Pozvanie

Dvere výťahu sa otvoria. Konečne ich poschodie, ani hore, ani dole, ale kdesi uprostred. Na chodenie po schodoch viac ako dosť, ale výťahom to ide. Ani nohy si necíti, dnes obišla poriadny rajón, premena na kilometre by mohla byť zaujímavá. Vtipné, presne také sa to zdalo kolegyniam. Im áno, jej nie, pozná aj lepšie vtipy.

Zohne sa, taška v ruke, nezdá sa to, ale ťažká je dosť. A to šla do obchodu len po maličkosti. Máš ho vidieť, prechádzka medzi regálmi má vždy čo ponúknuť. Človek stále niečo potrebuje a čosi sa zasa hodí, no proste dôvod sa vždy nájde. Pri pokladni nestíhala oči otvárať a len čo vyšla z predajne, bolo ešte horšie.

No nič, to zvládne, domov jej zostáva len kúsok. Prechodové dvere sú zatvorené, keby len tušila, kde je ten kľúč. Iných by našla dosť, problém je s tým pravým. „Dobrý deň,“ ozve sa po jej pravici hlas. Zvláštny, akoby zastretý hmlou. Biele nohavice, tie si všimla okamžite, nejaká krémová blúzka a klobúčik. Tiež do biela, previazaný farebnou stuhou. Ako zo žurnálu, všetko detailne zladené, doplnené oku lahodiacimi doplnkami. Vyzná sa, napadne každému, kto je s ňou v kontakte.

Pozdraví, poznajú sa celkom dobre, byt tesne vedľa nich. „Nemáte kľúče?“ Zásadná otázka takmer bez odpovede. Snaží sa, ale veľa z nej nedostane. Vlasy čerstvo upravené kvalitným kaderníkom, dokonalý mejkap. Zvyčajne si to neuvedomuje, ale na svoje roky vyzerá veľmi dobre. Podrobnosti ju nezaujímajú, ale pred dverami ju ešte sedieť nevidela.

Buchnutie dverí, zájdu za roh. Rozhovorí sa, akoby vzlykala. „Neotvára mi, som tu už dlho.“ Hľadí jej do tváre, nerozumie ničomu, pre ňu akési komplikované. Neotáľa, páči z nej informácie, nechce ju nechať len tak. Nemôže, je to staršia dáma, chce to úctu. Hovorí, veľa slov, jedno za druhým v rýchlom slede. Stráca sa v nich, zmysel je preč.

„Pripravte si kľúče, od bytu myslím.“ Štrngoce nimi, preberá ich po jednom, konečne drží v ruke len jeden. „Smiem?“ ide na to iniciatívne. Neodpovedá, len úsmev v jej tvári sa rozšíri. Aj drobný signál dokáže veľké veci, otáča kľúčom v zámke. Dvere povolia, dá sa vojsť. „Nech sa páči, máte otvorené.“ Názorná ukážka, pozýva ju ďalej.

V byte je ticho, nikde ani hláska, sú to takmer dva mesiace, odišiel náhle, bez rozlúčky. Chýba jej, celkom určite, nemá to jednoduché. Celý život bok po boku a odrazu sama. Lúči sa, najvyšší čas ísť po svojom. Ale ona sa nevzdáva, pozýva na kávičku, koláčik. Ďakuje, ešte raz a znova, možno nabudúce.