Denník N

Odpustime si nechutné reči o pacientoch psychiatrie

V blízkosti psychiatrických oddelení či ambulancií si na adresu psychiatrických pacientov človek od okoloidúcich vypočuje všeličo. Neraz započujeme aj extrémne či primitívne názory, ktoré sa nás, psychiatrických pacientov, vedia nepríjemne dotknúť. Ľudia nás bežne v tom lepšom prípade nazývajú bláznami, v horšom prípade si naše choroby často spájajú s nízkym intelektom. Pritom sme tiež len chorí ľudia (niektorí viac, iní menej) a nezaslúžime si znevažovanie skrz to, že sa z choroby liečime. Pracujeme na sebe, aby sme sa z toho dostali.

Ľudia stigmatizujúci psychicky chorých sa zrejme vo svojom blízkom okolí ešte s psychickou chorobou nestretli. Možné však je aj to, že takto postihnutého človeka denno – denne stretávajú v škole, v práci či inde, len ten svoju liečbu u psychiatra tají. Psychicky chorý neraz do školy a do práce radšej nosí ospravedlnenky či priepustky potvrdené obvodným lekárom hoci bol na kontrolnom vyšetrení u psychiatra. Práve z toho dôvodu, že nechce, aby bol vo svojom okolí považovaný za vyšinutého a vystavený posmeškom spolužiakov, kolegov, …

Je to bludný kruh. Kto ho má však roztrhnúť, ak nie my a naši blízki, čo o liečbe na psychiatrii vieme svoje a máme silu to netajiť. Pokiaľ nebudeme o svojich trápeniach, stavoch, ich liečbe hovoriť, budú si takýto ľudia vytvárať vlastné skreslené predstavy.

Je fakt, že v akútnom štádiu choroby nevyzeráme a nepôsobíme dobre. Ale keď máte čo len chrípku alebo ste po infarkte, vyzeráte dobre? Keď sa stav stabilizuje, väčšinou nás nejde odlíšiť od ostatných ľudí.

Keďže sa svojou chorobou a stavmi s ňou spojenými netajím, nie raz mi bolo povedané: „A viete, že to na vás nevidno?“ Mala by som to brať ako kompliment, no mňa to skôr rozčuľuje a neraz mám chuť reagovať na to otázkou: „Ako by som podľa vás mala vyzerať?“ Veď, keď sa mi stav zhorší, väčšinou sa na verejnosti veľmi nezdržujem. So svojimi úzkosťami, depresiami či bludmi bojujem doma alebo v nemocnici. V zlom stave nás, psychicky chorých, len tak nestretnete ani na tej psychiatrii, pretože existujú otvorené a uzatvorené oddelenia. Ťažšie prípady sú na uzatvorenom oddelení navštevujú ich len blízki príbuzní a len keď sa ich stav zlepší, dostanú kolektívne vychádzky so sestričkou alebo tesne pred prepustením samostatné vychádzky. Na otvorenom oddelení sa pacienti voľne pohybujú, ich choroba je už dobre podchytená liekmi a veru často ani nerozoznáte či ide o pacienta alebo o návštevu. Každá moja hospitalizácia bola riešená na uzavretom oddelení a spolužitie s ostatnými pacientmi nebol žiadny horor ako si to poniektorí predstavujú. Najhorším faktorom nebolo spolužitie, ale nesloboda, uzamknuté dvere oddelenia, nemožnosť vyjsť na čerstvý vzduch.

K predsudkom neraz prispieva aj to, že si vonkajší svet predstavuje liečbu psychicky chorých podľa hrôzostrašných historických fotografií a niektorých filmov, pretože kedysi nebolo možné príznaky psychických chorôb potláčať tak ako teraz modernou farmakoterapiou. Psychicky chorí boli len zatváraní a separovaní v ústavoch pre nich určených.

Dnes sa po liečbe pohybujeme medzi vami, zdravými a neraz aj počujeme, čo na našu adresu hovoríte. Neraz sa nás to dotýka, len nemáme silu prihovoriť sa a vysvetľovať. Ani my sme si nemysleli, že skončíme na psychiatrii. Verte, každého z nás to zaskočilo a máme čo robiť s tým, aby sme po hospitalizácii netvrdili okoliu, že sme naposledy ležali v nemocnici s boľavými platničkami, pretože takéto tvrdenie je a bude pre okolie prijateľnejšie ako to, že sme nejaký ten mesiac strávili na psychiatrii.

Teraz najčítanejšie

Renáta Holá

Roky žijem s diagnózou psychickej poruchy. Píšem o tom, aké je to byť na psychiatrických liekoch, aké je to byť bez nich, o vlastných stavoch a postojoch.