Denník N

Z Bureša Babišom: Osud Petrimexu, rukojemník Babiša a Mečiara

Z Bureše Babišem
Z Bureše Babišem

Slovenský štátny podnik Petrimex ostal po zásahu Andreja Babiša ochromený. Daňoví poplatníci prišli o miliardy korún a vznikol Agrofert.

Po rozpade Československa sa stal Petrimex vážnym predmetom záujmu silných mocenských skupín. Podnik zahraničného obchodu síce sídlil na Slovensku, ale mal pod sebou včlenený celý poľnohospodársky a chemický biznis naviazaných podnikov z celého územia Česka a Slovenska.

Dôležité boli tiež jeho know how a obchodné kontakty, ktorými nedisponoval žiadny iný podnik z regiónu. Existuje mnoho príkladov privatizantov, ktorí v deväťdesiatych rokoch učinili pokusy ovládnuť českú a slovenskú chémiu. Po príprave pozícií a politickom lobingu, či iných menej vyberavých praktikách sa síce k chemickým továrňam dostali, narazili však na rýdzo kapitalistický problém – neznalosť obchodu a trhu.

V rukách nových majiteľov krachovali aj tie najlepšie a najvýznamnejšie výrobne v sektore. Mohli za to najčastejšie výpadky obchodných dohôd.

Vznikajúca biznisová smotánka jednoducho nemala kde získaný objem výroby distribuovať, alebo nevedela o čo je v trhovom prostredí skutočný záujem.

Petrimex také ťažkosti nikdy nemal. Dekády starý monopol na obojsmernú obchodnú výmenu mal ako jediný adresár s kontaktmi na všetkých dôležitých zákazníkov v zahraničí. Disponoval tiež technológiami, návodmi na moderné formy distribúcie a všetkým, o čom si mohla novo-vznikajúca konkurencia nechať iba zdať.

Dobre si to uvedomoval Andrej Babiš, ktorý bol po skúsenostiach zo zahraničných misií vysoko motivovaný dostať štátny biznis do vlastných rúk. Kapitalista so skúsenosťami so zastaralými obchodnými postupmi komunistických orgánov navyše dobre vedel, že biznis Petrimexu má ešte väčší potenciál, než ten ktorý vytvorili socialistickí úradníci.

Dlhoročné vedenie Petrimexu podporené novými manažérmi s inštinktom zabijakov však nebolo jedinou skupinou, ktorá pochopila význam bývalého štátneho podniku zahraničného obchodu. Aj keď počiatok deväťdesiatych rokov na Slovensku priniesol hlavne výrazné nelegálne diania, ktoré vytvorili jednu z najsilnejších mafií v Strednej a Východnej Európe, či privatizáciu oceliarní, strojární a štátnych finančných inštitúcií, s odstupom času prišlo aj na chémiu a poľnohospodárstvo.

Vôňu peňazí z chemického biznisu vycítila skupina dlhoročných slovenských priemyselníkov, ktorí predtým riadili niektoré zo štátnych podnikov, avšak v pozícii podriadenej Petrimexu. Okolo roku 1995 sa k nim pridala aj partia špekulantov, ktorá zarábala závratný kapitál vo finančných machináciách, či ako sa neskôr ukázalo iných podvodoch. Výsledkom bol tvrdý rozkol, v ktorom sa personálie aj stratégia Petrimexu riešili razantnými rezmi.

Reagoval na to tiež Andrej Babiš. Aj keď mal podľa predošlého diania, kedy zakladal menšie klony Agrofertu postupne ovládajúce biznis štátnych podnikov, alternatívnu verziu biznisovej kariéry podľa všetkého pripravenú, nemienil sa vzdať ani samotného Petrimexu.

Keď zostal po odvolaní z vedenia štátneho podniku na vedľajšej koľaji, zinscenoval zamotanú drámu okolo údajne antedatovaného valného zhromaždenia Agrofertu. Zrejme v reakcii na nepriateľský postup materského Petrimexu vytesnil štátny podnik do úzadia a sám v spolupráci so záhadnými investormi ovládol nielen Agrofert, ale aj všetko, čo malo v Petrimexe cenu.

Hlavné polemiky o nároku Babiša a ľudí okolo neho, činiť v Agroferte významné rozhodnutia, ako tá počas kľúčové valného zhromaždenia, boli postavené na samotnom mocenskom boji, ktorý sa v Petrimexe v roku 1995 odohral. Mečiarov minister hospodárstva Ján Ducký najskôr odvolal z vedenia Beátu Solarovú (členka dozornej rady), Juraja Vozárika (člen predstavenstva), Ladislava Holadu (člen dozornej rady), Mikuláša Rakovského (člen dozornej rady), Jozefa Mlynára (člen dozornej rady) a Jozefa Horvátha (člen dozornej rady).

Ján Ducký

Nahradil ich manažmentom, ktorý je vláde bližší. Pri neskoršom preukázaní niektorých vzťahov je dnes jasné, že niektoré dôležité rozhodnutia vlády najmä vo veci ovládania štátnych podnikov, privatizačných postupov, či vládnych ekonomických stratégií prijímala na Slovensku vláda pod značným korupčným vplyvom (tejto problematike sa venujem v ďalšej kapitole).

Aj vďaka tomu možno vysvetliť postupné zmeny, ktoré v personálnom obsadení vedenia Petrimexu prichádzali. Členom dozornej rady Petrimexu sa u prvej výmeny v roku 1995 stal Boris Vostrý. Práve Vostrého a ľudí okolo neho označuje v neskorších životopisoch Andrej Babiš za jablko sváru, ktoré ho zo Slovenska vyhnalo. Zlomovým momentom malo byť Vostrého ovládnutie Spolany, kedy nabrali ľudia z harvardských fondov na sile.

Vostrý, rovnako ako niektorí z ďalších ľudí úspešných v slovenskej privatizácii, pôsobil za bývalého režimu ako dôstojník technickej správy ŠtB. Po revolúcii sa pustil do nákupu veľkých štátnych podnikov a využíval neistotu v biznise na finančnom trhu. Stal sa riaditeľom Harvardských fondov, ktoré sú dodnes synonymom ekonomickej kriminality z deväťdesiatych rokov.

Harvardský priemyselný holding za nejasných okolností vytuneloval peniaze podielnikov. Vostrý v roku 1996 utiekol do zahraničia. Dodnes sa pred českými policajtmi a Interpolom skrýva údajne v Belize.

Do Petrimexu sa dostal v rokoch, keď Vladimír Mečiar pripustil viac podnikateľov z „harvardov“ do biznisu so štátom. Práve v týchto rokoch začala stúpať hviezda tiež slovenských šéfov podvodných harvardských fondov – Eduarda Šeba, či neslávne známeho Juraja Širokého. Bolo jasné, že súboj s takými mocenskými skupinami nebude ľahký.

To sa potvrdilo aj v prípade slovenskej chémie. Spoločníkov Babiša nahradili v dozornej rade tiež Ondrej Kresan a Jozef Futrikanič. Do predstavenstva sa dostali Ľubomír Rybanský, Štefan Petkanič a Marián Mojžiš.

Behom pár mesiacov museli manažment firmy opustiť tiež samotný Andrej Babiš (člen predstavenstva), Jozef Waller (člen dozornej rady), Elena Trenčianska (členka predstavenstva) a Anton Rakický (člen predstavenstva).

Skupinu podnikateľov a manažérov postupne vymenili Ľuboš Kyselo (člen dozornej rady), Jozef Žák (člen dozornej rady), Peter Novanský (člen dozornej rady), Jozef Kollár (člen dozornej rady), Slavomír Hatina (člen dozornej rady) a Vladimír Čierny (člen predstavenstva).

Okrem ľudí z harvardských fondov bola pre Andreja Babiša alarmujúca záležitosť štátnej nominácie Slavomíra Hatinu a Jozefa Kollára.

Prvý menovaný mohutne podporoval Hnutie za demokratické Slovensko a Vladimíra Mečiara. Netajil so záujmom o pomyselný trón slovenskej chémie. Chcel sprivatizovať všetko čo malo v sektore cenu. Jeho kľúčovým biznisom sa však nakoniec stalo ovládnutie rafinérskej spoločnosti Slovnaft.

Jozef Kollár bol šéfom Duslo Šaľa. Netajil so záujmom ovládnuť Petrimex. Na rozdiel od Babiša sa považoval za dlhoročného odborníka, ktorý chce štátny podnik zachovať pre zamestnancov. Voči Andrejovi Babišovi naviac prechovával osobnú zášť. Dlho ju utajoval. S Agrofertom už ako Babišovým podnikom dlho obchodoval a spolupracoval. Ich konflikt vyšiel najavo až pri súboji o Duslo Šaľa (problematike venujem osobitú kapitolu).

Bolo zrejmé, že sa Andrej Babiš so zmenami v štruktúrach v Petrimexe z roku 1995 nezmieri. Bolo však tiež zrejmé, že sa na politické zmeny a súboj o Petrimex pripravoval. Všetky kroky, ktoré urobil krátko po roku 1990 zrazu začali dávať zmysel.

Valným zhromaždením Agrofertu, ktoré bolo síce spochybnené, ale je stále právoplatné, ovládol podstatnú časť slovenských aktivít štátneho podniku Petrimex. Nepriamo si tak vzal tiež asi 400 miliónov korún, ktoré do českej pobočky Petrimex nalial. Ani s tým sa však Andrej Babiš neuspokojil a ako ohrdnutý manažér sa rozhodol na Petrimex tvrdo udrieť.

Pochopili to aj jeho kolegovia. Okolo šesťdesiat špičkových pracovníkov vedenia a obchodníkov prešlo po prevrate v Petrimexe do Agrofertu. Vzali si so sebou tiež vedomosti a kontakty.

Keď už konečne slovenské ministerstvo hospodárstva pochopilo, čo sa so slovenskou chémiou deje, bolo neskoro. Okrem Jozefa Kollára považoval Babiša za nepriateľa tiež Slavomír Hatina. Pochopil totiž, že bez kontaktov, ktoré mu z Petrimexu Babiš v tichosti vyniesol, slovenský chémiu neovládne.

Osobnú zášť voči Andrejovi Babišovi choval od diania v roku 1995 tiež minister hospodárstva Ján Ducký. Ten mal za úlohu rozdávať štátne podniky len ľuďom, ktoré jasne určí tím okolo Vladimíra Mečiara. Za nepredvídané kroky Babiša si od tvrdého vládneho vodcu určite vypočul svoje.

Sám osobne využil každú príležitosť, kedy si smel do podnikateľa na úteku do Českej republiky verejne rýpnuť. Patril tiež ku kritikom pomalej a slabej reakcie nového vedenia Petrimexu na dianie v dcérskom Agroferte.

Ducký viedol svoj rezort do roku 1998. Potom sa ešte pred pádom Mečiarovej vlády stihol dostať na pozíciu generálneho riaditeľa Slovenského plynárenského priemyslu.

Bývalý minister bol 11. januára 1999 v bráne domu, kde žil, zavraždený. Za popravu štyrmi ranami z pištole bol neskôr odsúdený nájomný vrah ukrajinského pôvodu, ktorý vykonával činnosť aj na území Slovenskej republiky. Konšpirátori tak často polemizujú o tom, či si Babiš nemohol likvidáciu Duckého priať.

Pravdou však zostáva, že Ján Ducký ako minister hospodárstva v čase kontroverzného mečiarizmu prichádzal pravidelne do kontaktu s ľuďmi z podsvetia. Urobil tiež niekoľko závažných, nepochopiteľných a nebezpečných rozhodnutí.

Jedným z nich, vypísaním takzvaných Duckého zmeniek, vypísal de facto bianco šeky neznámemu počtu podnikateľských subjektov. Tie sa objavujú dodnes a slovenskú štátnu kasu môžu pripraviť o miliardy korún. Ducký bol jediný, kto vedel komu a za akých okolností nároky podpísal, a tak bol jeho tragický koniec výhodný pre rad veriteľov stále živej kauzy.

Bez takmer polovice obchodovaného objemu, ale hlavne bez kontaktov a ľudí, ktorí podnik tvorili a prešli do Agrofertu, smeroval Petrimex čoskoro ku krachu. Peniaze síce čerpal od štátu, jeho trpezlivosť však bola ohraničená a vyčerpaná po nepresvedčivom boji na súde s Agrofertom.

Agrofert

V roku 1998 podnik začal dlhé insolvenčné konanie.

Aj to vzbudzovalo množstvo otázok. Konkurzné návrh podalo pôvodne až päť spoločností. Tri z týchto spoločností – Duslo Šaľa, česká BMH a Špedtrans však návrhy stiahli bez uvedenia dôvodov.

Súd vyhlásil konkurz na základe návrhov spoločností MG Spedition a talianskej Italmatch Chemicals. Súd preto skúmal návrhy navrhovateľov MG Spedition a Italmatch Chemicals, pričom zistil, že navrhovatelia preukázali svoje pohľadávky.

Petrimex podľa uznesenia súdu predložil zoznam svojich veriteľov, ktoré však súd vrátil pre nepresnosti adries veriteľov. Stanovisko Petrimexu uvádza, že súd vydal zmätočné uznesenia bez overenia skutočností. Pohľadávky veriteľov celú dobu spochybňoval.

Podľa firmy Petrimex splácal všetky svoje záväzky do troch mesiacov po dátume splatnosti. Predstavenstvo firmy pritom v rozpore s uznesením súdu tvrdilo, že Petrimex nikto nevyzval, aby doručil zoznam veriteľov.

Hospodárske výsledky padajúceho giganta za rok 1997, ktorý roku vyhlásenia konkurzu predchádzal,
neboli v čase rozhodovania súdu oficiálne známe. Firma pritom poukazovala, že na tom nie je až tak zle, keď za prvý polrok 1997 dosiahla zisk cez 36 miliónov korún a tržby za predaj tovaru cez 4 miliardy korún. Aj keď Agrofert podniku pretiahol gro obchodných dohôd, Petrimex stále obchodoval s Babišovými sokmi. Jeho hlavnými obchodnými partnermi boli Slovnaft a Duslo.

Samostatná insolvenčná hra mala veľa zápletiek. Išlo však len o rozobratie zvyškov a uchovanie tajomstva. Z biznisu Petrimexu nezostalo zhola nič. Čo po Babišovom exode zostalo, bolo predmetom neskorších bitiek, v ktorých v priebehu času svojou silou a pozíciou na trhu víťazil zase Babiš.

V decembri 1998 vznikla spoločnosť Treinco. Bratislavská firma počas insolvenčného konania štátneho podniku Petrimex získala všetku dokumentáciu z archívu bývalého podniku zahraničného obchodu.

Okrem bohatých znalostí obchodných vzťahov, personálnych prepojení, cenových politík, či ďalších dôležitých informácií potrebných v biznise tak jej majiteľka a Babišova spolupracovníčka Elena Trenčianska dostala do rúk informácie, ktoré by mohli účtovnými operáciami vysvetliť mnoho tajomstiev chemického a poľnohospodárskeho biznisu z deväťdesiatych rokov. Kľúčové otázky tak zostali nezodpovedané.

Petrimex po sebe zanechal veľa dlhov a nedoriešených vzťahov, ktoré sú od pádu československého podniku, ktorý vznikol v roku 1969, problémom dodnes. Okolo milénia dokonca svojimi dlhmi ohrozil tiež reputáciu Slovenska a fungovanie štátnej kasy. Sergej Kozlík ako minister financií Slovenskej republiky za Mečiarovu HZDS v roku 1996 podpísal mandátnu zmluvu na vysporiadanie pohľadávky Petrimexu voči Egyptu vo výške necelých šesť miliónov amerických dolárov (dnes zhruba pol miliardy korún).

Petrimex pohľadávku v roku 1997 predal firme Broadfield Finance registrovanej na Britských Panenských ostrovoch za približne polovicu hodnoty.

Vladimír Mečiar

Podnik mal však mandátnu zmluvu, ktorá ho neoprávňovala pohľadávku predávať. Československá obchodná banka, Praha, ktorá bola správcom egyptskej pohľadávky, poslala egyptskej centrálnej banke aj Broadfield Financie potvrdenie, že firma má právo vymáhať peniaze, Egypt však obchod napadol.

V júli 1997 sa zástupcovia slovenského rezortu financií a centrálnej banky Egypta dohodli na splatení dlhu. Egypt na účet Slovenska v New Yorku zaplatil šesť miliónov dolárov.

Firma Broadfield Finance sa preto snažila Petrimex a ministerstvo donútiť, aby jej vyplatili peniaze deblokované z Egypta alebo aspoň vrátili sumu, za ktorú pohľadávku kúpila. Spoločnosť preto zažalovala Petrimex a jeho vtedajšieho generálneho riaditeľa Mariána Mojžiša.

Štát nakoniec vrátil peniaze aj s úrokmi insolvenčnej firme. Kvôli problému bol však načas obmedzený obchod s Egyptom aj podnikmi, ktoré spolupracovali s vymahateľskou spoločnosťou. Malý problém prerástol vo veľké ťažkosti. V tej dobe bolo navyše Slovensko v medzinárodnej izolácii a každý podobný prípad vážne poškodzoval reputáciu štátu.

Dodnes nie sú všetky dlhy a ťažkosti Petrimexu zažehnané. Bremeno ostalo na ramenách štátu, pričom plusový obchod prevzal Agrofert.

„Bol to plán slovenskej chemickej lobby – manažérov chemičiek, ktorí boli blízki vtedajšiemu ministrovi hospodárstva Jánovi Duckému sa rozhodli sprivatizovať celú chémiu pod pláštikom zamestnaneckých akcioviek, kde zasadnú rolu hrali oni sami. Prišli k obrovským majetkom len preto, že boli blízko k ľuďom, čo rozhodovali o privatizácii. Slovenskí chemici vedenie Petrimexu nepodporovali. Prežívali sme vďaka podpore českých akcionárov. Zlom nastal, keď nás prestala podporovať aj česká Spolana po tom, čo ju ovládli Harvardské fondy a nás z Petrimexu vykopli,“ spomínal v roku 2006 Andrej Babiš v rozhovore pre týždenník Trend.

O tom, či bol jeho boj s HZDS Vladimíra Mečiara naozaj tak tuhý, avšak možno pochybovať. Ako dokumentujem v ďalšej kapitole, ľudia z hnutia patria skôr k obdivovateľom Babiša.

 

Ukážka knihy Z Bureša Babišom. Českú tlačenú a slovenskú elektronickú verziu nájdete na stránkach autora a v dobrých eshopoch

Tomáš Lemešani, Biztweet

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie