Denník N

O citlivosti: Načo sú nám architekti?

Mestá, dediny, verejné priestranstvá či domy môžu byť navrhnuté a realizované dobre, aj menej dobre. Existujú rôzne vrstvy kvalít fyzického prostredia, ktoré nás obklopuje. K architektúre, aj k jej užívaniu existuje legitímne celá škála prístupov, nazvime ich citlivosť. Môžeme jej mať málo alebo dostatočné množstvo. Citlivosť k prostrediu, kontextu, susedom, sebe, ku kráse či funkčnosti. Citlivosť je subjektívna vlastnosť, vnímavosť a prístupnosť dojmom, v biológii predstavuje schopnosť organizmu reagovať na podnety vonkajšieho alebo vnútorného prostredia.

Zadanie a situácia

Združenie Periférne centrá pôsobí už 8 rokov na vidieku v obci Dúbravica, ktorú chápe ako experimentálny priestor pre tvorbu a prezentáciu umenia. V jeho kontexte realizuje umelecké, ekologické a architektonické intervencie zasahujúce do verejného priestoru dediny a okolitej prírody, organizuje kultúrne podujatia, poskytuje priestor pre rezidencie umelcov a prevádzkuje krajinnú galériu. Devízou tohto vidieckeho projektu je kvalita, ktorú by som voľne pomenovala ako normálnosť. Dúbravica má 380 obyvateľov a také „normálne“ atribúty – kostol, potraviny, lúky a potok.

Periférne centrá získali v roku 2016 do svojho užívania objekt bývalej škôlky v obci. Škôlka sa prestala využívať z technických dôvodov. Je to samozrejme logisticky náročnejšie, keď musia domáci voziť deti do okolitých dedín, ale o opätovnom zriadení škôlky sa z dôvodu prílišnej komplikovanosti aktuálne neuvažuje. Obec sa rozhodla objekt prenajať na kultúrne účely. Už pri podpise zmluvy existovala zo strany obce iniciatíva vybudovať na nevyužívanom obecnom pozemku aj multifunkčné športové ihrisko. Pozitívne a verejnoprospešné zadanie, kombinujúce na ploche „škôlkárskeho areálu“ dve dôležité spoločenské funkcie: kultúru a šport. Ako však pristúpiť k samotnej realizácii môže mať veľmi veľa podôb. Kultúra je úspešne a v zodpovedajúcej mierke a kvalite realizovaná umelcami „zdola“. (Svedčia o tom početné ohlasy v odbornej, dennej, domácej i zahraničnej tlači.) K realizácii športovej zložky pristupuje aktuálne miestne zastupiteľstvo „zhora“.

Už len otázka, čo s nevyužitým objektom vyvoláva emócie, tisíce možností a podobne. A kto to bude platiť a starať sa o to. Deje sa tu vlastne v malej mierke v priamom prenose excelentný príklad procesu participatívneho miestneho plánovania. Mierka zas nie je taká malá, keď to treba urobiť a môže vám to zmeniť kvalitu života. Keď zistíte, že normálnou súčasťou prevádzky kultúrneho centra je aj pestovanie paradajok a musí byť aj menej romantické pátranie po inžinierskych sieťach. A potom prídu kurátorky a filozofujú (nielen) o kvalite diela umiestneného v krajine a kontexte. Normálny život.

Foto: Jakub Kopec

Skúsenosti dokazujú, že v ideálnom prípade vertikálna koordinácia „zhora nadol“ a naopak prebieha vo vzájomne rovnocennom vyjednávaní a komunikácii, na riešení obecného problému sa podieľajú relevantní odborníci z oblasti architektúry a plánovania, zohľadňujúc miestnu občiansku participáciu na rozhodovaní o veciach verejných, kontext, alebo ak chcete úplne jednoducho – najväčší dlhodobý efekt má skrátka citlivosť. Individuálna a vzájomná. Ľudia spokojní, odborníci spokojní, veci fungujú. Keď to preženiem, tak v podstate je teoreticky a technologicky možné postaviť v drobnej obci mimo diaľničného ťahu hoc aj olympijský štadión, ale citlivé plánovanie verejného a spoločného priestoru sa pýta aj na otázky: Načo? Ako? Pre koho? Čo potom?

Možnosti a potenciál

Periférne centrá organizujú už 6 rokov workshopy pre architektov a študentov architektúry.  Tieto letné školy sa postupne zameriavajú na rôzne parciálne situácie či skvalitňovanie života obce – od vybavenia verejných priestranstiev (mobiliáre, stánky, verejná sauna, vyhliadky), land artu a umenia v krajine cez navigáciu po stavebné úpravy škôlky a jej areálu. Leto 2018 bolo venované prípravám na chystajúcu sa výstavbu nového ihriska. Pre športové ihrisko je dizajnérskou výzvou tiež jeho umiestnenie a okolitá infraštruktúra. Inak pravdaže stratí funkčnosť a tým aj zmysel. Know-how, tradícia citlivých riešení reagujúcich na špecifiká miesta a ochota k dialógu tu zjavne je.

Obec však na realizáciu oslovila externú firmu zaoberajúcu sa typizovanými riešeniami. Je to možný prístup. Možno dobrý. Inou možnosťou by bolo staviť na trochu experimentu a využiť prácu architektov so spomínaným citlivým uvažovaním, ktorí majú k areálu existujúci a pár rokov budovaný vzťah. Nemyslím zrovna Bilbao efekt – snažiť sa mediálne zaujať totálnym úletom “umelcov”. Hovorím o obyčajnej citlivosti a lokálnosti riešení. Podarí sa v konečnom dôsledku vybudovať pekný, funkčný a citlivý areál? Možnosti sú.

Združenie koncom júla pripravilo verejnú diskusiu s piatimi architektmi o tom, ako vie dobrý architekt uľahčiť život a zvýšiť jeho kvalitu. Súčasťou príspevku do diskusie zo strany architektov bola tvorba modelu a uvažovanie o optimálnom umiestnení navrhovaného ihriska. Do obce z 380 obyvateľmi zavítalo 5 architektov a vytvorili koncepciu a model revitalizácie verejného priestoru! Po slovenskom vidieku sa deje dosť bizáru, alebo nudy, stačí sa prejsť. Či nenastal čas práve na „obyčajnú“ normálnosť, citlivosť.  Jeden z objektov, ktorý dali postaviť v obci Dúbravica, takzvané Unimo, získal v roku 2012 dokonca nomináciu na cenu CE.ZA.AR. „To mi v každodennom živote príliš nepomôže. Bol by som rád, keby sme sa dokázali všetci tešiť z efektívnych a dobrých riešení. Snažíme sa zveľaďovať svoje prostredie, ku ktorému máme vzťah,“ dodáva Andrej Poliak z Periférnych centier.

Umenie a prežívanie

V rámci príprav vytýčili aj provizórny pôdorys cez plochu bývalej záhrady škôlky s chodníkom a hojdačkou. Toto cvičenie v priestore evokovalo potenciál zmeny funkcie pozemku. Na potrebné precítenie a „vyvolávanie nového genia loci“ však bolo nutné prekročiť isté mentálne bariéry. Traja dedinskí chlapci sledujúc opodiaľ dianie v areáli škôlky boli schopní dešifrovať návod a volanie bielych čiar na partičku futbalu… Avšak len po moment, kedy sa situácia nezačala vymykať „zdravému sedliackemu rozumu“. Po po pár minútach ju vyhodnotili ako nevhodnú, cez dobré ihrisko predsa nemá prechádzať vyvýšený betónový chodník a v jeho strede stáť veľká hojdačka?!

Dospelá a umelecká hravosť vychádza z bariér, do ktorých sa od útleho detstva snažíme napasovať škôlkarov a pekne ich po poriadku scivilizovať. Hrať dedinský „futbálek“ tam naozaj išlo. Poznáte to, trochu okopaní kolegovia, ženy, deti, endorfíny. Je jedno na akom mieste takúto situáciu vyvoláme, alebo má kvalita prostredia na prežívanie vplyv? Odpoveďou je opäť individuálna citlivosť. Možno sa niekomu páči aj zámková dlažba na „námestí z Eurofondov“ či umelá tráva. Môžeme to proste osadiť (takmer) kamkoľvek. Ale skončí tento plánovací zápas o riešenie víťazstvom všetkých strán?

Vzývanie genia loci, performance, 20.7.2018, Dúbravica, Martin Fabian, Jakub Kopec, Marián Lucký, Tomáš Ružiak, Milan Šuška, Katarína Svobodová, Anabela Svobodová, Zuzana Duchová, Ján Ducho, Oleg Poliak Foto: Ján Viazanička

Hry a vízie

To, kde sa deti hrajú zaujíma mamu aj architektov. Po dočítaní tohto textu sa nedozviete žiadnu zásadnú novinku, ktorá vám zmení život. Architekti, ani George Soros nie sú zodpovední za naše pobabrané verejné priestory. Komunikácia a citlivosť znie banálne a všeobecne. Radšej by sme poznali zázračný bombastický recept, alebo si aspoň zjednodušili svet nejakou zaručene fungujúcou modernou technológiou. Znie to predsa tak dobre. Sme v procese, takpovediac na stavbe. Ako to presne ďalej bude, ukáže až reálna prevádzka a život. Verím však, že Dúbravica má niečo výnimočné. Škôlku ako metaforický priestor, kde sa dá normálne hrať. Deti sa učia napodobňovaním. Ale pravé majstrovstvo nevznikne mechanickým napodobňovaním, ale iba s citom.

 

Pýtame sa piatich architektov: Na čo si citlivý?

Martin Fabian: Som citlivý na nedostatok citlivosti, nedostatok času a nedostatok pravdivej empatie.

Jakub Kopec: Pokud jsem necitlivý vůči uzavřenosti, absenci vztahů a příliš ostrým hranicím, mohl bych být citlivý k otevřenosti, vztahovosti a měkkým rozhraním. Přecitlivělosti se snažím vyhýbat. Ne vždy se mi to daří.

Marián Lucký: Keď mi niekto chytí mastnými rukami myšku a klávesnicu k PC!

Tomáš Ružiak: Na neochotu ľudí komunikovať.

Milan Šuška: Na dôveru a nedôveru medzi ľudmi. Citlivý na čisto technokratické riešenia a absenciu estetiky v budovanom prostredí. Nikto si nevyberá partnera len pretože je funkčný, vždy je tam trochu vášne, sexu a krásy, a to platí aj o stavbách alebo verejných priestranstvách, tie ktoré preferujeme majú vibrácie, sú jedinečné a citlivé k užívateľovi.

Teraz najčítanejšie

Zuzana Duchová

Site specific súčasné umenie, architektúra, dizajn, reprezentácia Slovenska a iné presahy