Inakosť

Zdroj: Pixabay

Treba sa jej desiť?

Ako ľahké je odsudzovať osoby, ktoré sa niečím líšia. Nevedel som popravde, ako začať tento článok, pretože dá sa rozviesť viacerými smermi, dokonca odborne. Rozhodol som sa nakoniec pre ľudské, osobité, subjektívne spracovanie témy pre začiatok. Bude aj pokračovanie.

Inakosť.

Toto slovo často naháňa u mnohých hrôzu, akoby malo ísť o čosi zlé. Akoby šlo o bránu k nejakému peklu. Lenže každý môže mať zážitok, skúsenosť s niečím alebo to môže byť súčasťou jeho osobnosti, čím vybočuje od väčšiny, prípadne od nejakých noriem.

Takisto človek so zdravotným postihnutím určitého typu v podstate vybočuje z normy. Mnohí z nich rovnako môžu zažívať nepochopenie a rozpaky od zdravých ľudí, ktorí to nemusia robiť ani zo zlých úmyslov.

Tým nechcem povedať, že by som prirovnával LGBTI  k zdravotnému postihnutiu. Rovnako človek, ktorý by vplyvom nejakej nešťastnej udalosti napríklad prišiel o nohu, začne razom zažívať novú skúsenosť, kedy sa stane v podstate ,,menšinou“, hoci ide o dve odlišné témy.

Jednoducho nevedia, ako majú reagovať a zachovať sa, či už z dôvodu nedostatku skúseností, vedomostí a predsudkov.

Otázka má slúžiť na zamyslenie. Treba sa desiť inakosti?

Mojou odpoveďou je: Nemyslím si, že sa jej treba desiť. Vnímam však v našej spoločnosti ešte veľa strachu a nepochopenia.

Snáď časom sa naša spoločnosť posunie a dozrie natoľko, že už nebudú ľudia nad nami pozastavovať. Správne, nepíšem ,,nami“ náhodou.

Nie je sa čoho desiť. Často sú to pokrútené obrazy o nás, ktoré robia clonu medzi nami a ,,väčšinou“. Sám nedelím ľudí na nás a na ,,heterosexuálnu väčšinu“.

Za najpodstatnejší považujem charakter človeka, nie farbu jeho pleti, národnosť , vieru či sexuálnu orientáciu. To, ako sa správa k sebe samému a k ostatným, k okoliu.  Je však ľahké báť sa, keď majú ľudia nedostatok dostatočných znalostí v LGBTI problematike okolo sexuálnej orientácie, sexuality, z histórie, zo psychológie a podobne.

Nie je to choroba, ktorou sa dá nedajbože nakaziť. A predsa niektorí svojim strachom pôsobia tak, akoby bola inakosť nákazlivá. Nebezpečná. Sťa nebezpečný vírus, ktorý v nestráženej chvíli napadne človeka. Je pozoruhodné, ako sa dokážu nepozerať na človeka  v celej jeho kráse, celistvosti, iba sa umárať, mučiť predstavami o tom, čo kto z nás vyvádza v súkromí.

Limitujú nás predstavami iba na sexuálne bytosti bez citov, prežívania, snov, túžob, ašpirácií. U seba samých nemajú problém citovú dimenziu zahŕňať, u nás však často vyslovene dávajú do popredia túto jednu dimenziu, akoby tie ďalšie vôbec neexistovali. Hlboký omyl.

Ďalšie stereotypy

Akoby toho nebolo málo, tých stereotypov o nás je viac. Prirodzene. Nepoznané a neznáme budí v človeku jednoducho strach.

A tak tu máme napríklad i stereotyp, akoby každý ,,iný“ bol hneď navonok ľahko poznateľný, či hlasom, oblečením alebo vizážou, správaním sa.

Lesby si dokonca často mnohí ľudia predstavujú ako nepekné mužatky.

O bisexuáloch niekedy zasa kolujú ešte horšie predsudky. A najviac nepochopenia zažívajú transrodové osoby.

Medzi nami je však pestrosť. Tak ako sú gayi, do ktorých by sme nikdy nepovedali, že sú ,,iní“,  lebo sa neprejavujú veľmi jemne, femininne(žensky), rovnako ani u žien- lesieb. Osobne vnímam všetko v rámci spektra ako v poriadku. Nie je tu iba jedna škála či snáď norma, akí máme byť.

Často mnohé trenice, problémy vznikajú pri strete s rodovými stereotypmi o tom, aký by mal byť muž, aká žena, ako sa má správať, obliekať.

Stret s týmito stereotypmi môžu mať i heterosexuálne orientovaní mladí jedinci a staršia generácia.

Dokonca o niekom sa môžeme omylom domnievať na základe jeho jemnejšieho správania a vystupovania alebo na základe jeho povahových čŕt(u muža), že je gej.

Jediná cesta

Jediná cesta, ako môžeme veci meniť, je… keď sa sami budeme ozývať.

Málokto si vie predstaviť, čím sme si často prešli. Mnohé LGBTI osoby po coming oute rodine, známym, priateľom zažili veľké opovrhnutie, vyhadzov z domu, vlastní rodičia ich zapreli.

Ďalších nevyhodili síce z domu, ale často čelia neporozumeniu a snahe po náprave od rodiny, obzvlášť ak majú silne založenú náboženskú rodinu, tá na nich môže vytvárať tlak  alebo v tom lepšom prípade sa snažia ignorovať túto LGBT identitu člena rodiny, kedy ho naďalej neprijímajú.

Ide o situáciu, kedy nelietajú ani hrubé slová, ani emócie, zároveň sa však o tých témach nerozprávajú spolu vôbec.

Paradoxne, tento stav ticha a mlčania môže ešte viac zraňovať, než keby lietali verbálne útoky od najbližších. Hoci je to veľmi relatívne a vždy treba posudzovať prípad od prípadu.

Dá sa však vnímať ako stav, v ktorom sa ťažko posúva vpred, keď ani z jednej, ani z druhej strany nie sú mnohé veci vyrieknuté, vypovedané. Pri potláčaných či skrývaných emóciách sa nedá pohnúť vpred, pretože neprebieha žiadna diskusia.

Táto bytostne dôležitá téma sa stáva potom tabu v rodine a toto ticho pôsobí ťaživo pre obe strany.

Je jediná cesta, nie aplikovateľná pre každú LGBTI osobu v rovnakom čase a za všetkých okolností, lež nevyhnutná.

Otvárať sa. Hovoriť o sebe a svojich pocitoch. Tomuto kroku sa hovorí ,,coming out“.

Najprv predovšetkým tým, o ktorých s istotou sa presvedčíme alebo o nich vieme, že nás vezmú v pohode.

Väčšinou ide o nejakých dobrých priateľov alebo členov rodiny.

Spravidla sa deje tento krok až v čase, keď sa človek začína prijímať už viac seba samého.

Toto je blízke nám všetkým, hľadáme si spriaznené ,,duše“, priateľov.Hľadáme porozumenie, pochopenie a prijatie.

Až postupom času príde fáza, kedy sa človek otvorí plne viacerým alebo všetkým.

Mnohí síce namietajú, že by sme nemali nikomu dávať vedieť, lebo je to vraj na ,,obtiaž“.

Údajne tí slušní, praví homosexuáli s tým nikoho neobťažujú. Čo si mám však pod tým predstaviť?

Keď heterosexuálne orientovaná osoba má partnera/ku a predstaví ho/ju rodine či známym, nikoho nenapadne namietať, že by tým vystavovala na svetlo svoju sexualitu(teda heterosexualitu). Pokiaľ však podobný krok spraví LGBT osoba dajúc na známosť druhým, že má vzťah napr. s osobou rovnakého pohlavia a predstaví ju, koľkým to začne vadiť. Náhle! Zaujímavé. A začnú sa námietky tohto druhu.

Čo máme robiť?

Čušať ticho ako v hrobe, neurobiť nič, čo by mohlo prezradiť, že sme jedineční, aby sme sa tým nikoho nedotkli, pretože by mu to vadilo?

Žiť tak, že nik nebude vôbec tušiť, aký život žijeme, akoby sme sa museli skrývať sťa nejakí zločinci?

Nie!

Je to nelogické a absurdné.

Prirodzene, musia sa zvážiť všetky pre a proti.

Kto už do toho ide,  obvykle už má zvážené akékoľvek možné dôsledky, ktoré ho pravdepodobne čakajú.

Nenazývam tento krok ,,priznaním sa“ k homosexualite resp. k LGBTI identite. Prečo? Pretože evokuje vo mne niečo nedobré.

Pôsobí, akoby sme sa priznávali k nejakému zločinu, prehrešku. Teda k niečomu, čo nie je zjavne v poriadku. Často vidím používať toto spojenie viaceré LGBTI osoby alebo v novinách sa vyskytuje niekedy tiež.

Je to však jediná cesta. Nielen pre nás,  na konci tejto cesty príde u nás hlboká úľava, vyrovnanosť so sebou samým, radosť zo života.

A veľmi dlhá cesta, pretože na začiatku je často zmätok, strach, odpor a nenávisť voči sebe samému.

Som presvedčený, že by bola ľahšia, keby v spoločnosti nám ju uľahčila väčšina.

Stále panuje veľa predsudkov, o útokoch zo strany politikov alebo veľmi konzervatívnych cirkevných kruhoch ani nehovoriac.

Kvôli druhým taktiež, iba tak máme nádej byť pochopení. Musíme byť viditeľní. Nejde ani tak o ,,predvádzanie sa“.

Je to o tom, že chceme byť autentickí a žiť otvorene, nepredstierať nič, síce to vyznieva ako klišé. Chceme predovšetkým dať najavo spoločnosti, že sme tu aj my ako jej plnohodnotná súčasť. Pracujeme, radujeme sa, smútime, prežívame rôzne strasti a radosti ako každý.

Takže ak voláte po tom, aby sme boli ticho, mlčali, nepozdvihli svoje ruky dávajúc najavo nespokojnosť, lebo tu naozaj isté práva pre LGBTI ľudí nie sú, potom sa nezhodneme.

Životné príbehy LGBTI ľudí

Naše osobné príbehy a výpovede vnímam ako jednu z veľmi silných nástrojov na budovanie mostov medzi nami a väčšinou. Pokladám preto za nesmierne dôležité byť otvorený. Koľkí sa možno denne s mnohými LGBTI osobami stretávajú, len to o nich netušia. Môže ísť o vášho obľúbeného predavača, predavačku, o vášho osobného lekára alebo lekárku atď.

Skúsenosť s LGBTI osobami je zásadným faktorom na znižovanie strachu a rôznych predsudkov, ktoré voči nám bývajú.

Čím viac spoznávate takých ľudí osobne a ich životné príbehy, tým viac začnete chápať najzákladnejšiu vec: My všetci sme ľudia. Žiadne monštrá.

Zdieľanie našich osobných príbehov si pravdaže vyžaduje našu odvahu a z vašej strany zasa ochotu načúvať bez hodnotenia a odsudzovania, čo je veľmi náročná vec.

Ešte jeden dôvod

Je ešte jeden dôvod, prečo som sa rozhodol ,,riskantne“ otvoriť túto tému, často diskutovanu pod návalom emócií.

Vlastné skúsenosti z minulosti, nielen ohľadom sluchového hendikepu a depresií.

Keď človek dospeje do štádia, že je so sebou plne vyrovnaný, túži sa jednoducho deliť o isté veci s druhými.

Niekedy chce veľkú odvahu sa obnažiť, hoci tento čin má svoj rub a líce podobne ako iné činy.

Rubom , ktorý všetko preváži, je nádej, ktorú vkladám do tohto článku. Nádej, že pomôže niektorým ľuďom.

Niekomu, kto sa ešte trebárs nenávidí, je vystrašený alebo zvažuje samovraždu kvôli tomu, lebo objavuje v sebe samom LGBT identitu.

Verte mi, bol som kedysi v tom štádiu, tak vás viem pochopiť. V súčasnosti už v tom štádiu dávno nie som. Pokiaľ som mal šancu sa z toho dostať ja napriek mnohým prekážkam a trápeniam sa, máte podobnú šancu i vy.

Lícom takéhoto kroku je riziko, že nie každý vás pochopí a prijme.

S tým treba rátať. Dokonca pri obnažení sa na sociálnej sieti vám môžu občas chodiť nenávistné správy od cudzích ľudí.

Sprvu býva ťažké sa s tým vysporiadať, postupne ale zosilniete natoľko, že sa vás prestanú dotýkať, hoci stále sa môžu vyskytnúť okolnosti, kedy sa budete cítiť opäť zranení. Nedá sa byť úplne odosobnený v spoločnosti, kde ešte stále je veľa práce v osvete ohľadom LGBTI témy, v spoločnosti, ktorá je ešte stále zaťažená mnohými predsudkami.

Na záver iba dodám:

V pokračovaní poukážem na mnohé ,,argumenty proti“(predsudky), s ktorými som sa najčastejšie stretol pri téme Inakosti a ako sa dá na ne odpovedať.

Bývam totiž aktívny v diskusiách pri tejto téme.