamená, že vojaci boli konfrontovaní následkami svojich činov. Vojsko sa ocitlo na spustošenom území, kde bolo obkľúčené nepriateľsky naladeným obyvateľstvom, ktorých zásoby predtým vyrabovali. Výsledok? Zásob jedla a vody bolo ešte menej ako predtým, čo situáciu dramaticky len zhoršilo a vojaci boli nútení piť zo studní, ktoré boli náročky kontaminované, plus ich pud sebazáchovy ich nútil konzumovať vlastné kone, ktoré boli nevyhnutné pre boj s kvalifikovanou kozašskou kavalérou.

To, že niekto je nepoučiteľný z histórie je badateľné aj na Hitlerovi, ktorý priam kopíroval chyby Napoleona. Ten totiž presne takou istou metódou ‘spálenej zeme‘ o storočie neskôr vošiel do Ruska. Táto taktika rabovačiek, vyvražďovačiek a vypaľovania celých dedín stála život tisícov Nemcov, ktorí na ústupe boli zoči-voči konfrontovaní následkami ich vlastných činov, respektíve činov SS Einsatzgruppen.

Niekto kto sa asi viac nudil vypočítal, že Alexander a jeho vojsko prešlo za dvanásť rokov ich kampane dokopy vyše 35,000 kilometrov. To je ako celý obvod zemegule. Pešo alebo na koni. Ďakujem pekne. Nech sa páči. Ale nejde o čísla. Ide o to, že sa zaobišli bez metódy spálenej zeme aj keď s istou výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo (všakže Perzepolis). A možno práve správanie sa iným dobyvateľským spôsobom na nepriateľskom území sa podpísalo na tom, že sa Alexandrovo vojsko navzájom doslovne nezožralo.

To, aký bol Napoleon ‘zdatný’ nielen v logistickom ale aj strategickom plánovaní hovorí sám za seba fakt, že pri plánovaní kampane do Ruska trval na tom, že celá bude trvať len tri týždne…Výsledky celej tej nešťastnej eskapády (pre francúzov najmä) nasvedčujú však tomu, že keď Napoleon plánoval inváziu, myslel iba na manévre s ruskou armádou. To, že bude musieť bojovať proti ruskému počasiu resp. treskúcej zime a.k.a. ‘generál zima’; chabej infraštruktúre; miestnym obyvateľom; chorobám a jeho vlastnej arogancii; nedošlo ani samotnému vodcovi. Prečo? Práve kvôli vlastnej arogancii a ignorácii. Veď ‘za tri týždne sme doma’…

Hoci francúzi nestratili jedinú bitku proti ruskej armáde až do ich slávne-neslávneho ústupu, začali strácať vojnu s logistikou od samého začiatku kampane. Treba naozaj uznať, že poskytovanie zásob veľkosti Napoleonovej armády bola logistická nočná mora pre francúzske velenie, avšak za nich a ich samotný výber zodpovedal sám Napoleon. Tak isto ako za samotné čísla armády. Niekedy menej je naozaj viac. Pamätám si z jednej knihy ako vojak, ktorý sa zúčastnil pochodu na Moskvu opisoval, ako tým oddielom, ktoré boli v zadnej časti vojska sa neušlo ani jedla ani vody. Ak sa aj narazilo na dedinu, ktorá bola lepšie zásobená, jednoducho to nikdy nevystačilo na to, aby nasýtila všetkých…a kto prv prišiel ten prv…veď viete…A tak to šlo, až pokiaľ niekomu nerupli nervy a oddiely, ktoré boli v úzadí a teda na konci potravinového reťazca, začali podnikať vlastné operácie na získanie jedla a vody. To však ničilo disciplínu, zvyšovalo dezerciu a kazilo morálku, keďže vojaci museli dosť často bojovať aj medzi sebou kvôli základným zásobám. A kruh sa uzatvára.

Napoleon stratil aj desaťtisíce vojakov, ktorí zomreli na týfus. V poriadku, aj takéto nepríjemné veci sa stávajú (aj keď by som ich do kolonky uknown unknowns tej doby určite nezaraďoval), a teda, dalo sa aj toto predvídať a zariadiť sa inak, keďže pár rokov predtým, počas jeho kampane v Egypte podobné pliagy zobrali jeho vojsku tisíce životov. Čo mi však príde nepochopiteľné je to, že keď Napoleon poslal pre čerstvé posily, aby za ním prišli do Moskvy, 2/3 z nich zomrelo zbytočne na tie isté choroby ako vojsko, ktoré pochodovalo predtým s Napoleonom samotným, len pár mesiacov dozadu. Žiadne výstrahy, žiadne ponaučenia, žiadne preventívne riešenia, aby sa predišlo chybám a ďalším stratám na životoch? Napoleon už vtedy používal telegraf a je bizardné, že sa jeho posily nevyvarovali tým istým nástrahám.

V skratke, Napoleonovo nešťastie netkvelo len v ‘generálovi zime’, ako sa vo všeobecnosti často hovorí, ale aj v nedostatku koordinácie prieskumníkov, logistike, ktorá postrádala akúkoľvek logiku, chorobách, vo vlastnej arogancii, chybách vo velení, ale zároveň aj v ‘generálporučíkovi spálená zem’, a teda akémusi nožu, ktorý si pichol sám do vlastného chrbta, a následne pritlačil.

Toto by sa Alexandrovi stať nemohlo. Presnejšie, nie v takom zhluku. Alexandrovo vojsko, síce menej početné, avšak práve vďaka tomu viac súdržnejšie, bolo zároveň aj vernejšie a omnoho disciplinovanejšie počas celých dlhých 12 rokov kampane naprieč trom kontinentom. Zatiaľ čo Napoleon nedokázal poriadne udržať na uzde svojich vojakov ani len počas prvých dvoch mesiacov ťaženia na Moskvu.

A to nešlapali cez pohorie Hindúkuš (!!!!). Prípomínam, že Alexandrovo vojsko tiahlo cez pohorie, ktoré sa so svojimi 7-tisícovkami napája priamo na Himaláje. Fakt sa snažím silno si predstaviť, čo za hypoticko silný charakter musel existovať v Alexandrovi, ak ako len 28 ročný dokázal presvedčiť celý ten kolos, ktorý nasledoval jeho sny a víziu….Skúste si predstaviť stotisícové mesto na pochode: vojaci so ženami, deťmi, otrokmi, nosičmi, obchodníkmi, nosnými zvieratami, ako prechádza cez 4,300 metrov vysoký priesmyk, po dovtedy nezmapovanom území. Hore ruku tí čitatelia, ktorí vyšli niekedy 4-tisícku…A tí čo ju dali, skúste si predstaviť stotisícový zástup. Bol to jednoducho úkaz. Pochopil by som výčitky Alexandrovej armády, ktorá sa pohybovala na nepriateľskom území po celý čas a veľa krát ani nemala potuchy kam cesta (ak nejaká vôbec bola) vôbec smerovala. Neviete čo bude za rohom. Neviete čo bude na vás číhať za ďalšou horou…ďalším pohorím. Infraštuktúra? Zabudnite…Mapy terénu? Tak ďaleko ako on sa ešte žiadny Grék predtým nedostal, takže nebolo čo plánovať z máp. Jednoducho sa išlo. Za horizont svojich možností a predstáv. Svorne, disciplinovane. Krok za krokom. Rok za rokom.

Treba však povedať, že ani Alexandrovi sa nevyhli prekážky, s ktorými na tak dlhej anabáze do Babylonu musel počítať. Najtrpkejšie straty malo Alexandrovo vojsko paradoxne nie v početných bitkách, ale keď prechádzal Gedróziou. Bolo čisté bláznovstvo prechádzať touto púšťou a po dvoch mesiacoch pochodu výber tejto trasy ľutovali určite všetci. Taktiež sa začali búriť samotní vojaci. Pochopiteľné. Vyše desať rokov mimo domova a cesta okolo sveta nemusela byť každého kávička. Tak či onak, klobúk dole, že vydržali až tak dlho a že sa začali búriť až v Indii. Nebyť tejto revolty, Alexander by snáď objavil Ameriku o 2 tisíc rokov skôr a celý kontinent by sa volal Alexandria…

 

 Ďalšie Bonapartove ‚chyby grandée‘ už radšej len v bodoch:

– zatiaľ čo bol Napoleon v Egypte, v roku 1800, Rakúšania mu dobyli naspäť sever Talianska a teda, keď sa vrátil musel ho znova dobýjať po druhý krát. Čo z toho pramení? Mal slabé zabezpečenie už dobytého územia, čo vyúsťovalo len do ďalšieho predražovania a predlžovania konfliktov. Na porovnanie, Alexander zakladal mestá a usadlosti, v ktorých nechával posádku, ktorá sa starala o ochranu začleneného územia. Alexander založil 70 miest. Jedno z nich, Alexandria v Egypte, sa stala podľa niektorých zdrojov dokonca prvé mesto na svete, ktoré malo milión obyvateľov

– rebélia a celá situácia, ktorá sa udiala v Haiti bola absolútne nezvládnutá z francúzskej strany

predaj územia Louisiany Spojeným štátom! O tomto sa málo vie, ale bol to práve Napoleon, ktorý predaj územia o rozlohe 2 miliónov km štvorcových odklepol (Louisiana vtedy totiž zahrňovala územie 15 dnešných amerických štátov a dve kanadské provincie). A teda, tretinu dnešného územia Spojených štátov predal za sumu, ktorá by dnes predstavovala smiešnych 250 miliónov dolárov. Napoleon, však v 19om storočí nemal asi vizionárskeho ducha, aby niečo také videl. Na jednej strane posielať oddiely vojenské, aby zbytočne plienili, prípadne boli zodpovedné priamo za masaker ako napríklad v Jaffe, to áno, ale odhodiť taký obrovský kus územia za babku, v tom nevidel nikto z jeho radcov za roh budúcnosti. Katastrófen. Navyše, to bolo v dobe kedy Angličania už chystali svoje globálne impérium (ako druhé v poradí, btw, po Portugalsku)  

– Po vyhratej bitke u Slavkova pri Brne (inak skvelá lesť a vynikajúca taktika) a hlavne po tom, ako porazil Napoleon rakúšanov a rusov, nechal všetkých ruských zajatcov ísť domov. Desaťtisíce vojakov, ktorí predstavovali riziko boli prepustení a následne znova neskôr zaradení do ruských oddielov, ktorým o pár rokov musel Napoleon čeliť na ruskom fronte

Napoleonovi chýbal vlastný ‚Nearchos‘, a teda admirál hodný kvalít akého mal to šťastie mať po svojom boku Alexander. V Bitke pri Trafalgare Napoleonova koalícia stratila 22 lodí zo 41, zatiaľ čo Angličania nestratili ani jednu (klobúk dole admirál Nelson)

– Celá tá Napoleonova ‚Ibérska aféra‘ – akási zicher vojna, ktorú viedol na Pyrenejskom polostrove sa len a len roky preťahovala (aj kvôli španielskym guerillám) a bola úplne zbytočný rozmar. Španieli boli doposiaľ jeho spojencami a v Bitke pri Trafalgare bojovali bok po boku s Napoleonom proti Anglicku. Španieli mu dodali (a stratili) polovicu lodí. Detto platí o vojne proti Portugalcom. V skratke, stálo to kopu potu, sĺz a krvi. Zbytočné marenie materiálu, ľudským kapitálom, časom a silami. Dokopy vraj bojovalo v Portugalsku a Španielsku počas dlhých šiestich rokov ževraj až 300,000 francúzskych vojakov, namiesto toho aby sa Napoleon venoval dôležitejšiemu nepriateľovi, Angličanom.

– Keď vyhral bitku pri Moskve v septembri 1812 (Borodino) a vstúpil do vyprázdneného a vypáleného mesta, Napoleon sa rozhodol na celý mesiac doslovne usalašiť v Moskve (ktoré btw vtedy nebolo ani len hlavné mesto)…Načo čakal? Asi aby začala tuhšia zima…Pretože, keď sa konečne rozhodol rozhýbať sa resp. pre svoj ‚grande escape‘ až v októbri, bolo už neskoro, keďže ho neskôr po ceste zastihli mrazy. Ak by buď pretrval celú zimu v Moskve, alebo ak by sa hneď hnal za nepriateľom, nemuseli ho v septembri po ceste zastihnúť podmienky -35 stupňov celzia a vojaci by boli tak ušetrení kanibalizmu keď došli kone…

Vysvetľujem si to teda tak, že výber Napoleonovej podobizne na obal knihy vybrali asi len preto, že lepšiu podobizeň Alexandra po ruke nemali, prípadne, že grafici samotnú knihu vôbec nečítali.

 

 

Teraz najčítanejšie

Michal Styk

Stresom prerastený workoholik, ktorý jednou rukou analyzuje politiku a druhou sa strastiplne venuje svojím kreatívnym nápadom, aby prerástli do reality a popri tom sa venuje neziskovým organizáciám a doktorandskému štúdiu. Milovník antického všetkého, občasný maratonec, hudobný nadšenec a zberateľ kvalitnej spoločnosti, ktorá stojí za ten investovaný čas.